41. Koncil o Cirkvi a o biskupoch

41. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň SJ
„Dogmatická konštitúcia o Cirkvi: Svetlom národov je Kristus. Preto tento posvätný koncil, zhromaždený v Duchu Svätom, veľmi túži ohlasovaním evanjelia každému stvoreniu osvietiť ľudí Kristovým jasom, ktorý žiari na tvári Cirkvi. Keďže však Cirkev je v Kristovi akoby sviatosťou, čiže znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva, chce – pokračujúc v diele predchádzajúcich koncilov – jasnejšie vysvetliť svojim veriacim i celému svetu svoju podstatu a svoje univerzálne poslanie. Podmienky našich čias robia túto povinnosť Cirkvi ešte naliehavejšou, aby všetci ľudia, ktorých dnes užšie spájajú rozličné spoločenské, technické a kultúrne zväzky, dosiahli aj úplnú jednotu v Kristovi.“ (Lumen gentium, 1)

Popri dogmatickej konštitúcii o Božom zjavení Dei verbum bola na programe koncilových debát ďalšia a môžeme povedať ešte dôležitejšia dogmatická konštitúcia s latinským názvom Lumen gentium – Svetlo národov. „Dôležitejšia“ preto, že Cirkev mala týmto dokumentom definovať samú seba. Bola to dogmatická konštitúcia o Cirkvi a napriek jej skoro dvetisíc ročnej existencii tak mala Cirkev urobiť po prvýkrát v histórii. Totiž ani jeden z dvadsiatich predchádzajúcich ekumenických koncilov ešte nedefinoval, čím je Cirkev vo svojej podstate.

Po troch rokoch spoločnej diskusie a pojednávania konciloví otcovia schválili túto konštitúciu na záver tretieho obdobia 21. novembra 1964. Jej úvodný odsek prečítal Mons. Pericle Felici a začínal slovami: „Lumen gentium“ – Svetlo národov.

Tieto slová, ktoré predstavujú názov celého dokumentu, sú echom rozhlasového príhovoru pápeža Jána XXIII. z 11. septembra 1962, t.j. mesiac pred začatím koncilu.
„Pripomína sa nám tu“ – hovoril vtedy pápež v rozhlasových prijímačoch – „vhodný a oblažujúci symbol veľkonočnej sviece. V
liturgii zaznieva jeho meno: Lumen Christi – Svetlo Krista. A Kristova Cirkev zo všetkých strán zeme odpovedá: Deo gratias, Deo gratias – Bohu vďaka. Ako to povedať? Áno: lumen Christi – svetlo Krista; lumen Ecclesiae – svetlo Cirkvi; lumen gentium – svetlo národov.“

Pápež Ján XXIII. si veľmi želal, aby Druhý vatikánsky koncil bol akýmsi majákom či fakľou, a teda pozdvihnutým svetlom pre súčasný svet. Svetlom je pravdaže Kristus, ale súčasne je svetlom aj jeho Cirkev, ktorá prináša Krista svetu.

Tento symbol svetla spočiatku, v prvom návrhu konštitúcie, ktorý pripravila komisia kardinála Ottavianiho, chýbal. Po predošlej kritike návrhu dokumentu o prameňoch zjavenia kardinál Ottaviani tušil, že konciloví otcovia si rovnako podajú aj túto jeho druhú schému. Preto ešte pred diskusiou sa obhajoval ironickým tónom: „Hovorím to preto, lebo ma čaká počúvať zvyčajné litánie koncilových otcov: (návrh) nie je ekumenický, nie je scholastický, nie je pastorálny, je negatívny a podobné veci... Skôr než ho odsúdite, aspoň si ho vypočujte!“

Vďaka týmto slovám sa napätie v koncilovej sále uvoľnilo a kardinála Ottavianiho dokonca obdarili potleskom. Po vypočutí jeho schémy dokumentu o Cirkvi začali prví rečníci opatrne a jemne upozorňovať na nedostatky. Avšak keď prišiel rad na belgického biskupa de Smedta, ten kritikou nešetril a tradičnému katolíckemu učeniu o Cirkvi vytkol triumfalizmus, klerikalizmus a
legalizmus. Akoby Cirkev bola dobre usporiadaným vojskom, ktoré úspešne vedie duchovný zápas pod vedením hierarchie, voči ktorej je jedinou povinnosťou veriacich bezvýhradná poslušnosť. „Veď hierarchia je len prechodným elementom v súčasnom stave putujúcej Cirkvi,“ argumentoval biskup de Smetdt. „To, čo zostáva, je Boží ľud, v ktorom všetci máme v podstate rovnaké práva a povinnosti.“

Od viacerých koncilových otcov zaznela požiadavka, aby bola Cirkev v prvom rade definovaná ako Boží ľud, a preto sa za kapitolou O hierarchii pridala kapitola O Božom ľude a zvlášť o laikoch (De populo Dei et speciatim de laicis). Na podnet kardinálov Suenensa a Montiniho sa ešte pred tým v prvej kapitole predstavila Cirkev ako tajomstvo samotného Krista.

O rok neskôr v roku 1963 sa pokračovalo v rozvíjaní tohto poňatia Cirkvi a brazílsky biskup Padin v mene ďalších biskupov Brazílie žiadal, aby sa kapitola O Božom ľude umiestnila pred kapitolu O hierarchii. Predsa i cirkevná hierarchia patrí do Božieho ľudu a laici by sa nemali viac hádzať do jedného vreca s tými, ktorí k nej jednoducho nepatria. Ukázala sa potreba reflektovať postavenie a úlohu laikov v Cirkvi. O ich jedinečnej charizme a význame pre Cirkev hovorí ďalšia, štvrtá kapitola a nepriamo aj piata, ktorá nesie názov O všeobecnom povolaní k svätosti v Cirkvi. Svätosť tak nie je výsadou či požiadavkou len pre zasvätené osoby, ktorým je venovaná až šiesta kapitola, ale stanoví cieľ pre každého kresťana a pre celú Cirkev. Už tu na zemi sme v úzkom spojení s oslávenou Cirkvou svätých, čo nám pripomína siedma kapitola, a osobitné miesto v tejto nebesko-pozemskej sfére Cirkvi zastáva Panna Mária. Ona „má v Cirkvi po Kristovi najvyššie, a pritom nám najbližšie miesto“, ako to vyjadril pápež Pavol VI. a ako to predstavuje celá ôsma a posledná kapitola dogmatickej konštitúcie Lumen gentium.

„Dokument o Cirkvi je najdôležitejším textom koncilu a má doplniť učenie Prvého vatikánskeho koncilu osobitne ohľadom biskupov, aby sa tak pápežský primát a neomylnosť ukázali pri všeobecnom pohľade na dušpastiersku právomoc hierarchie a na neomylnosť univerzálnej Cirkvi“. Týmito slovami antiochijský patriarcha Maximos IV. zhrnul problematiku vzťahov medzi pápežom a ostatnými biskupmi, ktorej konštitúcia venuje zvláštnu pozornosť a k jej rozsiahlemu výkladu je pripojená ešte tzv. Predbežná vysvetlivka na záver dokumentu.

Biskupi nie sú viac vnímaní ako nejakí zástupcovia Svätého Otca pre partikulárnu Cirkev, ale mocou biskupskej vysviacky a v spoločenstve s nástupcom sv. Petra sa stávajú „arcipastiermi zvereného ľudu“. Ich autorita a moc nie sú vyjadrením zvrchovanosti, ale slúžia „iba na to, aby vzdelávali svoje stádo v pravde a vo svätosti“. Ako od veriacich laikov a kňazov sa vyžaduje poslušnosť voči ich pastierom, tak rovnako od biskupov sa vyžaduje „priateľský vzťah“,
„nadprirodzená láska“ a citlivosť na potreby a zmýšľanie ich „podriadených“.

Tento nový koncilový pohľad na biskupov v Cirkvi bol predstavený ešte raz, avšak menej dogmaticky a viac prakticky, a to v Dekréte o pastierskom úrade biskupov v Cirkvi. Po jeho schválení 28. októbra 1965 z neho Mons. Felici prečítal úvodnú vetu:

„Kristus Pán, Syn živého Boha, ktorý prišiel vyslobodiť ľud z hriechov a posvätiť všetkých ľudí, vyslal svojich apoštolov, ako jeho poslal Otec, a preto ich posvätil, dal im Ducha Svätého, aby aj sami oslávili Otca na zemi a spasili ľudí „na budovanie Kristovho tela“ (Ef 4, 12), to jest Cirkvi.“ (Christus Dominus, 1)