Ako komunikuje pápež František?

Dario Edoardo Viganó, riaditeľ Vatikánskeho televízneho centra (Centro Televisivo Vaticano - CTV), sa v článku s názvom „Aby sme komunikovali novosť Ducha“ zamýšľa nad spôsobom komunikácie pápeža Františka počas apoštolskej cesty do Brazílie. Z textu publikovaného 9. augusta 2013 v denníku L´Osservatore Romano vyberáme:

Od počiatku nás zachytilo niečo, čo sme neočakávali. Počas brazílskej cesty pápež František používal jazyk nie v duchu gréckeho ideálu a filozofie, ale jazyk cieľavedome čerpajúci z hebrejskej tradície, pre ktorú jazyk predstavuje reč inšpirovanú životom. My kresťania máme k tejto tradícii blízky príbuzenský vzťah a vieme, že stredom dejín je Ježiš Kristus. Chuť evanjelia a túžba po živote v Bohu sa zjavujú uprostred dejín. Naše otázky sa majú zamerať priamo na život. Toto urobil pápež František. V komunikácii s biskupmi, na uliciach, vo favele, s verejnými predstaviteľmi, so všetkými. Pýtal sa na samotný život, nezaoberal sa popisovaním či diktovaním pravidiel. Na všetkých sa obracal s otázkou, ktorá ich srdcia otvárala pôsobeniu milosti. (...)

Medzi obrázkami nasnímanými kamerami CTV je jeden zvlášť veľavravný. Keď vo favele Varginha pápež František pešo prekonáva vzdialenosť od kostolíka k futbalovému ihrisku, všimne si starenku, možno storočnú. Je na opačnej strane cesty. Prejde cez cestu, pozrie sa žene do očí, rukami objíme jej tvár a pobozká ju. Toto je logika citu. Neuspokojí sa tým, že sa postará o najposlednejších a núdznych, ale chce fyzické objatie, podobne ako svätec z Assisi pri stretnutí s malomocným.

Jazyk pápeža Františka má ďaleko od terminologického vyjadrovania suchopárnej teológie, a rovnako aj od pobožného pietizmu, pretože sa rodí zo srdca, ktoré je zakorenené v srdci Boha, má črty milosrdenstva a ohľaduplnej ponuky. O to viac je vzdialený gramatike povinnosti, rétorike posudzovania či nátlaku vábenia. Je to slovo, ktoré sa rodí z Ducha Svätého, zo skúsenosti kontemplácie. Slovo, ktoré potvrdzuje to, čo hovorí, zjavuje to, o čom vypovedá, dosvedčuje to, čo vyznáva. Možno vyjadriť túžbu po Cirkvi chudobnej a pre chudobných prostredníctvom dekrétu? Nie je azda silnejšie, keď ten, kto vládne, žije chudobu ako štýl vlastného života?

Pri ústredných otázkach ohľadne chudoby, spravodlivosti, milosrdenstva či solidárnosti však stojí zato niektoré veci upresniť, aby sme pápežovo magistérium nezúžili do sociologických schém. Vo vyjadrovaní pápeža Františka jestvuje vzájomná závislosť a stále prepojenie medzi skutkom a slovom. Pred logickým a diskusným argumentovaním pápež uprednostňuje naratívne rozprávanie, pri ktorom sa s obľubou pohybuje na rovine ľudského konania, neobchádza však ani pojmový aspekt. Ide za hranice písaného textu, aby sa tak z jeho vyučovania, ktoré využíva spontánnosť, nevytratilo srdce. Takto zabraňuje zjednodušovaniu a splošťovaniu výpovedí o základných ľudských hodnotách (ako sú spravodlivosť, solidárnosť či rovnosť), ktoré pri všeobecnom a abstraktnom podaní ľahko nachádzajú všeobecný súhlas, no životná prax sa pokojne uberá celkom opačným smerom. Podľa pápeža Františka totiž nestačí hodiť mincu tomu, kto o ňu prosí. Je potrebné pozrieť sa mu do očí, dotknúť sa ruky toho, kto pýta, aby nastalo zblíženie.

Ignaciánska spiritualita, ktorá je pápežovi Františkovi vlastná, mu umožňuje spoľahnúť sa na Božie slovo a na také jeho vysvetľovanie, ktoré sa síce zakladá na historicko-kritickej kompetencii, no má ďaleko od každej formy akademizmu či školenosti. Vytvára sa tak priestor pre teologicko-spirituálne vysvetľovanie, ktoré má dopad na život. (...)

Jednou z najsilnejších čŕt magistéria pápeža Františka je to, že mu nejde o projekt nejakej jeho Cirkvi, ale o projekt Božej Cirkvi, takej, akú on sám chce. Jasnosť tohto zámeru pápež František znovu ukázal 27. júla 2013 v homílii v katedrále v Riu de Janeiro: „Zotrvávanie v Kristovi poznačuje všetko to, čím sme a čo robíme. A je to práve tento «život v Kristovi», čo garantuje našu apoštolskú účinnosť, plodnosť našej služby: «Ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie bolo autentické» (por. Jn 15,16). Nie je to kreativita, akokoľvek pastorálna by bola, nie sú to stretnutia a plánovania, čo zabezpečuje ovocie, i keď pomáhajú, a veľmi pomáhajú, ale to, čo zaisťuje ovocie, je vernosť Ježišovi, ktorý nám hovorí s nástojčivosťou: «Ostaňte vo mne a ja vo vás» (Jn 15,4). (...)

Cirkev má svoje špecifikum, Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, ako vzácny poklad v hlinených nádobách. Je potrebné dať pozor a nesústreďovať všetku pozornosť iba na hlinené nádoby, na ľudské schopnosti, strácajúc tak vzácny poklad tajomstva Kristovho zmŕtvychvstania. Azda práve tu spočíva ťažisko problému, na ktorý sa často poukazuje ako na nedostatok v komunikácii viery v kontexte súčasnosti: naučiť sa rozoznávať prítomnosť Boha ako Pána dejín. Na to, aby sme to dokázali, nestačí ľudská múdrosť, ale je potrebné stať sa vnímavými voči Duchu. Jednou z hlavných a najzložitejších výziev pre komunikátorov je práve toto: opustiť modely komunikácie, ktoré sú vlastné svetskej logike a znovuobjaviť v spôsobe vyjadrovania to špecificky kresťanské, čo nie je iba formou, ale niečím omnoho viac. –jb–