Komentár Mons. Mariána Gavendu: Na karte či v srdci

Končil sa dovolenkový týždeň, plný vzácnych stretnutí uprostred krásnych hôr. Testoval som nový aparát a tak som fotil viac než bežne. V istom okamihu sa objavilo varovanie, že celý obsah karty môže byť vymazaný. Stlačil som síce jasné „Nie!“, no potom ešte neviem čo - a v sekunde boli všetky snímky fuč...! Doľahlo zvláštne sklamanie a pocit prázdnoty. Z neopakovateľných okamihov mi teda nezostane vôbec nič?! Nanajvýš nádej, že sa ich snáď podarí dáko zachrániť. Uvedomil som si, ako ľahko človek podľahne sebaklamu, že sa zmocnil zážitku tým, že si ho zachytil do záchvevu magnetického vlnenia svojho malého aparátu... Kým skutočne moje je len to, čo si nesiem v srdci. Neraz je to zo zaujímavej udalosti či pekného výhľadu z vysokej hory len zážitok z toho, ako som tam fotil alebo filmoval. Keď kedysi prechádzal pápež svätopeterským námestím či bazilikou, túžili sme ho aspoň na pár sekúnd vidieť a boli sme v siedmom nebi, keď sa nám stretol pohľad či nebodaj sa nás spýtal niečo celkom osobné. Keď sa dnes pápež objaví medzi ľuďmi, okamžite sa k nemu napriamia stovky mobilov, aparátov, tabletov... Zážitok je uloviť a vlastniť snímku...! Je to jav, ktorý nielen nesmierne rýchlo prenikol do bežnej praxe, ale aj zásadne ovplyvnil vnímanie a prežívanie životných udalostí. Jav, ktorý je výzvou. Pozitívny, či negatívny? Povedal by som, dvojsečný! Túžba komunikovať je podstatou Boha, ktorého robí Bohom práve vzťah lásky medzi Otcom a Synom v Duchu Svätom, ako stručne hovorí teológia. Človek, stvorený na Boží obraz sa Bohu podobá najmä v túžbe milovať, čo možno inými slovami povedať aj v túžbe komunikovať, deliť sa. Aj túžba poslať niekomu krátku správu čo fotografiu je prejavom božskej stopy v človeku. Na druhej strane tu je však aj riziko sebaklamu, že sa z prostriedku stane cieľ. Tak ako v minulosti suvenír, aj digitálna spomienka má len človeku pomôcť uchovať, prípadne iným odovzdať čosi, čo nesie vo svojom vnútri, čo osobne zažil. Sebaklam spočíva v tom, že zážitok mám uchopený, som jeho majiteľom, môžem si ho kedykoľvek pripomenúť a komukoľvek ho preposlať. Na stovky fotografií obyčajne nebýva čas, podobne ako na tisíce odkazov na sociálnych sieťach - a vnútro zostáva zvláštne prázdne...!

Tento mediálny problém je aj náboženským problémom. Vzťah s neviditeľným a predsa všadeprítomným osobným Bohom nemožno zachytiť objektívom, nemožno rozložiť do bytov digitálneho záznamu. Je možný len v srdci. Kto žije duchovný život, stáva sa imúnny pred mediálnym vyprázdňovaním, uchováva si schopnosť osobného vzťahu. Okrem toho je tu aj kresťanovo prorocké poslanie, úloha čeliť výzvam doby ich kritickým hodnotením no najmä podávaním zdravej alternatívy. Vyprázdňovaniu a odosobňovaniu vzťahov a zážitkov čeliť ich plnším vnútorným prežívaním. Krásy prírody nielen fotiť, ale najskôr obdivovať, vkladať do modlitby. Pri stretnutí vnímať človeka ako človeka a nie iba fakty, ktoré hovorí či dôvody, prečo ho potrebujem. V takom prípade aj samotná fotografia bude hovoriť čosi nepomerne viac, než dokáže zachytiť aj najlepší objektív a zároveň to bude čosi, čo nemožno stratiť alebo vymazať z pamäťovej karty, čosi, čo si nesiem vždy živé vo svojom srdci.