40. Koncil o liturgii a o Božom zjavení

40. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravil Jaroslav Mudroň SJ.

„Čítanie z konštitúcie O posvätnej liturgii: Posvätný koncil, keďže si kladie za cieľ čoraz väčšmi rozvíjať kresťanský život medzi veriacimi, lepšie prispôsobiť potrebám našich čias ustanovizne podliehajúce zmenám, zveľaďovať všetko, čo môže prispieť k jednote všetkých veriacich v Krista, a upevňovať to, čo pomáha povolať všetkých do lona Cirkvi, pokladá si za povinnosť osobitným spôsobom sa postarať aj o obnovu a rozvoj liturgie.“ Nadpis a úvodnú vetu koncilovej konštitúcie O posvätnej liturgii predniesol koncilovému zhromaždeniu 4. decembra 1963 Mons. Pericle Felici. Išlo o prvý schválený dokument Druhého vatikánskeho koncilu, na ktorom sa pomerne rýchlo zhodli konciloví otcovia počas dvoch období zasadaní v 62. a 63. roku.

Ako sa vyjadril kolínsky kardinál Frings: „Návrh dokumentu je akoby testamentom pápeža Pia XII., ktorý odvážne vykročil v šľapajach Pia X. a začal liturgickú reformu.“ A skutočne, konštitúcia O posvätnej liturgii nebola – obrazne povedané – bleskom z jasného neba či dych vyrážajúcim prekvapením. Jej rozhodnutia a uzávery boli pripravované prakticky už od začiatku 19. storočia tzv. liturgickým hnutím. V tom čase totiž francúzski a nemeckí benediktíni a po nich aj ďalší rehoľníci, kňazi a teológovia venovali svoju pozornosť vo veľkej miere liturgickému životu a chceli prinavrátiť liturgii jej jednoduchosť a zrozumiteľnosť. Toto hnutie bolo pozitívne prijímané hlavne pápežom Piom X. a usmernené Piom XII. Početné žiadosti zreformovať liturgické úkony latinského obradu, ktoré sa súčasnému človeku v mnohom odcudzili, našli svoje vyjadrenie tiež v listoch biskupov, ktorí navrhovali témy nového koncilu ešte v roku 1959.

„Liturgia je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila,“ píše sa v konštitúcii. Liturgické slávenie, t.j. vysluhovanie sviatostí – na čele s obetou svätej omše – a svätenín, modlitba Liturgie hodín, či prežívanie jednotlivých období a sviatkov liturgického roku, to všetko predstavuje samotné vykupiteľské dielo Krista, a tým stanoví najzákladnejšiu charakteristiku Cirkvi. Na otázku, čo je Cirkev a čo dôležité robí, je potom náležité odpovedať: je liturgiou – „sviatosťou jednoty“ – a vykonáva liturgiu – zjednocuje ľudí navzájom a celé ľudské spoločenstvo s Bohom skrze živú modlitbu.
Pre veriacich z toho vyplýva postaviť liturgické slávenie Cirkvi do stredu svojho duchovného života a svoju osobnú modlitbu spájať so sviatosťami, zvlášť s pravidelnou účasťou na eucharistickej obete. „Veriaci... pri verejnej modlitbe Cirkvi... nesmú a nemajú viac zostať nemí a pasívni,“ napísal kardinál Montini v liste určenom svojej milánskej arcidiecéze ešte v prvých týždňoch koncilových diskusií nad konštitúciu Sacrosanctum Concilium. Týmto listom pripravoval svojich veriacich na blížiace sa zmeny, ktoré mali posilniť ich aktívnu účasť na liturgii. O dva roky neskôr Montini ako pápež Pavol VI. sám šiel príkladom a vovádzal liturgické zmeny tým, že navštevoval jednotlivé rímske farnosti a celebroval v nich svätú omšu v jej upravenej forme. Pokoncilová liturgia nabrala dialogický charakter medzi kňazom a veriacimi, čomu bezpochyby napomohlo to, že veľká časť textov bola prednášaná v jazyku ľudu.

„Na to, aby sme obnovili liturgiu, musíme chápať a milovať Bibliu.“ Zdôraznil francúzsky biskup Jenny počas koncilových rokovaní o obnove liturgie. V prvej fáze koncilu v roku 1962 bol koncilovému zhromaždeniu okrem dokumentu O posvätnej liturgii predstavený aj návrh konštitúcie O prameňoch zjavenia. Týmito prameňmi Božieho zjavenia podľa učenia Cirkvi sú Sväté písmo, t.j. Biblia, a Tradícia Cirkvi. Osud navrhovanej konštitúcie bol však skoro úplne opačný, než tomu bolo s konštitúciou O posvätnej liturgii. Kým o liturgickej konštitúcii sa otcovia vyjadrovali už od prvej chvíle pochvalne, o dokumente O prameňoch zjavenia zaznievalo Chrámom sv. Petra rázne: „Non placet“ – „Nepáči sa/Neprijateľné“.
Za zostavením tohto návrhu stála vieroučná komisia pod vedením kardinála Ottavianiho, ktorý sa snáď pri tomto dokumente inšpiroval svojim biskupským heslom: „Semper idem“ – „Stále to isté“. Kardinál sa veľmi nestotožňoval s ekumenickým a pastoračným smerovaním Druhého vatikánskeho koncilu a týmto dokumentom chcel len dogmaticky hájiť zvyčajné cirkevné učenie.

„Dnes nás počúvajú všetci ľudia,“ pripomenul francúzsky biskup Garrone, „aby mohli počuť Božie slovo a nie naše scholastické dišputy“. V prvom rade sa musel upraviť slovník používaný v navrhovanej konštitúcii. Len pre teológov zrozumiteľná reč stredovekej scholastiky bola nahradená výrazmi samotného Svätého písma a jazykom cirkevných otcov, ktorí v prvých storočiach približovali text Písma ľuďom svojej doby jednoduchým a pekným štýlom. Hovorilo sa o „biblicko-liturgicko-patristickej“ kultúre, ktorá bola spoločná aj pre pravoslávne a protestantské cirkvi. Katolícka cirkev mala na koncile pri tvorbe konštitúcie O Božom zjavení znovu objaviť a opäť si osvojiť túto kultúru. Bibliu tak majú veriaci čítať ako posvätný text, ktorého význam sa odkrýva najmä pri slávení liturgie, no súčasne má sprevádzať veriaceho aj pri jeho každodennej modlitbe ako pokrm pre jeho duchovný život.

Diskusia o tom, akým spôsobom sa má predstaviť vzťah medzi Svätým písmom a cirkevnou Tradíciou, a ako sa postaviť k historickému a vedeckému prístupu ku knihám Biblie, sa tiahla počas celých štyroch období koncilu. Aby sa zaručilo prepracovanie konštitúcie v duchu koncilových zásad, pápež Ján XXIII. pripojil k Ottavianiho komisii Sekretariát pre zjednotenie kresťanov pod vedením kardinála Beu. Dokument prešiel rozsiahlymi zmenami a zmenil sa dokonca aj jeho nadpis: namiesto O prameňoch zjavenia – nesie titul O Božom zjavení, keďže Boh je jediným prameňom zjavenia. Po štyroch rokoch diskusie a úprav bola konštitúcia schválená koncilom a pápežom Pavlom VI. 18. novembra 1965. Generálny sekretár koncilu Mons. Felici potom koncilovému zhromaždeniu prečítal jej úvodný odstavec:
„Dogmatická konštitúcia O Božom zjavení: Božie Slovo nábožne počúvať a s dôverou ohlasovať znamená pre posvätný cirkevný snem konať zhodne so slovami svätého Jána, ktorý hovorí: „Zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom“ (1 Jn 1, 2-3). A preto, kráčajúc v šľapajach Tridentského a Prvého vatikánskeho koncilu, chceme predložiť pravé učenie o Božom zjavení a o jeho odovzdávaní, aby celý svet, počúvajúc zvestovanie spásy, uveril, veriac dúfal, dúfajúc miloval.“