Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k 18. nedeli cez rok

Keď ťa majetok opantá – je názov zamyslenia P. Milana Bubáka SVD nad liturgickými čítaniami 18. nedele v Cezročnom období
Milí priatelia, k Ježišovi – ako nám hovorí evanjelista Lukáš v nedeľnom evanjeliu –pribehol človek. Bol to človek, na ktorom sa spáchala krivda a preto sa cítil ukrivdený, frustrovaný, poškodený a pokorený. Jeho brat sa totiž s ním odmietol podeliť o ich dedičstvo. A tak tento človek mal v hlave iba jednu myšlienku, a to: „Ako dostať svoje peniaze? Ako sa dostať k svojmu podielu z dedičstva?“
S touto myšlienkou ráno vstával a večer si líhal. A mučila ho celé noci: nemohol pre ňu spať, prehadzoval z boka na bok. V jeho hlave prebiehali nekonečné scenáre, v ktorých si nacvičoval, čo by mal urobiť a ako to urobí.
Touto myšlienkou bol preniknutý až tak veľmi, že sa jedného dňa nakoniec rozhodne vyhľadať Ježiša a jemu predložiť túto svoju jedinú myšlienku, ktorou sa zamestnávala jeho myseľ.
Kráčal k nemu zadumaný. Jeho myseľ bola ťažká. Bodaj by aj nie, keď v nej bola taká ťažká myšlienka a toľko scenárov, ktoré ale nenašiel odvahu vyskúšať. Išlo ho rozhodiť od napätia i od hnevu.
Keď Ježiša stretol, nepozdravil ho. Nepovedal mu: „Nazdar!“ alebo „Dobrý deň“. Ani sa ho neopýtal: „Ako sa máš!“ Namiesto toho skočil rovno z mosta do prosta: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi o našom dedičstve!“
Ježiš to odmietol a povedal neznámemu aj to prečo. „Dávaj si pozor na lakomstvo“, hovorí Ježiš. „Lakomstvo život u človeka nepomáha. Naopak, robí mu ho ťažkým ba až nemožným. Oberá človeka o všetky príležitosti. Blokuje mu všetko. Nepovedal si si už i ty sám sebe to isté? Nepovedal si si, že ak by si mal lepšie auto, vyššie postavenie, krajší dom, viac pozemkov, alebo viac účastín v podnikaní, že by si sa cítil slobodnejší a schopnejší svojmu životu dať inú formu?
Že by si bol mravnejším, otvorenejším a vernejším ľuďom, ktorí pre tvoj život čosi znamenajú?
To, však nie je pravda. To čo ťa blokuje, je tvoje auto. To, čo ťa zabíja, je tvoj dom. To, čo ťa dusí, je tvoje postavenie. Kontrolu nad tvojím životom nemáš už ty ale prevzali ju veci.
Potom mu rozpovedal príbeh, príbeh o mužovi, ktorý svoj podiel dostal. Vo chvíli, keď ho Boh požehnal neuveriteľnou žatvou, bol už bohatý. Povedal si: „Musím si to všetko pre seba dobre uskladniť. Musím si postaviť väčšie sýpky, väčšie sklady, väčšie trezory na všetky tie veci, ktoré mám. A potom si začnem užívať. Budem si popíjať, jesť, spať, a užívať si. Ja, iba ja, sám.“ A presne to aj urobil. Žiadne iné možnosti nehľadal. Veci, ktoré mal, dedičstvo, ku ktorému prišiel mu nepomohli urobiť svoj život širším. Mohol vykonať toľko veľa. Mohol zorganizovať veľkú hostinu. Mohol si adoptovať hladné deti a svoj život tak naplniť radosťou. Mohol urobiť toľko veľa vecí. No on nič z toho neurobil. Nemohol nič takého urobiť. Poviazal si totiž ruky a nohy.
Jeho vlastníctvo mu ruky a nohy zviazalo silnými lanami. Nevyužil šance, ktoré mal. Svojmu životu nebol schopný poskytnúť skutočný zmysel, a tak nemohol dať zmysel ani tej poslednej úlohe, ktorú každý z nás má: svojej smrti. Smrť tak mohla znamenať pre neho len jedno jediné, a to: absolútnu katastrofu.
Istý africký príbeh, milí priatelia, hovorí o tom, ako prišla do sveta choroba a smrť. Na počiatku, ľudia nezomierali. Boh dal ľuďom najprv život tu na zemi a potom, po istom čase ich povolal, aby v žití svojho života pokračovali vo večnosti v jeho kráľovstve a to už v plnej forme. Boh posielal svojho posla, krásnu dievčinu alebo mladíka, ktorí ľuďom prinášali pozvanie. Mladík alebo dievčina boli krásni preto, lebo pozvanie, ktoré prinášali bolo krásne.
Každý sa na chvíľu, keď ich mal uvidieť tešil, lebo pre každého bol moment, keď mali prejsť do nového života veľmi šťastným a dlho očakávaným.
Bolo tomu tak až do chvíle, kedy jeden z týchto poslov bol poslaný priniesť pozvanie istému mužovi, ktorý mal v tom roku veľmi bohatú úrodu. Aby sa mu všetka zmestila do sýpok, tie staré malé zbúral a postavil nové, obrovské. Všetka jeho úroda sa tam pomestila a bol z toho šťastný. A práve v tej chvíli prišli od Boha poslovia so svojím pozvaním, aby prešiel do nového, krajšieho života. Boháč im povedal, že nie je ešte pripravený na odchod do iného života. Že má ešte priveľa zásob na jedenie, na pitie a na užívanie v tomto živote.
Keď sa posli vrátili naspäť k Bohu Boh sa ich pýtal: „Kde je človek, ktorého som pozval?“ Poslovia mu odpovedali: „Tento človek nechcel prísť. Má priveľa vecí na to, aby prišiel.“
Boh sa veľmi nahneval, a v tej chvíli prišla na svet choroba a staroba. Rozhodol sa, že predtým, než prejdeme do druhého života, nás bude pomaly uvoľňovať z našich pút a naviazanosti na veci, ktoré tu v tomto živote máme. Bude sa to diať pomaly, postupne: pomaly umierajúcim zrakom, pomaly umierajúcim sluchom, pomaly umierajúcimi zubami, pomaly umierajúcimi silami a pomaly umierajúcimi schopnosťami nášho tela.
Milí priatelia, istý človek prišiel za Ježišom a povedal mu: „Povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“ Ježiš to odmietol. Odmietol mať účasť na postupnom tvrdnutí tohto človeka, a na jeho postupnom omotávaní sa lanom, ktoré by ho čím ďalej tým viac zväzovalo a to až tak, že nakoniec ani život ani smrť by pre neho nemali zmysel.
Nech nám lekcia slobody a nenaviazanosti z nedeľného evanjelia, milí priatelia, je silnou výzvou.