Naši blahoslavení mučeníci - vzor svätosti

Príhovor Mons. Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi

Pri každodennom pohľade do kalendára sa stretávame s menami rôznych svätých - všeobecne známych, menej známych, časovo, kultúrne i historicky vzdialených ale i blízkych. V gréckokatolíckom kalendári na Slovensku sa letné mesiace spájajú s menami našich blahoslavených mučeníkov. 11. mája spomíname na blahoslaveného biskupa Vasiľa Hopka, od blahorečenia ktorého uplynie v septembri práve 10 rokov, pred niekoľkými dňami, 17. júla sme si pripomenuli sviatok blahoslaveného biskupa a mučeníka Petra Pavla Gojdiča a 25. augusta si pripomenieme blahoslaveného rehoľného kňaza redemptoristu, mučeníka Metoda Dominika Trčku. V tejto súvislosti by sme si mohli položiť otázku, čo spája týchto blahoslavených, aké sú podstatné znaky ich svätosti. Ich blahorečenie Jánom Pavlom II. bolo pre celú cirkev na Slovensku, a pre gréckokatolícku cirkev osobitne, mimoriadnym historickým aktom.

V prípade každého jedného z našich blahoslavených mučeníkov išlo v istom zmysle aj o historickú rehabilitácia jeho osoby a o vyjadrenie celocirkevného ocenenia jeho osobnej vernosti. Ale tento úkon nezahŕňa len ich osoby. Môžeme ho vnímať aj ako ocenenie všetkých neznámych, nenápadných vyznavačov, nekrvavných mučeníkov, ktorí v mene svojho svedomia, v mene vernosti ideálom, ktorým zasvätili svoj život boli ochotní niesť trpezlivo kríž prenasledovania a odsudzovania v jedinej nádeji v platnosť Kristových slov: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť, radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“ Príklady svätosti našich blahoslavených mučeníkov nás vedú k hlbšej úvahe o zmysle úcty svätých, o rôznych modeloch svätosti i o význame spoločenstva svätosti, ktoré má cirkev vytvárať. Vo vyznaní viery totiž hovoríme, že veríme v „spoločenstvo svätých“. Čo tým máme na mysli?

Kresťan uskutočňuje svoje povolanie v Cirkvi v spoločenstve so všetkými pokrstenými. Od Cirkvi prijíma Božie slovo, ktoré obsahuje učenie „Kristovho zákona“ (Gal 6,2). Od Cirkvi prijíma milosť sviatostí, ktorá ho posilňuje na „ceste“. Od Cirkvi sa učí príkladu svätosti, ktorej vzor a prameň spoznáva v presvätej Panne Márii; svätosť spoznáva v autentickom svedectve tých, ktorí ju žijú; objavuje ju v duchovnej tradícii a v dlhých dejinách svätých, ktorí ho predišli a ktorých pamiatka sa slávi v liturgii.

V spoločenstve svätých „je nepochybne trvalé puto lásky a hojná výmena všetkých dobier medzi veriacimi, ktorí už dosiahli nebeskú vlasť alebo odpykávajú [svoje] viny v očistci, alebo ešte putujú na zemi“. Pri tejto obdivuhodnej výmene svätosť jedného prospieva druhým oveľa viac, než hriech jedného mohol škodiť druhým. Takto utiekanie sa k spoločenstvu svätých umožňuje kajúcemu hriešnikovi, aby sa skôr a účinnejšie očistil od trestov za hriech.

Aký je však vzťah medzi rozmerom osobnej svätosti a svätosti cirkvi?

Počas svetových dní mládeže v jubilejnom roku 2000, jednou z nosných myšlienok oných nezabudnuteľných chvíľ boli aj slová blahoslaveného Jána Pavla II. „nebojte sa byť svätými tretieho tisícročia“. Pri stretnutí s mladými v jednom rímskom chráme neďaleko Kolosea, kňaz, ktorý viedol katechézu, zaskočil prítomných priamou otázkou: „Kto z vás chce byť svätý? Váhavo zdvihlo ruky niekoľko chlapcov a dievčat, ostatní sa dosť rozpačito obzerali.

Keď začal „dobiedzať“, priamo sa pýtajúc jedného mladíka – „nechceš byť svätý?“ – ten mu odpovedal: „otče, ja by som chcel byť normálny“. Výborne, pokračoval kňaz, ale veď pre kresťana „byť svätým“ znamená presne toto, „byť normálnym“, teda byť tým, čím sme povolaní všetci. Pre mnohých mladých (ale iste nielen mladých) ľudí sa totiž predstava svätosti spája s tradičnou predstavou „svätého obrázka“, či sadrovej figúry svätca stojaceho na obláčiku, so svätožiarou, zloženými rukami, mystickým pohľadom.

Kresťan a svätosť to sú dva do seba zapadajúce, navzájom sa prelínajúce pojmy. Svätosť sa totiž nemusí chápať len ako výnimočná osobná morálna kvalita, ale aj ako povolanie a charakteristika stavu, ku ktorému sme všetci povolaní a nasmerovaní – a to aj napriek našim osobným slabostiam, či dokonca pádom. Človek sa krstom stáva kresťanom, teda účastníkom na tajomstve smrti a vzkriesenia Ježiša Krista a je povolaný k novému, nadprirodzenému životu. Ďalšie sviatosti kresťanskej iniciácie len dopĺňajú a prehlbujú tento základný vzťah. Birmovaním sa otvárame darom Božieho Ducha, aby sme boli svedkami Ježišovho evanjelia vo svete, Eucharistiou sa „sýtime“ Kristom samým, jeho Telo a Krv sa stávajú našim pokrmom, aby sme sa tak stotožnili s ním samým. Vo východnej liturgii, kňaz pred sv. prijímaním, pozdvihujúc Eucharistiu volá: „Sväté, svätým!“ - lebo naozaj, ten, ktorý je „Svätý“ sám sa dáva za pokrm tým, ktorí sa skrze neho stávajú účastníkmi jeho svätosti, teda „svätými“. Ďalšie sviatosti sprevádzajú životné situácie a stavy človeka – na duševnú chorobu, ba až smrť, ktorú spôsobuje v duši hriech je sviatosť pokánia liekom prinavracajúcim nadprirodzený život, v telesnej slabosti a chorobe nás Kristus posilňuje vo sviatosti pomazania nemocných, životné povolanie k jednote muža a ženy povýšil Kristus na sviatosť manželstva a uprostred svojej Cirkvi povoláva niektorých do osobitnej, celoživotnej a totálnej služby tomuto spoločenstvu prostredníctvom sviatosti služobného kňazstva.

Obrátenie sa ku Kristovi, nové narodenie v krste, dar Ducha Svätého, Kristovo telo a krv prijaté ako pokrm nás urobili svätými a nepoškvrnenými pred tvárou Boha Otca, ako je pred ním „svätá a nepoškvrnená“ sama Cirkev, Kristova nevesta. Ale nový život, ktorý sme dostali vo sviatostiach uvádzania do kresťanského života, neodstránil krehkosť a slabosť ľudskej prirodzenosti ani náklonnosť na hriech, ktorú tradícia nazýva žiadostivosť a ktorá zostáva v pokrstených, aby sa s pomocou Kristovej milosti osvedčili v boji kresťanského života. Je to boj o obrátenie s cieľom dosiahnuť svätosť a večný život, do ktorého nás Pán neprestajne povoláva.

Cirkev ako celok i každý jej jednotlivec je ponorený a povolaný ku svätosti. Aj preto vo vyznaní viery hovoríme, že veríme „v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev“. Katechizmus učí, že „Cirkev sa už na tejto zemi vyznačuje pravou, hoci nedokonalou svätosťou.“ Vo svojich členoch musí dokonalú svätosť ešte len získavať: Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek povolania a stavu, vystrojení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, sú Pánom povolaní, každý svojou cestou, na takú dokonalú svätosť, ako je dokonalý sám Otec.“

Ako by sme teda mohli nechcieť byť svätými!

V úvode spomenutý katechéta ďalej nenechal na pokoji skupinku mladých: „vari je tu niekto, kto by chcel byť zatratený?!“ – Samozrejme, že sa nikto neprihlásil. A katechéza pokračovala: Na konci našich dní, buď si zvolíme definitívne Boha, alebo sa neodvolateľne rozhodneme byť bez neho. Prvú variantu označujeme slovom svätosť, nebo, raj, večná blaženosť – byť v jednote s Bohom, „z tváre do tváre“ ako hovorí sv. Pavol, precítiť v tomto stretnutí najhlbšie uskutočnenie všetkých túžob nášho bytia. Dobrovoľne a vedome a “naveky“ sa zbaviť tejto možnosti – takéto nešťastné nezvrátiteľné osobné rozhodnutie označujeme slovom „zatratenie, peklo, večná smrť“. V konečnom dôsledku, na konci behu nášho života sa predstavíme pred Pána, buď ako „svätí“, teda túžiaci po Ňom, hľadajúci Ho, milujúci Ho, alebo ako „zatratení“, teda odmietajúci Boha a zúfalo zúrivo-zlostní, nahnevaní na seba samých na Boha, na celý svet . Po tomto vysvetlení, na opakujúcu sa otázku kazateľa: „Kto chce byť svätý?“ sa v chráme s radosťou a s jednoznačnou rozhodnosťou zdvihli všetky ruky.

Hľadiac na vzory blahoslavených našej Cirkvi, Petra Pavla Gojdiča, Vasiľa Hopka i Metoda Dominika Trčku, chceme sa aj my prihlásiť k tej túžbe po svätosti, ktorú nám oni predstavujú svojím životom, svojou vernosťou Kristovi a vernosťou Kristovej Cirkvi.