Príhovor pre chorých: Sv. Kamil a sv. Ignác

„Boh – sprievodca na cestách aj v utrpení a nezdaroch“ - príhovor pre chorých s týmto nadpisom pripravil Mgr. Stanislav Frčka, spolupracovník rehole Milosrdných bratov na Slovensku. Číta Peter Weinziller.

Milí poslucháči,
choroby nás sprevádzajú na ceste životom a pomáhajú nám pozerať sa naň aj z druhej strany. Utrpenie izoluje človeka navonok, aj vo vnútri. Izoluje a zároveň oslobodzuje. Oslobodzuje nás od mnohých masiek, ktoré sme sa počas života naučili používať. Pomáha nám vytvoriť si nový hodnotový životný systém.

Vďaka chorobám a utrpeniu našli mnohí ľudia zmysel svojho života a naučili sa nezištnej láske. Láske bez vypočítavosti a bez predsudkov. Často si to neuvedomujeme, ale svojím trpezlivým znášaním utrpenia oslovujeme a dokonca povzbudzujeme ľudí okolo seba. Aj Cirkev si všíma utrpenie. Vďaka nej môžeme spoznávať hrdinské úsilie, ale aj chyby a pády mnohých svätcov. Ani oni neznášali svoje bolesti a utrpenie vždy príkladne. A predsa, Boh im aj vtedy veril. Viedol ich po svojej, nám nepochopiteľnej ceste. Boh verí človeku do poslednej chvíle. Verí a neodsudzuje.

Dnes si priblížime životné cesty dvoch hrdinských svätcov, ktorí prešli utrpením a vytrvali. Na oboch si spomíname práve v tomto mesiaci. Ukázali nám, že utrpenie má svoju nadčasovú hodnotu a dokáže osloviť aj budúce generácie. Prvým je svätý Kamil de Lellis a druhým je sv. Ignác z Loyoly.

Svätý Kamil sa narodil 25. mája roku 1550 v meste Bucchianico v Taliansku. Jeho matku prirovnávali k svätej Alžbete, pretože Kamila priviedla na svet ako 60-ročná. Keď mal trinásť rokov, zomrela a on zostal s otcom sám. Otec však na syna nemal čas - bol vojakom. A tak Kamila zlákal ľahtikársky život. Začal sa túlať, hral kocky a karty. Keď mal devätnásť, rozhodol sa podľa vzoru otca pre vojenskú dráhu. Spolu sa išli prihlásiť do vojenskej služby. Otec však po ceste zomrel a Kamil zostal úplne sám. Keďže mal poranenú nohu, ktorá sa nehojila, začal premýšľať nad pominuteľnosťou a budúcnosťou. Útočiskom sa mu stala nemocnica sv. Jakuba v Ríme, kde si liečil nohu a zároveň pomáhal ošetrovať spolupacientov. Služba, ktorú vykonával ho bavila, ale ešte stále ho to ťahalo za voľnosťou. Nedokázal sa vzdať kociek a kariet, kvôli ktorým ho zo služby v nemocnici vyhodili, lebo zanedbával chorých. Po preustení sa znovu dal naverbovať do armády a služieb Benátskej republiky, kde zostal tri roky. Noha sa mu však stále zapaľovala a tak ho z armády prepustili. Jediný majetok, ktorý vlastnil, boli šaty, ktoré mal na sebe a preto musel žobrať.

Ani v tejto situácii ho Pán Boh neopustil. Poslal mu do cesty človeka, ktorý mu ponúkol prácu na stavbe kláštora kapucínov v talianskej Manfredónii. Ponuku prijal, lebo inak si nedokázal zarobiť na živobytie. Boľavá noha mu v tom bránila. Namáhavá, ale pokojná práca umožňovala Kamilovi premýšľať a hodnotiť svoj život. Raz, keď bol v susednom kláštore pre víno a potraviny, naskytla sa mu možnosť rozhovoru s tamojším predstaveným, ktorý ho upozornil na krátkosť života, na večný život a dal mu dobré rady, ako zvíťaziť nad pokušeniami. A na spiatočnej ceste Kamila naplno zasiahla Božia milosť. V Božej prítomnosti prežil vlastné obrátenie.

Bolo to 2. februára roku 1575. Kamil mal 25 rokov. Od toho okamihu jeho život nadobudol nový zmysel a rozmer. Spolupracoval s Božou milosťou a tak účinnejšie slúžil chorým a trpiacim. Aby im mohol pomáhať aj po duchovnej stránke, vo svojich 32 rokoch sa rozhodol študovať. Napriek posmeškom niektorých ľudí štúdium dokončil a 26. mája roku 1584 bol v Lateránskej bazilike vysvätený za kňaza. Kamil na krídlach lásky ďalej napredoval, vždy vyššie a vyššie. Ošetroval, vysluhoval sviatosti a neúnavne pomáhal, kde mohol. Príkladom služby mu bola matka, starajúca sa o svojho jediného chorého syna.

Túto charizmu si však nenechával len pre seba. Snažil sa ju odovzdať aj kolegom a spolupracovníkom. Svojím prístupom k chorým vnášal do vtedajších nemocníc ľudskosť, nádej, lásku a porozumenie. Jeho milosrdenstvo zapálilo v mnohých ľuďoch iskru lásky, ktorá neskôr objala nielen Európu, ale celý svet. Kamil potom so svojimi nasledovníkmi založil rehoľu, aby sa táto láska udržiavala a zapaľovala ďalších ľudí, ochotných pomáhať chorým a trpiacim. Rehoľu potvrdil pápež Sixtus V. v roku 1586 pod názvom „Služobníci chorých“, známi aj ako „kamiliáni“. Svätý Kamil odovzdal svoju šľachetnú dušu Bohu 14. júla 1614. Na jeho príhovor sa stalo veľa zázrakov. Za svätého bol vyhlásený roku 1746 pápežom Benediktom XIV.

Pripomeňme, že v roku 1886 pápež Lev XIII. vyhlásil sv. Kamila a sv. Jána z Boha za patrónov chorých a nemocníc. V krátkosti sa ešte povzbuďme príkladom svätého Ignáca z Loyoly, zakladateľa jezuitov. Ignác bol najmladší z dvanástich detí. Narodil sa na zámku Loyola 31. mája 1491. Vychovávali ho podľa rytierskych zásad a vďaka tomu mal možnosť stretávať sa s vysokopostavenými ľuďmi. Viedol svetácky život a zúčastňoval sa rôznych bojov. V jednom takomto boji mu guľa z kanóna poranila obe nohy tak nešťastne, že musel dlhodobo ležať. Čas si teda krátil čítaním rytierskych románov. Jedného dňa sa mu dostali do rúk dve knihy, ktoré zo začiatku iba s nechuťou bral do rúk, no postupne ho začali zaujímať a zistil, že aj svätí boli hrdinovia. Tými knihami boli „Život Krista“ a „Zlatá legenda“ – životopisy svätých. Počas čítania týchto kníh zažil vlastné obrátenie. Rozhodol sa študovať a za kňaza bol vysvätený v roku 1537. Založil spoločenstvo odhodlané pracovať na spáse duší, ktoré sa rozšírilo do celého sveta a dodnes má nasledovníkov. Zakladateľ jezuitov zomrel 31. júla roku 1556.

Nechajme tieto slová dozrievať a rásť vo svojich srdciach. Boh ich bude zavlažovať svojou milosťou. Vezme nás do svojej školy lásky, kde nám mnohé veci vysvetlí.