Zamyslenie P. Milana
Bubáka SVD na 15. nedeľu cez rok C (Deut 30, 10-4; Lk 10, 25-37) Ľudia sa nás
kňazov často pýtajú, čo majú robiť? Nie je to len v prípadoch, keď stoja na rázcestí
a potrebujú sa rozhodnúť, ktorou cestou vykročiť, ale často aj v bežných ba niekedy
až banálnych situáciách každodenného života. „Čo mám robiť v tejto situácii, otče,
ako sa mám zachovať? Mám tam ísť?, nemám tam ísť? Mám tú prácu zobrať? Mám dať výpoveď?
Je toto, čo robím, správne, alebo by som to mal zmeniť? Čo o tom učí Cirkev? Čo si
tom myslíte vy? Aký je ohľadom toho zákon? Základnou pointou všetkých týchto otázok
je, že ľudia chcú zvonka, od iného počuť odpoveď alebo dostať inštrukcie o tom, čo
majú urobiť a čomu sa majú vyhnúť, čo je dobré a čo je zlé, do čoho ísť a do čoho
radšej neisť. Je takýto postoj správny? Božie Slovo nasledujúcej nedele sa zaoberá
presne týmto problémom. V prvom čítaní Mojžiš dáva ľuďom zákon. Je to zákon ohľadom
toho, ako sa majú správať, ohľadom ich mravných princípov, predpisov a pravidiel.
Po tom všetkom však Mojžiš dodáva: „Tento príkaz, ktorý ti dnes dávam, nie je nad
tvoje sily ani ďaleko od teba. Nie je v nebi, žeby si mohol povedať: ,Kto za nás môže
vystúpiť do neba a zniesť nám ho, aby sme ho mohli počuť a zachovávať?’ Ani za morom
nie je, žeby si musel povedať: ,Kto prejde za nás cez more a kto nám ho prinesie,
aby sme ho mohli počuť a dodržiavať?’ Naopak, toto slovo je celkom blízko pri
tebe, je v tvojich ústach a v tvojom srdci, a preto ho môžeš zachovávať.“ Slovo
dobra a zla je teda, podľa Mojžiša, v nás, v našom srdci a musí k nám prísť z nášho
vnútra. Na mravné inštrukcie teda človek nepotrebuje niekoho iného, aby mu povedal,
čo je dobré alebo čo je zlé. Odpoveď na túto otázku nosí v sebe samom, vo svojom vnútri.
Mojžiš, ako keby povedal: „Čítaj svoje vnútro, to ti povie, čo máš robiť. A nesťažuj
sa ani nevyhováraj, keď čosi vykonáš, že si o tom nevedel.“ Ježiš v evanjeliu postupuje
so zákonníkom, ktorý prišiel za ním, aby sa dozvedel, čo má robiť, aby dosiahol večný
život, v rovnakom duchu. „Čo mám robiť?“, pýta sa ho zákonník. Ježiš,
nakoľko vedel, že má pred sebou zákonníka mu najprv poukáže na zákon. Vedel, že zákonníci
sú zameraní jedine na zákon a preto hovoriť so zákonníkom o niečom inom, než o zákone,
by bolo tratením času. Lenže Ježiš sa čoskoro presvedčil, že tento zákonník, ktorý
pred ním stojí, je niečo iné, než zákonníci, s ktorými sa doteraz stretol. Videl,
že tento človek je schopný sa uvoľniť a vo svojom uvažovaní ísť do hĺbky a dokonca
až ponad zákon. To v jeho dobe, nebolo ľahké, ba bolo to priam nebezpečné, ako nás
o tom presviedča Ježišov príbeh. Ježiša často obžalovávali z toho: že si dovolil ísť
ponad zákon, že uvažoval o zmysle zákona, že mnohé zákony pokladal za nezmyselné vo
forme, v akej boli ľuďom predkladané a že nakoniec zredukoval všetky zákony na jeden
jediný. Ježiš však na to nedbal, naopak želal si, aby sme i my robili to isté. A
tak teda po otázke zákonníka: „Kto je môj blížny?”, Ježiš ho vzal za ruku, a viedol
ho hlbšie. Viedol ho do dobrodružstva vnútornej cesty. Na otázku mu nedal odpoveď.
Namiesto toho mu porozprával príbeh. A na tomto príbehu mal zákonník sám rozpoznať,
kto je jeho blížnym. Príbeh nebol násilný, ani manipulačný. Používal faktá, ktoré
si zákonník mohol sám overiť a vedel, že Ježiš nepreháňa. A podľa týchto faktov, položených
jasne vedľa seba a daných do správnej perspektívy, mohol si zákonník sám odpovedať,
kto je jeho blížny. Nie zákon mu má povedať, kto je jeho blížny a ako sa má k nemu
zachovať, ale jeho srdce. A takto prichádzame, milí priatelia, k dôležitému bodu
duchovnej cesty každého z nás: čo človek potrebuje k mravnému a hlboko správnemu životu
s Bohom nie je vonkajší zákon, ale schopnosť ponárať sa do svojho vnútra, byť v kontakte
s jadrom svojho bytia a z neho potom v každej konkrétnej situácii svojho života byť
schopný pravdivo a v pokore vyčítať, čo má práve teraz robiť, ako sa práve teraz má
zachovať. Niekto by mohol namietať: Ale ak to tak je, že človek nepotrebuje nikoho
zvonka, aby mu povedal, čo má robiť, ale má byť schopný vyčítať to zo svojho vnútra,
načo tu je teda potom zákon? Odpoveď nás môže prekvapiť: Zákon tu je pre povrchných
a neschopných ísť do hĺbky. Veď si to len všimnime na výchove. U detí nepredpokladáme,
že vedia vyčítať zo svojho vnútra, čo je dobré a čo zlé, čo správne a čo nesprávne.
Dieťa preto potrebuje jasné pravidlá, príkazy a zákazy a tiež prísnu ruku otca a matky,
ktorá by trvala na tom, aby dieťa tieto pravidlá do bodky zachovávalo. Lenže ako tak
dieťa rastie, rodičia mu vysvetľujú zmysel zákona. A dieťa postupne prichádza k tomu,
že zistí, že to, čo sa od neho žiadalo, má svoju logiku, a že to, čo sa od neho žiadalo
dáva zmysel. A keď toto pochopí, to čo robil doteraz, bude robiť aj ďalej, ale už
nie ako nepríjemnú nutnosť lež ako čosi, bez čoho sa nedá byť. V tomto tkvie aj zmysel
známeho výroku: „Sloboda je poznaná nutnosť!“ To znamená: keď spoznám zmysel a logiku
vecí, robím ich už nie z povinnosti ale slobodne, a to preto, lebo uznávam, že bez
nich život by nebol možný. A toto je, milí priatelia, lekcia, ktorú nám chce
dať nedeľné Božie slovo: snaž sa ísť ponad zákon. Nie tým, že budeš prestupovať zákon,
alebo ho odmietať či otvorene nezachovávať. Ísť ponad zákon znamená vydať sa na duchovnú
púť do svojho vnútra, na púť objavovania a skúmania. Ak tak neurobíš, môže stať, že
budeš svoj život žiť v anomálii: t.j. budeš zachovávať navonok zákon, ale vnútorne
môžeš byť vzdialený od všetkých princípov dobra. Je totiž veľa spôsobov, ako zákon
obísť bez toho, že by sme ho porušili. Keď ale človek číta svoje vnútro, nebude môcť
hľadať lacné okľuky. S kým chce vybabrať? So sebou samým, s Bohom? S Bohom vybabrať
nie je možné. A vybabrať so sebou samým by bolo pre neho vedomým zahrávaním sa so
svojou vlastnou integritou. Ak človek číta svoje vlastné vnútro, nie je možné, aby
vedome žil a konal proti zákonu, ktorý tam má vpísaný. Ak by sa aj tak stalo, jeho
vnútro mu to neprehliadne, ale bude ho volať, aby sa svoje rozporuplné správanie skorigoval.
Želám vám, milí priatelia, požehnanú nedeľu.