Štvrtkový komentár: Oslavy skončili, poslanie pokračuje
Autorom štvrtkového
komentára, s názvom Oslavy skončili, poslanie pokračuje, je Mons. Marián Gavenda
Niektorí
považujú spomínanie na minulosť za únik pred prítomnosťou. Keď Henri Bergson uvažuje
o hľadaní zdrojov duchovnej energie prirovnáva zakotvenie v minulosti a vracanie sa
ku svojim koreňom napínaniu tetivy luku. Čím mocnejšia sila ju ťahá nazad, tým väčšou
siolou bude šíp vymrštený dopredu. Rok svätých Cyrila a Metoda a jeho zavŕšenie nedávnym
slávením sviatku týchto vierozvestov a spolupatrónov Európy si zasluhuje tiež krátke
poohliadnutie do minulosti i pohľad na budúce smerovanie. Ak pozeráme na množstvo
aktivít, ktoré sa napriek všetkému počas tohto roka podarilo zorganizovať vo farnostiach,
školách, pastoračných centrách a v toľkých iných prostrediach,treba uznať, že sa toho
nespravilo málo. A kde sa seje, vždy sa aj niečo zaseje a čosi časom vzíde. Pretrváva
tu však chronický problém, že väčšina iniciatív len utvrdila utvrdených, veľmi málo
ich posolstvo preniklo do civilného prostredia, do myslenia bežných ľudí. Stačí počúvať
ich názory a komentáre, hoci sociálne siete skresľujú pravdu až príliš do čierna.
To ale nie je vina týchto podujatí. Čo nám, zdá sa, všeobecne chýba, je povedomie
evajelizačného poslania a apoštolská horlivosť – čosi, čo napokon bolo základnou motiváciou
aj celej cyrilo-metodskej misie. Medzi väčšinu obyvateľov Slovenska, či už sa deklarovali
ako veriaci či neveriaci, môžu priniesť nové podnety len tí, čo sa na spomínaných
podujatiach zúčastnili, ak sa nebudú hanbiť povedať o nich kolegom v zamestantí, deťom
doma, pri práci i pri rekreácii. Keď si informácie a podnety nechávame len pre seba
alebo pre najužší kruh spriaznených duší, sami si vytvárame gheto názorovej izolácie
a nechávame druhých žiť pod vplyvom kúpenej verejnej mienky, ktorej najmä cyrilo-metodské
dedičstvo zlášť leží v žalúdku. Misiovosť – tá všeobecná, či vzhľadom na cyrilo-metodské
dedičstvo a jeho prínos – je aj výzvou do budúcnosti. Reakcie, podanie a komentáre,
ktoré sa zračia z monitoringu slovenskýc médií posledných dní hovoria jasne: je tu
tendencia bagatelizovať, popierať, spochybňovať. Pripomína to niekdajšie úbohé a metodologicky
pomýlené argumenty takzvaného „vedeckého ateizmu“. Dnes sa proti odkazu svätých Cyrila
a Metoda bojuje v mene „historickej vedy“, neustálym spochybňovaním, vedúcim až k
tvrdeniu, že o slúnskych bratoch a ich misii vlastne nič nevieme. Aj na Slovensku
platí to, čo v českom prostredí konštatuje Pavel Ambros v Typologii cyrilometodějské
tradice. Zdôrazňuje, že nie iba samotné historické udalosti, ale aj prijímanie
tohto historického dedičstva, to ako v jednotlivých obdobiach poznačovalo dejiny,
je súčasťou tohto dedičstva. Pavel Ambros zároveň poukazuje na dve riziká: Prvým je
pokračujúca manipulácia. „Nezabúdajme – pripomína -, že pádom komunizmu riziko používať
historické skúmanie na propagandu dostalo novú podobu. Účelovosť výskumu v spoločenských
vedách je dnes ďalekosiahlo deformované kritériami, za ktorými stoja politické rozhodnutia
v oblasti stratégie rozvoja vedy v Európskej únii, jednotlivých národných štátov a
ich ideových východísk.“ Druhým rizikom je podľa neho vedecká exaktnosť bez schopnosti
odhaľovať a interpretovať súvisy: „Ilúzia bohatého poznámkového aparátu či prosté
zverejnenie archívnych materiálov, ktoré digitalizácia umožňuje v masovom meradle,
nemusí byť zďaleka uspokojivou odpoveďou na otázku kvality historického poznania ani
zmyslu tradícií“. Byť misionármi evanjeliovej zvesti, ktorú u nás nazývame aj cyrilo-metodským
dedičstvom, si teda bude naďalej vyžadovať posutp, akým viedol Ježiš svojich učeníkov
– chcel, aby boli s ním, aby si k nemu vytvárali osobný vzťah; učil ich a vysvetľoval,
aby jeho náuku sami dobre chápali a potom ich poslal, aby ju aj iným zvestovali a
naučili ich podľa nej žiť. Cyrilo-metodské oslavy sa teda skončili, poslanie pokračuje.