„Kto plakal nad smrťou týchto bratov a sestier?“ – pápež František na Lampeduse proti
globalizácii ľahostajnosti
Plné znenie homílie pápeža Františka, ktorú predniesol pri svätej omši na talianskom
ostrove Lampedusa 8. júla 2013 v rámci svojej prvej pastoračnej cesty mimo Ríma.
«Imigranti
zahynuli v mori na lodiach, ktoré mali byť pre nich cestou nádeje, stali sa však cestou
k smrti.» Toľko titulok v novinách! Keď som pred niekoľkými týždňami dostal túto správu,
ktorá sa žiaľ toľkokrát opakuje, myšlienka na to sa neustále vracala do srdca ako
tŕň, ktorý spôsobuje utrpenie. A tak som cítil, že by som dnes mal prísť sem a modliť
sa, prejaviť blízkosť, ale aj prebudiť naše svedomie, aby sa to, čo sa stalo, neopakovalo.
Aby sa to, prosím, neopakovalo! Ale najskôr mi dovoľte povedať úprimné slovo vďačnosti
a povzbudenia vám, obyvateľom Lampedusy a Linosy, združeniam, dobrovoľníkom a bezpečnostným
zložkám, ktorí ste prejavili a prejavujete pozornosť ľuďom na ich ceste za čímsi lepším.
Ste malým ostrovom, ale dávate príklad solidarity! Ďakujem! Ďakujem aj arcibiskupovi
Mons. Francescovi Montenegrovi za jeho pomoc, jeho prácu a pastoračnú blízkosť. Srdečne
pozdravujem starostku pani Giusy Nicoliniovú. Veľká vďaka za to, čo urobila a robí.
Chcem sa obrátiť aj na drahých moslimských imigrantov, ktorí dnes večer začínajú pôst
Ramadán, s prianím bohatého duchovného ovocia. Cirkev je vám na blízku pri hľadaní
dôstojnejšieho života pre vás a vaše rodiny. Prajem vám: „O’ scia’!“ (priateľský
pozdrav zaužívaný na Lampeduse, v zmysle „Nech sa veci hýbu“ – pozn.
prekl.) V toto ráno by som chcel vo svetle Božieho slova, ktoré sme počuli, ponúknuť
niekoľko slov, ktoré by mali najmä prebudiť svedomie všetkých, priviesť nás k premýšľaniu
a konkrétnej zmene niektorých postojov.
«Adam, kde si?» Toto je prvá otázka,
ktorou sa Boh obracia na človeka po hriechu. «Kde si, Adam?» Adam je človekom dezorientovaným
, ktorý stratil svoje miesto v stvorení, pretože verí, že sa stane mocným, že bude
môcť vládnuť nad všetkým, že bude Bohom. Súlad je narušený, človek urobí chybu a toto
sa opakuje aj vo vzťahu k druhému, ktorý už nie je bratom, ktorého má milovať, ale
jednoducho niekým iným, kto mi v živote prekáža, prekáža môjmu blahobytu. A Boh kladie
druhú otázku: «Kain, kde je tvoj brat?» Sen byť mocným, veľkým ako Boh, dokonca byť
Bohom, prináša rad pochybení, ktoré sú okovami smrti, vedú k preliatiu bratovej krvi!
Tieto dve Božie otázky rezonujú aj dnes so všetkou svojou silou! Mnohí z nás, a zahŕňam
sem aj seba, sme dezorientovaní, pomýlení, nie sme viac pozorní k svetu, v ktorom
žijeme, nechránime, nestaráme sa o to, čo Boh stvoril pre všetkých, ani nie sme schopní
chrániť jedni druhých. A keď táto dezorientácia nadobudne svetovú dimenziu, dochádza
k tragédiám ako táto, ktorej sme svedkami.
«Kde je tvoj brat? Hlas jeho krvi
volá ku mne», hovorí Boh. Toto nie je otázka adresovaná iným, je to otázka adresovaná
mne, tebe, každému z nás. Títo naši bratia a sestry sa pokúšali uniknúť z ťažkej situácie,
aby našli trochu istoty, pokoja; hľadali nejaké lepšie miesto pre seba a svoje rodiny,
ale našli smrť. Koľkokrát tí, čo toto hľadajú, nenájdu pochopenie, nenájdu prijatie,
nenájdu solidaritu! A ich volanie vystupuje až k Bohu! Opäť vám, obyvatelia Lampedusy,
ďakujem za solidaritu! Nedávno som počul jedného z týchto bratov. Prv než sem prišli,
prešli rukami prevádzačov, ktorí zneužívajú biedu iných; toto sú osoby, pre ktoré
je bieda ostatných zdrojom zárobku. Koľko si museli vytrpieť! A niektorým ani nebolo
dovolené prísť!
«Kde je tvoj brat?» Kto je zodpovedný za túto krv? V španielskej
literatúre je jedna komédia od Lopeho de Vegu, ktorá rozpráva ako obyvatelia mesta
Fuente Ovejuna zabijú guvernéra, lebo je tyran, a urobia to tak, aby nevyšlo najavo,
kto to spáchal. Keď sa kráľovský sudca pýta «Kto zabil guvernéra?», všetci odpovedajú
«Fuente Ovejuna, Signore». Všetci a nikto! Aj dnes sa táto otázka naliehavo vynára:
Kto je zodpovedný za krv týchto bratov a sestier? Nikto! My všetci odpovedáme takto:
nie som to ja, ja s tým nič nemám, to bude niekto iný, ja isto nie. Ale Boh sa pýta
každého z nás: «Kde je krv tvojho brata, ktorá volá ku mne?» Dnes sa nikto na svete
necíti za toto zodpovedný; stratili sme zmysel pre bratskú zodpovednosť; klesli sme
až ku pokryteckému postoju kňaza a služobníka oltára, o ktorých hovorí Ježiš v podobenstve
o milosrdnom Samaritánovi. Hľadíme na polomŕtveho brata na kraji cesty, možno si pomyslíme
„chudák“, a pokračujeme v našej ceste s tým, že to nie je naša úloha a máme pocit,
že je všetko v poriadku. Uspokojíme sa s týmto a cítime sa dobre! Kultúra blahobytu,
ktorá nás vedie k tomu, aby sme mysleli iba na seba, nás robí necitlivými na volanie
ostatných, vedie nás k životu v mydlových bublinách, ktoré sú krásne, ale nie sú ničím,
sú prchavou ilúziou, sú provizóriom, ktoré vedie k ľahostajnosti voči druhým, a dokonca
vedie ku globalizácii ľahostajnosti. V tomto svete globalizácie sme upadli do globalizácie
ľahostajnosti! Zvykli sme si na utrpenie druhých, nedotýka sa nás, nezaujíma nás,
nie je našou vecou!
Opäť sa tu vynára Manzoniho postava Bezmenného. Globalizácia
ľahostajnosti nás všetkých robí „bezmennými“, zodpovednými bez mena a bez tváre. «Adam,
kde si?», «Kde je tvoj brat?», to sú dve otázky, ktoré Boh kladie na začiatku ľudských
dejín, a ktoré dáva aj všetkým mužom a ženám našej doby, teda aj nám. Ale ja by som
chcel položiť tretiu otázku: «Kto z nás plakal pre to, čo sa tu stalo, pre udalosti,
ako je táto?» Kto plakal nad smrťou týchto bratov a sestier? Kto plakal pre týchto
ľudí, čo boli na lodi? Pre mladé matky, ktoré držali na rukách svoje deti? Pre týchto
mužov, ktorí chceli niečo pre zabezpečenie svojich rodín? Sme spoločnosťou, ktorá
zabudla plakať, spolucítiť bolesť. Globalizácia ľahostajnosti nás obrala o schopnosť
plakať! V evanjeliu sme počuli o volaní, o plači, o veľkom náreku: «Ráchel oplakáva
svoje deti, ... lebo ich niet.» Herodes zasial smrť, aby ochránil svoj blahobyt, svoju
vlastnú bublinu. A toto sa stále opakuje. Prosme Pána, aby vymazal to, čo zostalo
po Herodesovi v našich srdciach, prosme Pána o milosť plakať nad našou ľahostajnosťou,
plakať nad krutosťou, ktorá existuje vo svete, v nás, a to aj v tých, ktorí robia
anonymné sociálno-ekonomické rozhodnutia, ktoré dláždia cestu pre také drámy, ako
je táto. «Kto plakal?» Kto dnes vo svete plakal?
Pane, v tejto liturgii, ktorá
je liturgiou pokánia, prosíme o odpustenie nezáujmu o bratov a sestry, prosíme, Pane,
o odpustenie pre tých, ktorí si urobili pohodlie, uzatvorili sa vo svojom blahobyte
prinášajúcom znecitlivenie srdca. Prosíme ťa o odpustenie pre tých, ktorí svojimi
rozhodnutiami na svetovej úrovni vytvorili situácie vedúce k týmto tragédiám. Odpusť,
Pane! Pane, nech aj dnes začujeme tieto tvoje otázky: «Adam, kde si?», «Kde je krv
tvojho brata?»