Rozhovor týždňa s P. Johnom O´Malleym SJ o Druhom vatikánskom koncile
Presne pred rokom sme
do nášho vysielania zaradili rubriku o Druhom vatikánskom koncile, ktorú po odvysielaní
niekoľkých úvodných častí začal pripravovať aj podľa predlohy knihy amerického jezuitu
Johna O´Malleyho náš spolupracovník Jaroslav Mudroň SJ. Pred nedávnom páter John O´Malley
navštívil Rím. Pri tejto príležitosti sa obaja stretli a vznikol tak rozhovor, samozrejme
na tému koncilu, ktorý vám prinášame v našej dnešnej rubrike Rozhovor týždňa: Počas
posledných dvoch rokov Druhého vatikánskeho koncilu ste boli doktorandom cirkevných
dejín v Ríme. Ako si pamätáte na vtedajšie udalosti?
„Bolo to pre mňa veľmi
zaujímavé, pretože – ako každý kňaz a katolík vôbec – aj ja som bol zaujatý týmito
udalosťami; osobitne aj kvôli tomu, že som sa v tom čase venoval historickému bádaniu
nad životom istého reformátora zo 16. storočia, ktorý bol generálnym predstaveným
rádu augustiniánov a svedkom veľkých zmien v Cirkvi 16. storočia. Preto som vo Vatikánskom
koncile videl ďalší prevratný moment histórie – podobný tomu, ako to bolo počas Tridentského
koncilu. Ako historik som mal teda tiež profesionálny záujem o vtedajšie udalosti.“
Počas
koncilu bola verejnosť pomerne dobre informovaná o debatách a preberaných témach na
koncilových zasadaniach. Napriek tomuto faktu bolo úlohou odborníkov objaviť viac
– preniknúť do vnútorných motivácií a odkryť pozadie. Ako sa menil váš
pohľad na Druhý vatikánsky koncil počas vášho historického a teologického bádania?
„Myslím
si, že počas môjho skúmania to, čo ma ohúrilo, bolo, ako veľmi zložitý a komplexný
bol tento koncil. Bolo by chybou zredukovať ho iba do nejakej jednoduchej formulácie.
Na druhej strane štúdium a výskum mi ukázali, že už od počiatku koncilu boli isté
témy a určité otázky, ktoré prebehli celým koncilom – až po jeho koniec. Bez pochopenia
týchto hlavných tém, človek neporozumie tomu, čo sa udialo. Preto som sa snažil zachytiť
a pomenovať tieto nosné témy a otázky.“
Vo svojej knihe Čo sa stalo na Druhom
vatikánskom koncile ste položili dôraz na myšlienky popredných predstaviteľov koncilových
rokovaní, akými boli kardináli Suenens, Bea, Maximos Saigh či Ottaviani, Ruffini a
Cicognani. Spomínate si ešte na iné osobnosti, ktoré nenašli priestor vo vašom
diele alebo ktorých význam ste ocenili až neskôr?
„Je tu jedna osoba, ktorú
som síce v knihe spomenul pár krát, ale ktorej som mohol rozhodne venovať väčšiu pozornosť.
Je ňou Mons. Philips z Belgicka. On bol skutočným architektom viacerých dokumentov
Druhého vatikánskeho koncilu. Jeho meno je síce zriedkakedy spomínané, no jeho význam
je obrovský. Mons. Philips bol akýmsi prostredníkom medzi tzv. väčšinou a menšinou
na koncile, ktorá sa často krát stavala do opozície. Zaslúžil by si viac pozornosti.“
Pápeža
Pavla VI. ste predstavili ako trochu tajuplnú postavu: hoci bol veľmi otvorený,
rozvážny a človekom s víziou pre celú Cirkev... predsa len a hlavne v
treťom období koncilových zasadaní – v roku 1964 – začal prejavovať čoraz menšiu dôveru
moderátorom koncilu. Nezaobišlo sa to ani bez napätia. Čo bolo podľa Vás dôvodom pre
takéto posuny?
„Naozaj neviem, aký bol dôvod tohto posunu zo strany
pápeža Pavla VI. okrem toho, že bol naňho vyvíjaný tlak zo všetkých strán. Veľkým
problémom koncilu týkajúcim sa tiež úlohy pápeža bolo, že vzťah medzi koncilom a pápežom
nebol určený pravidlami. Nejestvoval žiaden opis toho, aké je postavenie a vzťah medzi
pápežom a koncilom. Kvôli tomuto pápež Pavol VI. zohrával rozličné úlohy na koncile:
bol najvyšším moderátorom – čokoľvek to už znamená –, niekedy bol rátaný ako jeden
z pomedzi ďalších biskupov, ako biskup Ríma a nie ako Rímsky veľkňaz; niekedy sa ukazuje
ako veľký podporovateľ koncilovej väčšiny, inokedy ako jej odporca. Bolo to teda veľmi
mätúce pre každého a myslím si, že to bolo mätúce aj pre neho – akú rolu má zohrávať
voči koncilu a na koncile. Nie je to nová otázka. Bol to problém už počas Tridentského
koncilu. Aký je vzťah medzi zasadajúcim koncilom a pápežom? Táto vec nebola nikdy
vyriešená.“
Ako podľa vás Druhý vatikánsky koncil zmenil pohľad na
pápeža a na jeho miesto v Cirkvi?
„Podľa môjho názoru to, čo koncil chcel
urobiť, nebolo zmeniť postavenie pápeža v Cirkvi, ale upraviť skôr vonkajší obraz
pápežstva, ktorý býval predstavovaný ako absolútny monarcha počnúc od sedemnásteho
storočia v očiach mnohých katolíkov. Koncil sa podľa mňa snažil poukazovať na pápeža
ako na lídra medzi biskupmi a veriacimi a nie ako na diktátora z hora, hoci má posledné
slovo pri všetkých diskusiách. Znamenalo to dať pápežovi príležitosť poradiť sa v
rozsiahlej miere s koncilom a tým mu umožniť byť prístupnejším a viac v styku s tým,
čo sa v Cirkvi naozaj deje.“
S abdikáciou pápeža Benedikta XVI. vznikla
nová situácia pre Cirkev. Jozef Ratzinger bol jedným z posledných a najmladších
vplyvných účastníkov a protagonistov Druhého vatikánskeho koncilu. Jeho ukončenie
úradu spravovania Cirkvi je v istom slova zmysle odchodom generácie, ktorá zažila
koncil na vlastnej koži. Ako táto skutočnosť môže ovplyvniť ďalšie smerovanie
Cirkvi? „Je veľmi významné a symbolické, že pápež Benedikt XVI. bol
posledným pápežom, ktorý mal priamu skúsenosť z koncilu. Týmto sa Druhý vatikánsky
koncil mení zo živej udalosti na spomienku, ktorá sa zaradzuje do dejín. Pre niektoré
nové pokolenia je už tento koncil tak psychologicky vzdialeným ako iné cirkevné koncily:
Tridentský či Chalcedonský. Čo to znamená pre budúcnosť? Mojou nádejou je, že nasledujúci
pápeži budú venovať svoju pozornosť Druhému vatikánskemu koncilu a pochopia jeho veľké
vízie a základné myšlienky o Cirkvi. Jednou z vecí, ktoré tento koncil vykonal, je,
že pridal do „popisu práce“ pápeža novu úlohu – úlohu byť zmierovateľom – zmierovateľom
vo svete a zvlášť medzi rozličnými náboženskými skupinami. Dnes to ešte väčšmi platí
a je potrebné pre moslimský svet... Kým v šestnástom storočí pápeži považovali moslimov
za bezbožných nepriateľov, v našich časoch aj vďaka koncilu môže pápež slúžiť ako
zmierovateľ a prostredník medzi moslimským svetom a svetom západu.“