Komentár sr. Agnes Jenčíkovej CJ: Dodržať slovo a nevziať ho späť

Milí poslucháči, pred pár rokmi som bola členkou jednej komisie, ktorá sa zaoberala formačnou činnosťou medzi stredoškolákmi. Pri vyhodnocovaní dotazníkov, ktoré mladí študenti dostali, sa v odpovedi na otázku: „Ktoré vlastnosti si najviac vážiš na iných?“, často objavoval výraz: „Ak tí druhí vedia dodržať dané slovo a nevziať ho späť“. Niektorí z opýtaných sa zároveň vyjadrili, že ten istý postoj očakávajú aj od seba, ale že to nie je vôbec ľahké.
Stačí sa trocha obzrieť do histórie a všimnúť si, ako dejiny opisujú mnohé osobnosti, väčšinou vo vedúcich úlohách pri spravovaní krajín alebo v priekopníckych projektoch; čo v podstate opisujú. Ak je opis pozitívny, ak sú uvedené osoby pôvodcami istého prínosu, predpokladá sa, že boli ľuďmi daného slova. V opačnom prípade sú často jasne opísané ich neblahé charakterové vlastnosti, ktoré boli na škodu im aj ľuďom, ktorí im boli zverení.

Spomínam si na jeden francúzsky historický film, v ktorom sa jeden chudobný človek stal rytierom istého bohatého pána. Sám sa prihlásil do služby, pretože ten pán mu pár dní predtým zachránil život počas istého nerovného súboja. Ešte predtým akoby ho prijal, si ho pán vyskúšal. Keď ten človek ako sluha v skúške obstál, prisľúbil, dal slovo, že za svojho pána položí aj život, ak bude treba. K takým situáciám skutočne aj došlo a celá pointa tohto príbehu tkvela v tom, že spomenutý rytier svoje slovo naozaj dodržal.
Nemusíme zachádzať až do histórie, aby sme videli ovocie dodržaného slova. Pred pár týždňami v jednej rímskej farnosti si počas sv. omše obnovovali manželské sľuby dvaja starší manželia po 50-tich rokoch spoločného života. Bolo dojímavé vidieť, ako sa držali za ruky a s radosťou sa objali. Starček potom predniesol reč, pri ktorej zdôraznil, že má svoju manželku stále radšej a radšej. Ostatní prítomní ich poctili dlhým potleskom, úsmevmi a všetci im potom blahoželali – toto Taliani naozaj vedia! Vždy, keď počujem o takýchto manželoch, ktorých máme dosť aj na Slovensku, o kňazoch, zasvätených, a vôbec, o niekom, kto bojuje, aby dodržal dané slovo tomu, komu ho dal a tam kde ho dal, hoc len v maličkostiach, pociťujem nesmiernu úctu a veľmi sa teším, že statočnosť ešte nevymrela.

Raz som dostala od jedného staršieho kňaza takúto výzvu: „Nezávidím vám, že ste ešte mladá. Najdôležitejšie je vytrvať“. Priznám sa, nerozumela som. Dnes možno rozumiem viac.
Ako sa však asi cíti človek, ktorý sa stretáva s nedodržaním slova u iných? Ak ten druhý zabudol, dajme tomu v maličkostiach, lebo má takú povahu alebo mal toho veľa a preto si nespomenul, ale záleží mu na človeku, veci sa vysvetlia a nebolí to až tak veľmi. Iný prípad: Ak ten druhý napríklad vo vedúcej pozícii používa ľudí ako veci pre vlastný prospech a má moc nimi manipulovať a robí tak, ako sa mu hodí, dá slovo, ale ho zmení či nedodrží, nesmierne doráňa čestných ľudí, ktorí sa snažia dodržať svoje slovo voči nemu. Môže ich to časom priviesť až k podobnému postoju. Potom je tu nedodržanie slova zo slabosti a útek alebo akýsi postoj chameleóna, ktorý mení farby podľa prostredia, v ktorom sa nachádza. Ďalší prípad je úmyselné a zlomyseľné nedodržanie slova.

Ľudia sú rôzni a vzájomné spolunažívanie si vyžaduje flexibilitu odpustiť z jednej strany, snažiť sa o vernosť a vytrvalosť z druhej strany, niekedy o schopnosť nebrať zbabrané veci až tak vážne v zmysle, aby sa nestali prameňom zúfalstva a pôvodcami rozpadu vzťahov či záväzkov. Iným slovom: povzniesť sa nad vec. Nech je tak či onak, dodržať slovo a nevziať ho späť je charakteristikou veľkých ľudí s kráľovským zmýšľaním. Vyžaduje. Zaväzuje. A privádza k rastu. Možno práve preto nie je jednoduché.

Ovocie dodržaného slova, ktoré dali solúnski misionári Konštantín-Cyril a jeho brat Metod byzantskému cisárovi Michalovi III., veľkomoravskému kniežaťu Rastislavovi a našim predkom, ale v prvom rade Bohu, budeme oslavovať zajtra na národnej púti v Nitre. Iste mi dáte za pravdu, že ich dávna prítomnosť u nás je neprestajným darom aj kvôli ich vernosti danému slovu a ich úsiliu. Títo bratia sa vážne a s plným presvedčením chytili zverenej úlohy. Na slová cisára Michala III., ktorými sa obrátil na Konštantína: „Počuješ, Filozof, tieto slová? Niet iného než teba, kto by toto mohol vykonať, preto vezmi veľa darov a svojho brata Metoda a choď!”, išli vydať svedectvo svojej cti a danému slovu.
Vnímanie týchto dvoch bratov okrem iného ako statočných ľudí, ktorí neustúpili, vytrvali a nevzdali sa kvôli strachu z intríg, prenasledovania, nepochopenia a kvôli ťažkostiam, je výzvou našich osláv ich príchodu na Veľkú Moravu. Tieto ich charakteristiky vystupujú do popredia práve dnes a prinášajú povzbudzujúcu inšpiráciu ľuďom, ktorí sa aj v dnešnom svete rozhodli, že napriek všetkému nezradia seba samých ani tých, ktorým dali slovo.

Pápež František neúnavne opakuje: nebojte sa ísť proti prúdu, nenechajte sa znechutiť, nedajte si zobrať nádej, nechoďte proti vlastnému svedomiu, neprinášajte pseudohodnoty, ktoré nášmu svetu toľko ubližujú. Inými slovami povedané, ide o užitočnosť osobnej reflexie, kde vlastne sme, ako konáme, aké máme hodnoty, aby sa dala uskutočniť ozdravujúca vízia – a verím, že nielen utópia – o prevahe statočných a čestných ľudí na tejto zemi.