Z pondelkovej homílie pápeža: Aby bola Cirkev hlasom poukazujúcim na Slovo, ako sv. Ján

V pondelok 24. júna, v deň slávnosti Narodenia sv. Jána Krstiteľa, ho pápež František dal v homílii rannej sv. omše v Dome sv. Marty za vzor Cirkvi, keď povedal, že Cirkev je povolaná ohlasovať Božie slovo až po mučeníctvo, ako sv. Ján. Zdôraznil, že Cirkev si nikdy nemôže nič privlastňovať, ale vždy má byť v službe evanjelia. Na svätej omši, ktorú koncelebroval okrem iných aj kardinál Gianfranco Ravasi, sa zúčastnila skupina kňazov spolupracovníkov Pápežskej rady pre kultúru, ale aj skupina zamestnancov Pápežskej archeologickej komisie.

Svätý Otec v úvode poprial všetko najlepšie tým, ktorí nosia meno Ján. Ako povedal, postavu sv. Jána Krstiteľa nie je vždy ľahké pochopiť. „Keď premýšľame nad jeho životom“ – poznamenal – „je to prorok, človek, ktorý bol veľký a potom skončí ako chudák.“ Kto je teda Ján? Sám hovorí: «Som hlas, hlas na púšti», ale „je hlasom bez Slova, pretože on nie je Slovom, tým je niekto iný“. Teda v tomto spočíva tajomstvo Jána: „Nikdy sa nestotožní s Božím slovom“, Ján je tým, čo ho naznačuje. „Zmyslom Jánovho života je poukázať na niekoho iného.”

Pápež František potom poukázal na skutočnosť, ktorá je pre neho – ako poznamenal – dosť výrazná; že „Cirkev sa rozhodla sláviť sviatok sv. Jána v čase, keď sú dni v roku najdlhšie, majú najviac svetla“. Ján bol skutočne „mužom svetla, prinášal svetlo, ale nebol sám svetlom, bol odrazom svetla“. Ján je „ako mesiac“ a keď Ježiš začína verejne kázať, Jánovo svetlo „začína hasnúť, zapadá“. „Hlas, ale nie Slovo“ – zopakoval pápež – „lampa, ale nie Svetlo samo“.

„Ján sa zdá byť ničím. Toto je Jánovo povolanie, umenšovať sa. Keď kontemplujeme život tohto muža, takého veľkého, vplyvného, všetci si mysleli, že on je Mesiáš. Keď kontemplujeme tento život, ako sa znížil až po temnotu väzenia, kontemplujeme veľké mystérium. Nevieme, aké boli posledné dni Jána. To nevieme. Vieme len, že bol zabitý, jeho hlava na mise bola ako skvelý darček od tanečnice pre cudzoložnicu. Myslím, že viac sa nedá umenšiť, uponížiť. Takýto bol Jánov koniec.“

Vo väzení, pokračoval Svätý Otec, prežíval Ján pochybnosti, úzkosť a zavolal svojich učeníkov, aby išli za Ježišom a opýtali sa ho: «Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?» Teda poznal vo svojom živote tmu a bolesť; ani Ján nebol od toho uchránený, povedal pápež a dodal: „Postava Jána ma veľmi núti uvažovať nad Cirkvou.“

„Cirkev existuje preto, aby ohlasovala, aby bola hlasom Slova, svojho ženícha, ktorým je to Slovo. Cirkev existuje preto, aby ohlasovala toto Slovo až po mučeníctvo. Mučeníctvo práve v rukách pyšných a povýšeneckých, najmocnejších tejto Zeme. Ján sa mohol urobiť dôležitým, mohol povedať niečo o sebe. Ale nikdy, len toto: ukazoval a cítil sa byť hlasom, nie Slovom. Tajomstvo Jána! Prečo je Ján svätý a bez hriechu? Pretože nikdy si neprivlastňoval pravdu. Nechcel sa robiť ideológom. Muž, ktorý popieral sám seba, aby Slovo vyšlo na povrch. A my, ako Cirkev, si môžeme teraz prosiť o milosť, aby sme neboli Cirkvou ideologickou...“

Cirkev musí načúvať Slovu a byť jeho hlasom, ohlasovať ho s odvahou. Toto je Cirkev bez ideológie, bez presadzovania seba samej, Cirkev ako tajomstvo mesiaca, ktorý má svetlo svojho ženícha a musí sa umenšovať, aby on mohol rásť.

„Toto je model, ktorý dnes ponúka Ján pre nás a pre Cirkev. Cirkev, ktorá by bola vždy v službe Slova. Cirkev, ktorá si nikdy nič neprivlastní. Dnes sme v modlitbe prosili o milosť radosti, prosili sme Pána, aby potešoval Cirkev v jej službe Slovu, aby bola hlasom tohto Slova a ohlasovala ho. Prosme si milosť Jánovej dôstojnosti, bez presadzovania vlastných názorov, bez evanjelia braného ako vlastníctvo, len Cirkev, ktorá je hlasom poukazujúcim na Slovo, a to až dokonca, až po mučeníctvo. Nech sa tak stane!” –jk-