Z piatkovej homílie pápeža: Pokladom nie je to, čo sme ušetrili pre seba, ale čo sme dali iným

Prosiť Boha o milosť, aby sme mali srdce, ktoré vie milovať a nenechalo sa zlákať márnymi pokladmi. Toto je hlavná myšlienka homílie pápeža Františka z rannej svätej omše v Dome sv. Marty v dnešný piatok 21. júna, ktorú s ním koncelebrovali kardinál Francesco Coccopalmerio, ďalej predseda a sekretár Pápežskej rady na výklad zákonov za účasti jej zamestnancov a ďalších veriacich.

Honba za jediným pokladom, ktorý je možné zobrať so sebou do života po živote, je dôvodom prečo byť kresťanom. Toto vysvetľuje Ježiš svojim učeníkom v citovanej pasáži z Matúšovho evanjelia: «Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.» Dôležité však je, ako vysvetľuje pápež František, aby sme si neplietli bohatstvo. Existujú „poklady rizikové“, ktoré lákajú, ktoré však musíme zanechať. Sú to poklady nahromadené počas života, ktoré smrť zničí. S nádychom irónie pápež konštatuje: „Nikdy som nevidel sťahovací kamión za pohrebným sprievodom.“ Ale existuje aj poklad, ktorý „si môžeme vziať so sebou“, poklad, ktorý nikto nemôže ukradnúť, ktorým nie je to, „čo si ušetril pre seba, ale to, čo si dal iným“:

„Tento poklad, ktorý sme dali iným, tento si vezmeme. A to bude naša zásluha – v úvodzovkách –, sú to zásluhy Ježiša Krista v nás! Toto máme priniesť. Toto je to, čo nám Pán dovolí preniesť. Láska, dobročinnosť, služba, trpezlivosť, láskavosť, nežnosť sú krásne poklady. Tie zhromažďujme, ostatné nie.“

Preto, ako tvrdí evanjelium, poklad, ktorý má cenu pred Božím pohľadom je ten, ktorý sme už na zemi zhromažďovali pre nebo. Ale Ježiš ide ešte o krok ďalej: dáva do súvisu poklad a srdce, vytvára „vzťah“ medzi týmito dvoma pojmami. To preto, že naše srdce je nepokojné srdce, ktoré Pán „urobil takým, aby hľadalo jeho“:

„Pán nás urobil nespokojnými, aby sme ho hľadali, našli, aby sme rástli. Avšak ak náš poklad je pokladom, ktorý nie je blízky Pánovi, ktorý nie je od Pána, naše srdce sa stane nespokojným kvôli veciam, ktoré nevedú nikam, kvôli týmto pokladom. Veľa ľudí je nespokojných, aj my... Kvôli tomu, aby sme mali toto, aby sme sa dopracovali k tamtomu, je nakoniec naše srdce unavené, nikdy nie je spokojné. Stáva sa malátnym, lenivým, bez lásky. Tá únava srdca! Pouvažujme nad tým. Čo mám ja? Unavené srdce, ktoré sa len chce zabezpečiť troma, štyrmi vecami, pekným kontom v banke, týmto, tamtým…? Alebo mám nespokojné srdce, ktoré stále viac hľadá toho, ktorého nemôže mať, Pána? Stále musíme mať na pozore túto nespokojnosť srdca.”

V tomto bode, hovorí Svätý Otec, nám Kristus predkladá reflexiu aj nad okom, ktoré je symbolom „úmyslov srdca“, čo sa odráža na tele: Aj je moje srdce „milujúce“, moje telo „je vo svetle“, „zlé srdce“ ho robí temným. Od kontrastu svetlo a tma závisí „náš súd o veciach“, ako napokon dosvedčuje i skutočnosť, že „zo srdca z kameňa“, „naviazaného na pozemský poklad“, na „sebecký poklad“, ktorý sa môže stať pokladom „nenávisti“, pochádzajú vojny... Na rozdiel od toho, a to je záverečná modlitba pápeža, prosme si na príhovor sv. Alojza Gonzágu, ktorého si dnes Cirkev pripomína, „milosť, aby sme mali nové srdce“, „srdce z mäsa“:

„Všetky tieto časti srdca, ktoré sú z kameňa, nech Pán urobí ľudskými, so svätým nepokojom, dychtivosťou ísť dopredu, aby sme sa snažili hľadať jeho a nechali sa hľadať ním. Kiežby Pán zmenil naše srdce, a tak nás zachránil. Kiežby nás uchránil pred pokladmi, ktoré nám nemôžu pomôcť k stretnutiu s Bohom, k službe druhým. A nech nám daruje svetlo, aby sme poznávali a súdili podľa skutočného pokladu, jeho pravdy. Nech Pán zmení naše srdce, aby hľadalo skutočný poklad, aby sme sa tak stali ľuďmi svetla, nie ľuďmi tmy.“ -jk-