Vysielanie pre gréckokatolíkov: Gréckokatolíci a jezuiti

Autorom príspevku s názvom Gréckokatolíci a jezuiti je Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:

Pred dvoma týždňami dostala Gréckokatolícka cirkev na Slovensku nového pomocného biskupa v osobe vladyku Milana Lacha. Pri jeho menovaní, i vysviacke viackrát zaznel dôležitý údaj z jeho životopisu. Nový vladyka Milan, rovnako ako otec metropolita Babjak, patrí k reholi jezuitov. Táto skutočnosť u viacerých veriacich, kňazov i laikov vyvolala otázku: Jezuiti sú predsa rehoľa, ktorá vznikla v latinskej Cirkvi. Čo majú spoločné s východnou, Gréckokatolíckou cirkvou? Keď sa gréckokatolík stane jezuitom, ostáva gréckokatolíkom alebo nie? Na túto otázku by sme mohli veľmi zjednodušene odpovedať uvedením cirkevno-právnej zásady, že pri uskutočňovaní každého rehoľného povolania Cirkev chce rešpektovať osobitosť a cirkevno-obradovú príslušnosť kandidáta. Pri vstupe do rehole jezuitov si tak každý kandidát ponecháva vlastný obrad a cirkevnú príslušnosť. Práca jezuitu pre dobro vlastnej obradovej cirkvi je potom koordinovaná s ostatnými apoštolskými prioritami rehole, v rámci konkrétnej provincie či rehoľného domu, pre ktorý je určený.

Ale okrem všeobecného pravidla sa môže vynoriť aj iná, konkrétnejšia otázka. Má táto rehoľa niečo spoločné s našou cirkvou alebo je to len náhoda, že viacerí biskupi sú jezuitmi, teda, že viacerí východní jezuiti sa stali gréckokatolíckymi biskupmi?
Pokúsme sa teda v tomto dnešnom príspevku priblížiť niekoľko informácií týkajúcich sa histórie vzťahov medzi gréckokatolíkmi na Slovensku a jezuitmi.
Naša cirkev sa okrem svojich cyrilo-metodských koreňov hlási aj k dedičstvu Užhorodskej únie z roku 1646. Pri jej zrode – podobne ako tomu bolo pri Brestskej únii zjednocujúcej kyjevskú metropoliu – stáli priamo alebo nepriamo tiež jezuiti, ktorí na východnom Slovensku začali pracovať už od roku 1608, kedy prišli do Humenného, v ktorom otvorili v roku 1615 kolégium. Toto kolégium bolo v roku 1646 prenesené do Užhorodu. V jedinom dokumente, ktorý nám podáva správu o priebehu Užhorodskej únie, v liste šiestich archidiakonov z 15. januára 1652, sa medzi osobami, ktoré sa o ňu zaslúžili, spomína práve rektor užhorodského kolégia P. Tomáš Jasbereni. Jeden z hlavných organizátorov únie, bazilián Gabriel Kosovický, bol prímasom Lipajom označený ako egregie doctus in Scholis Patrum Jesuitarum, teda ako muž „znamenito vyučený v školách pátrov jezuitov“. Nebolo tomu náhodou. Jeden z najvýraznejších krokov pomoci, ktorú jezuiti poskytovali Gréckokatolíckej cirkvi bola totiž formácia duchovenstva a predovšetkým príprava najsľubnejších kandidátov, ktorí boli neskôr určení k plneniu dôležitých administratívnych a pastoračných úloh. Už zbežný pohľad na životopisy všetkých mukačevských biskupov a popredných cirkevných predstaviteľov 18. storočia potvrdzuje, že prešli jezuitskými školami v Trnave, Viedni, či Košiciach. Na tomto poli zohrala nezastupiteľnú úlohu práve Trnavská univerzita. Zmienku si zasluhuje najmä tzv. Janiano-Leopoldovská fundácia pre kňazov byzantského obradu a zorganizovanie univerzitnej tlačiarne s cyrilskými typmi písma. Tak mohli byť gréckokatolícke deti vyučované z Bukvara (1699), kňazi mohli veriacich vyučovať z Katechizisu (1698) a svoje vlastné teologické vzdelanie mohli dopĺňať z praktickej príručky morálky Kratkoje pripadkov moraľnych ili nravnych sobranije (1727) – aby sme tak menovali aspoň niektoré z cirkevno-slovanských tlačí trnavskej univerzitnej tlačiarne. V roku 1727 bola táto tlačiareň prenesená do Sedmohradska do rumunského Klužu, kde pokračovala tlač gréckokatolíckych kníh v cirkevnej slovančine i rumunčine.

Ako historickú perličku vzťahov medzi jezuitmi a gréckokatolíkmi môžeme uviesť, že zo spišskej obce Olšavica, z rodiny Židzikových, používajúcich aj meno Olšavský, pochádzali nielen dvaja mukačevskí biskupi, ale aj prvý známy gréckokatolícky jezuita z našich končín Juraj Olšavský (1709-1781). Do spoločnosti Ježišovej vstúpil v roku 1728, stal sa profesorom teológie, morálky a filozofie a prednášal na univerzitách a kolégiách v Košiciach, Trnave, Budíne a Egeri. Keďže pastoračne pôsobil v latinskom prostredí, nedá sa povedať či slúžieval aj v byzantskom obrade, ale je rozhodne sympatické, že počas celého života sa v dotazníkoch uvádzal ako Rutheunus, teda Rusín, resp. Rusnák a na otázku, či niekedy v živote vyznával nejaké heretické učenie s hrdosťou vždy uvádza: Semper catholicus ritus graeci, „Vždy som bol katolíkom gréckeho obradu“.
V roku 1701 uhorský prímas kardinál Kolonič sa obrátil na Svätú stolicu s oficiálnou žiadosťou o vyslanie jezuitov, ktorí by v Uhorsku, najmä v Sedmohradsku, pracovali vo východnom obrade. Generálny predstavený jezuitov bol tomuto plánu naklonený a vyzval v tomto smere provinčných predstavených Rakúska, Čiech, Litvy a Nemecka, aby našli vhodných kandidátov. Celý plán ale nakoniec stroskotal na prekážkach, ktoré mu začalo klásť rímske Posvätné ofícium. Napriek tomu však v rumunskej Gréckokatolíckej cirkvi pôsobil vždy jeden jezuitský teológ ako causarum generalis auditor, teda ako akýsi najvyšší teologický poradca. Jezuiti sa u gréckokatolíkov tešili úcte najmä pre ich odbornú teologickú pripravenosť a pre ich pastoračnú horlivosť. Nie náhodou aj prvý prešovský gréckokatolícky biskup Gregor Tarkovič, ktorý v mladosti vstúpil do jezuitského noviciátu práve v čase, keď došlo k rozpusteniu rehole, po rokoch spomínal na túto udalosť takto: „Keď som bol prijatý do jezuitského rádu, bol som najšťastnejším človekom na svete, pretože podľa mojej mienky, byť jezuitom prekonávalo akúkoľvek cirkevnú hodnosť a kariéru.“

Aj po dočasnom zrušení jezuitského rádu v roku 1773 ostala história jezuitov spätá s gréckokatolíkmi. V roku 1775 sa cisárovná Mária Terézia totiž rozhodla odovzdať mukačevskému biskupovi jezuitský chrám a kolégium v Užhorode, ktoré sa tak odvtedy stali novou katedrálou a eparchiálnou kúriou mukačevského obnoveného biskupstva.
V dvadsiatych rokoch minulého storočia, v obnovenej Spoločnosti Ježišovej sa začala budovať aj byzantská vetva jezuitov, predovšetkým s perspektívou misijnej práce v Rusku. Ako prvý spomedzi slovenských jezuitov prijal byzantský obrad páter Vendelín Javorka. Pred svojím nástupom na miesto prvého rektora Pápežského ruského kolégia – Rusika pobudol istý čas práve medzi gréckokatolíkmi na východnom Slovensku, aby sa tu lepšie v praxi oboznámil s východným obradom. Jeho príklad potom nasledovali ďalší slovenskí jezuiti, niektorí z nich po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi a rehoľného života na Slovensku potom pastoračne viedli slovenských gréckokatolíkov v diaspóre v Spojených štátoch a v
Kanade. V našej gréckokatolíckej pospolitosti je iste najznámejšie meno pátra Michala Lacka, profesora Pápežského východného inštitútu a veľkého presadzovateľa práv slovenských gréckokatolíkov. Páter Lacko pomáhal slovenským gréckokatolíkom všetkými dostupnými prostriedkami, osobnými kontaktmi, zasielaním náboženskej literatúry, prípravou liturgických a modlitebných kníh, formačnými vysielaniami na vlnách Vatikánskeho rozhlasu i zabezpečovaním finančnej pomoci. Na Slovensku zasa v tichosti a prakticky v ilegalite pracovali ďalší gréckokatolícki jezuiti, páter Juraj Bumbera, ktorý dlhé roky účinkoval vo verejnej pastorácii v Prešove a páter Michal Fedor, ktorý pôsobil takrečeno „v civile“. Najmä posledne menovaný Michal Fedor svojimi historickými prácami, prednáškami i publikačnou činnosťou koncepčne pracoval na budovaní identity našej Cirkvi. Práve páter Fedor bol ideovým otcom Centra spirituality Východ-Západ, ktoré dnes v Košiciach úspešne funguje a ktoré počas svojho kňazského a rehoľného účinkovania v Košiciach viedli vtedy najmladší predstavitelia novej generácie slovenských gréckokatolíckych jezuitov, dnes obaja gréckokatolícki biskupi, metropolita Ján Babjak i jeho nedávno vysvätený pomocný biskup Milan Lach.

Súčasnosť odkrýva neustále nové formy a nové polia možnej spolupráce jezuitov a Gréckokatolíckej cirkvi. Aj v tejto súvislosti by sa dalo povedať, že „žatva je veľká, ale robotníkov je málo“. Preto sa aj my pripojme svojimi modlitbami k Pánovej výzve: „Proste teda Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“