Z piatkovej homílie pápeža: Sme hlinenými nádobami, a predsa strážcami pokladu

Jediným spôsobom na skutočné prijatie daru spásy v Kristovi je úprimné priznanie slabostí a hriechov a vystríhanie sa akejkoľvek formy seba ospravedlňovania. Na túto myšlienku sa zameral pápež František v homílii rannej svätej omše v piatok 21. júna. V kaplnke Domu sv. Marty ju celebroval spolu s prefektom a sekretárom Kongregácie pre klerikov, kardinálom Maurom Piacenzom a arcibiskupom Celsom Morgom Iruzubietom za prítomnosti zamestnancov tohto dikastéria.

Kto nasleduje Krista, musí si byť vedomý, že je krehkou hlinenou nádobou, ale predsa strážcom veľkého pokladu, ktorý mu bol daný úplne zadarmo. Svätý Otec vychádzal z reflexie nad listom sv. Pavla, v ktorom kresťanom v Korinte hovorí, aby bolo jasné, že „zvrchovaná moc“ viery je Božie dielo, tá bola vliata do hriešnych ľudí, do „hlinených nádob“. Ale skutočný vzťah „medzi milosťou a mocou Ježiša Krista“ a nami úbohými hriešnikmi vyviera z „dialógu spásy“. A napriek tomu, poznamenáva pápež, tento dialóg musí opovrhnúť akýmkoľvek „seba ospravedlňovaním“.

„Pavol mnohokrát – ako v refréne – hovoril o svojich hriechoch. ‚Ale hovorím vám: Ja, ktorý som bol prenasledovateľom Cirkvi...‘ Vždy sa v mysli vracia k
hriechu, cíti sa byť hriešnikom. Ale ani vtedy nehovorí: ‚Bol som, ale teraz som svätý‘, nie. Aj teraz hovorí o satanovom ostni vo svojom tele. To nám umožňuje poznať jeho vlastnú slabosť. Jeho vlastný hriech. Je hriešnikom, ktorý prijíma Ježiša Krista. Vedie dialóg s Ježišom Kristom.“

Kľúčom je teda pokora, Pavol sám je toho dôkazom. Verejne uznáva „svoj beh služby“ alebo všetko, čo urobil ako apoštol poslaný Ježišom. Ale nie týmto zotiera alebo sa zotiera jeho „dlžobný úpis”, teda jeho hriechy, poznamenal Svätý Otec.

„Aj toto je model pokory pre nás kňazov. Ak sa chválime len našim behom a ničím viac, skončíme zle. Nemôžeme hlásať Ježiša Krista Spasiteľa, pretože ho necítime v našom vnútri. Musíme byť pokorní, ale so skutočnou pokorou s menom a priezviskom: ‚Som hriešnik pre to, pre to a pre to‘. Ako Pavol: ‚Ja prenasledovateľ Cirkvi‘, konkrétni hriešnici. Nie hriešnici s
takou pokorou, ktorá sa zdá byť viac imaginárna. Nie; so silnou pokorou.“

„Pokora kňaza, pokora kresťana je konkrétna“, opakuje pápež, a preto, ak si kresťan nedokáže toto „priznať pred sebou a pred Cirkvou, niečo nie je v poriadku“ a nie je schopný „pochopiť krásu spásy, ktorú nám sprostredkuje Ježiš“.

„Bratia, máme poklad: tento poklad Ježiša Krista Spasiteľa. Kríž Ježiša Krista je poklad, ktorým sa my chválime. Ale máme ho v hlinenej nádobe. Chváľme sa aj našim dlžobným úpisom, našimi hriechmi. Tak bude ten dialóg kresťanský a
katolícky; konkrétny, lebo aj spása Ježiša Krista je konkrétna. Ježiš Kristus nás nezachránil nejakou myšlienkou, intelektuálnym programom, nie. Spasil nás svojím telom, konkrétnosťou svojho tela. Áno, uponížil sa, stal sa človekom, telom až do konca. Ale len tak je možné (spásu) pochopiť, získať ju do hlinených nádob.“

Aj žena Samaritánka, ktorá sa stretá s
Ježišom a po rozhovore s ním rozpovie krajanom najprv o svojom hriechu, sa po stretnutí s Pánom chová podobne ako Pavol. „Myslím si“ – poznamenal pápež –, „že táto žena je v nebi, určite“, pretože – ako hovorí Manzoni – „Pán nikdy nezačal nejaký zázrak bez toho, aby ho aj dobre nedokončil.“ Tento zázrak on začal a rozhodne ho ukončil nebom. Svätý Otec nás v
závere homílie vyzval na modlitbu k tejto žene, „aby nám pomáhala byť hlinenými nádobami, aby sme mohli v sebe niesť a chápať toto slávne mystérium Ježiša Krista“. –jk-