Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Desiatu nedeľu v cezročnom období

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD s názvom Strata dieťaťa:

Milí priatelia, jednou z najťažších strát, aké môžu ľudia zažiť je strata dieťaťa. Jestvuje len málo rodičov – ak vôbec jestvujú –, ktorí by si želali prežiť svoje deti. Nedeľné Božie slovo sa venuje práve tejto téme. Obe matky, aj vdova zo Sarepty z prvého čítania aj naimská vdova z Lukášovho evanjelia takmer prežili svoje deti a obe sa takmer z toho pominuli. Nestalo sa to však. Boh v oboch prípadoch zasiahol a deti ožili. Nie vždy to tak ale musí skončiť. Poďme preto uvažovať nad stratami detí v rodinách. Čo s tým robiť? Ako sa k tomu postaviť? A či vôbec ide o straty.

Prvou stratou, o ktorej budeme uvažovať je strata dieťaťa smrťou. Stáva sa i to a je to pre rodičov veľká rana. Mnohí sa z toho nespamätajú. Na to, aby to človek dokázal zrelo prijať treba vieru. V Božom Slove nasledujúcej nedele obe ženy, aj vdova zo Sarepty, aj vdova z Naimu dostali dieťa naspäť. No čo, ak by neboli? Ich príbeh so šťastným koncom je skorej výnimkou. Toto sú momenty, kedy treba hľadieť poza horizont – na podstatu života i smrti, na zmysel i cieľ nášho putovania.

Druhou stratou, je strata dieťaťa cez stratu ich viery. Veľa rodičov túto stratu pociťuje veľmi tragicky. Sú takí, ktorí takémuto čomusi, že by totiž strata viery dieťaťa bola čosi tragické – nerozumejú. To sú tí, ktorí deti vo viere v Boha nevychovávajú. Tam potom takáto strata neprichádza do úvahy. No tí, pre ktorých odovzdávanie viery je vec kľúčová, takúto stratu znášajú veľmi ťažko. Pre nich totiž platí, že deťom nemôžu dať nič viac, než vieru. Je pravda, že viera je darom Boha, lenže Boh stavia na prirodzených základoch. A presne o tie základy ide. Pri tomto type straty sa treba pozrieť na vec zrelo. V prvom rade treba hodnotiť, že či to, čo ste im dali, bola naozaj viera. Či to, čo odhodili, bola naozaj živá viera. Niekedy bola, niekedy nie. Živá viera sa málokedy odhadzuje. Často sa odhadzuje niečo, čo je príťažou... Ak ale odhodili živú vieru, potom to treba nechať na Boha a nerobiť si zbytočné výčitky svedomia. Dôležité je vedieť: čo môžete urobiť v tom už dnes, alebo ešte dnes. To „už dnes“ platí pre vás mladých, ktorí si idete ešte len zakladať rodiny. To „ešte dnes“ pre vás, ktorí máte už odrastené deti a tieto aj napriek vašej snahe vierou praštili. Mnohých z vás prenasledujú výčitky svedomia a snažíte sa prísť na to, kde ste urobili chybu a čo by ste ešte mohli urobiť pre to, aby ste to napravili, a pri tom viete, že v skutočnosti nič. Ak nič, potom nemá zmysel sa v tom motkať a v tom trpieť. Zostáva vám však ešte jedno –za vaše deti sa modliť.

Ďalšou stratou je strata dieťaťa morálnym zmätkom. Dieťa sa mravne spustí, dá sa na drogovanie, sexovanie, partie, čudné kamaratčáky. Táto strata ide obyčajne ruka v ruke s predchádzajúcou stratou, t.j. stratou viery, a zasa naopak strata viery ide ruka v ruke so stratou mravnej integrity. Vidieť vlastné dieťa, ako sa morálne rúti na dno je príšerné. Mnohých rodičov to privádza do pocitu zúfalstva a hanby. Čo tu robiť? Zopár rád: (a) v prvom rade treba vedieť oddeliť svoje dieťa od seba. To znamená on je on a ja som ja. Každý sme si zodpovedný za svoj vlastný život: pred sebou, pred svetom a konečne pred Bohom. V tomto tkvie veľká úľava.
Tento prvý krok nás bude potom viesť k tomu, že (b) tú zodpovednosť budeme deťom dávať kompletne najavo. To, čo robíš sú tvoje hriechy a ty (a len ty) si nes za ne zodpovednosť. To znamená nebudeme hladiť stopy za jeho deliktami, obhajovať ho, splácať dlhy, upratovať po jeho avantúrach a prehliadať jeho násilnícke sklony a činy.
Toto nie je ľahké. Solídne protidrogové centrá (napríklad Cenacolo) žiadajú od rodičov, aby svoje dieťa, ktoré droguje vyhodili z domu. Nejedna matka si to nevie ani len predstaviť. „Ja, vyhodiť svoje dieťa? Čo by som to bola za matku?“ Naimská vdova neostala s mŕtvolu svojho syna doma. Šla ju pochovať mimo domu. V tom je veľký symbol. Morálne spustlý človek je v skutočnosti mŕtvola. A tá do domu nepatrí. Ak si niekto uvedomí, že je na cintoríne (medzi ostatnými mŕtvolami), možno do neho vstúpi duch poznania. Možno nie. No nechať ho „doma“ nič nevyrieši.
Samozrejme, toto vyhodenie z domu nie vždy pripadá do úvahy doslova!!! Niekedy áno, ako je to prípade, ktorý som menoval. Je to tak vždy, keď prekračuje svojou nemravnosťou a nemorálnymi spôsobmi vaše osobné hranice a dopúšťa sa násilia v tej či onej podobe. Niekedy to však nie je nevyhnutné urobiť doslova. No čo je vždy nevyhnutné je od takéhoto človeka sa vnútorne oddeliť a dať mu najavo: tvoj život je tvoj život, ty si si zaň zodpovedný, nás tým nezaťažuj. (c) Tretí krok, ktorý by sme tu mali prijať je modlitba. Milujúci rodičia nikdy neprestávajú svoje deti doprevádzať na ich ceste modlitbou, nech sú akékoľvek. Toto je i pre nich samých zdrojom pokoja a útechy.

A posledná strata je strata dieťaťa tým, že si ide svojou cestou. Toto však v skutočnosti strata nie je. No niektorí – hlavne matky – ju vnímajú ako stratu. Mnohí rodičia nevedia pochopiť, že zmyslom rodiny je pripraviť deti na život a potom ich nechať ísť. V deťoch si rodičia nevychovávajú rukojemníkov, ktorých si naplno privlastnia a nedovolia im nikdy za seba rozmýšľať, slobodne sa rozhodovať a konečne z domu definitívne odísť. Toto by bolo veľmi sebecké. Mnohí sa pýtate: „Ale čo bude s nami na staré kolená? Kto sa o nás postará? Toľko sme dali svojím deťom a teraz ostaneme sami?“ Ak ste im dali – zrelým spôsobom, čo ste vládali, hlavne však ak ste ich naučili láske, vďačnosti, ohľaduplnosti, všímavosti a obetavosti – potom si buďte istí, že opustení neskončíte. Vaše deti sa vždy budú snažiť hľadať pre vás dobré riešenie. Nechajte to na nich. Ak im to neustále budete pripomínať, ujdú tak či tak a efekt bude opačný. A potom, kde je vaša odovzdanosť do Božej prozreteľnosti? To je tiež súčasťou viery.

Tejto téme sa treba preto venovať vo svojich uvažovaniach často. Naznačím aspoň stručne jeho možné smerovania: (a) Vzťah medzi rodičmi ako manželmi. Ak ich vzájomný vzťah nie je dobrý, nalepia sa na svoje deti. A zároveň sa budú báť, že keď deti z domu odídu, že oni dvaja – ktorí nemajú žiaden vzťah – ostanú pod jednou strechou ako dvaja cudzinci. Ak to tak je, potom treba popracovať na vašom vzťahu a neriešiť to naviazaním sa na deti. (b) Rodinu treba chápať ako miesto prípravy na život v slobode. Deti treba v tomto zmysle formovať už odmala. (c) Treba sa kultivovať vo viere. „Pánovi zver svoje cesty a jemu dôveruj, on sa už postará“, hovorí žalmista (Ž 37,5). Náš život je v rukách Božích a nikto, kto v neho dôveruje, neostane životu napospas.

Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.