Pápež študentom jezuitských škôl: Ježiš je ten, ktorý otvára okná na horizonte
V Aule Pavla VI. vládla 7. júna 2013 okolo poludnia počas stretnutia pápeža Františka,
prvého pápeža jezuitu, s tisíckami mladých, ktorí sú takpovediac odchovancami jezuitov,
atmosféra radosti, jednoduchosti a lásky. Zoči-voči asi deviatim tisícom prítomných
žiakov a študentov jezuitských škôl, aktuálnych aj bývalých, či ich zamestnancov,
a tiež členov ignaciánskych mládežníckych hnutí a ďalších inštitúcií, vedených Spoločnosťou
Ježišovou, Svätý Otec spontánne zmenil program, čo sám okomentoval slovami:
„Pripravilsom si nejaký text, ale je to päťstrán!
Trochu nudné... Urobíme to takto: poviem
z neho stručnézhrnutieapotomto, čo mám napísané, odovzdámpátrovi provinciálovi apátroviLombardimu, aby to všetcimalipísomne. Potom tu budemožnosť, aby
mi niektoríz vás položili otázkyamôžemesa porozprávať“.
Prvým bodom tohto
textu je – povedal ďalej pápež –, že kľúčovým bodom jezuitskej výchovy pre rozvoj
človeka je veľkodušnosť, veľkorysosť. „Musíme byť veľkorysí, s veľkým srdcom, bez
strachu. Vždy vsádzať na veľké ideály. Ale aj veľkodušní v malých veciach, v tých
každodenných. Mať otvorené srdce, veľké srdce... Je dôležité nachádzať veľkodušnosť
s Ježišom, v kontemplácii Ježiša. Ježiš je ten, ktorý otvára okná na horizonte. Veľkodušnosť
znamená chodiť s Ježišom, so srdcom pozorným na to, čo nám on hovorí. Ale chcel by
som niečo povedať aj pedagógom, odborníkom v školách a rodičom, pokračoval Svätý Otec:
„Pri výchovemusímedobre zvažovať
jednotlivé postupy, kroky. Jeden krok zastavím na
hranebezpečnosti, ale inýmvstupujemdonebezpečnejzóny.Nemôžete
vychovávaťlenvzóne
bezpečnosti. To by znamenalozabrániť rastu osobnosti.
Ale rovnako nemožno vychovávaťlenv oblastirizík: totoje prílišnebezpečné. Tútovyváženosťkrokov
si dobre pamätajte. Vás, vychovávatelia, chcem povzbudiť, aby ste hľadali nové
formy výchovy, nekonvenčné, podľa požiadaviek miesta,
času a osoby.“
Po tomto skrátenom príhovore sa začal rozhovor,
v ktorom jeden z prítomných mladých poprosil pápeža o slovo povzbudenia na ceste napredovania,
ktorá ide neraz pomedzi pochybnosti. Svätý Otec odpovedal:
„Kráčaťjeumenie,pretože akchodímevždyv zhone,smeunavenía nemôžemesadostaťaždocieľanakoncicesty.
Naopak, ak by sme sa zastavilianekráčali, ani tak sa nedostanemekcieľu.
Kráčaniejenaozajumeniepozerať naobzorapremýšľať otom, kamchcemísť, ale
pritom je nutné ajznášaťúnavuz
cesty. Mnohokrát je tá cesta ťažká. ‚Ale ja chcem
zostať verný na tejto ceste, no niekedy to naozaj nie je ľahké.‘ Počuj,
existuje tma, existujú temné dni, neúspešné dni, aj dni pádov. Ale nemajte strach
z neúspechov, nemajte strach z pádov. V umení kráčania nie je dôležité nepadnúť, ale
nezostať ležať. Rýchlo vstaň, ihneď, a pokračuj v ceste. A toto je pekné;
je to každodenná práca a znamená kráčať ľudsky. Ale nie je dobré kráčať sám, je to
nudné. Kráčať v spoločenstve spolu s priateľmi, s tými, ktorí sa majú radi, toto nám
pomáha a pomôže nám to prísť až tam, kam musíme dôjsť.“
Svätý Otec na
otázku istého dievčaťa, či sa on stretáva so svojimi priateľmi, odpovedal: „Som už
dva mesiace pápežom. Moji priatelia sú odtiaľto vzdialení na 14 hodín lietadlom, sú
ďaleko. Ale môžem Ti povedať, že boli traja z nich tu, aby sa so mnou stretli, aby
ma pozdravili, píšu mi a mám ich veľmi rád. Nedá sa žiť bez priateľov: toto je dôležité.“
Ďalší z mladých, prítomných dnes v Aule Pavla VI., sa Svätého Otca opýtal,
či sa chcel stať pápežom. Načo odpovedal, že to by znamenalo „nemať sa rád, nechcieť
dobro sebe samému“.
Zaznela ja otázka povolania, resp. čo ho podnietilo stať
sa jezuitom. Svätý Otec spomínajúc na začiatky svojho povolania odpovedal, že to,
čo sa mu najviacpáčilo na Spoločnosti Ježišovej, bol misionársky rozmer: „Chcel
som sa stať misionárom. Keď som študoval filozofiu, napísal som pátrovi
generálovi Arrupemu, aby ma poslal do Japonska alebo niekam inam. Ale on to myslel
dobre a s veľkou láskou mi povedal, že s mojimi chorými pľúcami by to nebolo
dobré, a tak som zostal v Buenos Aires. (...) Ale to, čo ma povzbudilo,
aby som išiel k jezuitom, bolo toto: ísť do misií ohlasovať Krista. Myslím,
že toto je nám vlastná spiritualita, ísť von, vyjsť, nezostať uzavretí...“
Pápež František odpovedal aj na otázku, prečo odmietol ísť bývať do Apoštolského
paláca a zostal v Dome sv. Marty. Či to znamená odmietnutie bohatsva? „Myslím si,
že nie je to len otázka bohatstva. Pre mňa to bol osobný problém. Ja nevyhnutne
potrebujem žiť medzi ľuďmi. Ak by som žil sám, snáď trochu izolovaný, nerobilo
by mi to dobre. Túto otázku mi dal raz jeden profesor, odpovedal som mu, že z psychiatrických
dôvodov, lebo toto je moje ja. Nemožem žiť sám. Ale aj to, že tento apartmán
nie je veľmi luxusný, je pokojný. Táto doba nám hovorí o veľkej chodobe vo svete a
toto je škandál. Vo svete, v ktorom je toľko bohatstva, toľko zdrojov na obživu, sa
nedá pochopiť, prečo je toľko hladných detí, toľko detí bez vzdelania, toľko chudobných.
Chudoba dneška je výkrikom. Všetci musíme nato myslieť, všetci sa musíme stať trochu
chudobnejšími.“
Bolo pre Vás ťažké odísť z domu, od priateľov a stať sa
jezuitom? – opýtal sa jeden mladý študent. „To je vždy ťažké. Vždy!“ – odpovedal pápež
– „Pre mňa to bolo ťažké. Ale sú aj pekné chvíle a Ježiš ti pomôže, dá ti trochu radosti.
Ale sú aj chvíle ťažké, keď sa cítiš sám, cítiš suchopárnosť, bez vnútornej radosti...
Sú aj tmavé chvíle, chvíle vnútornej tmy, ťažkostí. Ale aj tak je pekné nasledovať
Ježiša, ísť Ježišovou cestou, a pekné chvíle prídu. Nikto si nemôže myslieť, že v
živote nie sú ťažkosti. Iste, nie je to ľahké, ale musíme ísť ďalej v sile a nádeji
Pána. S Pánom sa dá všetko.“
Mladej dievčine z Neapola, ktorá pápeža prosila
o povzbudenie pre mladých Talianska, ktoré je vo veľkej kríze, ponúkol ako východisko
pohľad, že nielen Taliansko, ale celý svet je v situácii krízy, a potom fakt, že kríza
nie je len zlá vec. „Áno prináša utrpenie, ale my musíme, a zvlášť vy mladí, musíme
vedieť čítať z krízy. Čo znamená táto kríza? Čo môžem ja urobiť pre jej odstránenie?
Kríza, ktorú momentálne prežívame, je krízou humánnou. Hovorí sa, že je krízou ekonomickou,
krízou práce, áno, je to pravda, ale prečo? Pretože tento problém práce, tento ekonomický
problém, sú dôsledkami veľkého problému humánneho. To čo je v kríze, je hodnota človeka
a my musíme obrániť človeka. (...) Dnes nemá hodnotu človek, iba peniaze. Človek je
dnes v kríze, lebo je otrokom. My sa musíme oslobodiť od týchto ekonomických a sociálnych
štruktúr, ktoré nás zotročujú. A toto je vaša úloha.“
Úloha kresťanov v politike,
bola ďalšia otázka, ktorú Svätému Otcovi položil jeden z profesorov. „Angažovať
sa vpolitikeje prekresťana povinnosťou.
Mykresťania sa nemôžemehrať
na Piláta, umývaťsi ruky“ –povedal
pápež. „Musímesazaangažovaťdo politiky,totižpolitika jejednou
znajvyššíchforiemlásky, pretožesa usiluje ospoločné dobro. Alaickí
kresťaniamusiapracovaťvpolitike. Poviete mi: ‚Ale to nie je ľahké‘. Ale ani stať
sa kňazom nie je jednoduché. Neexistujújednoduché vecivživote. ‚Politika ješpinavá‘,
ale zaujímaloby ma, prečo? Je to
preto, že do nej kresťanianevstúpiasevanjeliovým duchom?‘“
Nakoniec sa pápež František vrátil
k povzbudeniu, aby si mladí „nenechali ukradnúť nádej“. Chudoba nás vyzýva zasievať
nádej, poznamenal a pripomenul dôležitosť skúsenosti s chudobou, pretože podľa jeho
slov nemožno hovoriť o chudobe abstraktnej, tá neexistuje. Chudoba je telom chudobného
Krista. „Kde nájdem nádej? V chudobnom a trpiacom tele Krista. Existuje medzi nimi
isté spojenie“, povedal pápež František v závere stretnutia so žiakmi a študentmi
jezuitských škôl Talianska a Albánska, ktoré bolo prerušované spevmi, aplauzom, chvíľami
pohnutia a radosti z prijatia.