2013-06-07 18:38:28

Pápež študentom jezuitských škôl: Ježiš je ten, ktorý otvára okná na horizonte


V Aule Pavla VI. vládla 7. júna 2013 okolo poludnia počas stretnutia pápeža Františka, prvého pápeža jezuitu, s tisíckami mladých, ktorí sú takpovediac odchovancami jezuitov, atmosféra radosti, jednoduchosti a lásky. Zoči-voči asi deviatim tisícom prítomných žiakov a študentov jezuitských škôl, aktuálnych aj bývalých, či ich zamestnancov, a tiež členov ignaciánskych mládežníckych hnutí a ďalších inštitúcií, vedených Spoločnosťou Ježišovou, Svätý Otec spontánne zmenil program, čo sám okomentoval slovami:

„Pripravil som si nejaký text, ale je to päť strán! Trochu nudné... Urobíme to takto: poviem z neho stručné zhrnutie a potom to, čo mám napísané, odovzdám pátrovi provinciálovi a pátrovi Lombardimu, aby to všetci mali písomne. Potom tu bude možnosť, aby mi niektorí z vás položili otázky a môžeme sa porozprávať“.

Prvým bodom tohto textu je – povedal ďalej pápež –, že kľúčovým bodom jezuitskej výchovy pre rozvoj človeka je veľkodušnosť, veľkorysosť. „Musíme byť veľkorysí, s veľkým srdcom, bez strachu. Vždy vsádzať na veľké ideály. Ale aj veľkodušní v malých veciach, v tých každodenných. Mať otvorené srdce, veľké srdce... Je dôležité nachádzať veľkodušnosť s Ježišom, v kontemplácii Ježiša. Ježiš je ten, ktorý otvára okná na horizonte. Veľkodušnosť znamená chodiť s Ježišom, so srdcom pozorným na to, čo nám on hovorí. Ale chcel by som niečo povedať aj pedagógom, odborníkom v školách a rodičom, pokračoval Svätý Otec:

„Pri výchove musíme dobre zvažovať jednotlivé postupy, kroky. Jeden krok zastavím na hrane bezpečnosti, ale iným vstupujem do nebezpečnej zóny. Nemôžete vychovávať len v zóne bezpečnosti. To by znamenalo zabrániť rastu osobnosti. Ale rovnako nemožno vychovávať len v oblasti rizík: toto je príliš nebezpečné. Túto vyváženosť krokov si dobre pamätajte. Vás, vychovávatelia, chcem povzbudiť, aby ste hľadali nové formy výchovy, nekonvenčné, podľa požiadaviek miesta, času a osoby.

Po tomto skrátenom príhovore sa začal rozhovor, v ktorom jeden z prítomných mladých poprosil pápeža o slovo povzbudenia na ceste napredovania, ktorá ide neraz pomedzi pochybnosti. Svätý Otec odpovedal:

„Kráčať je umenie, pretože ak chodíme vždy v zhone, sme unavení a nemôžeme sa dostať do cieľa na konci cesty. Naopak, ak by sme sa zastavili a nekráčali, ani tak sa nedostaneme k cieľu. Kráčanie je naozaj umenie pozerať na obzor a premýšľať o tom, kam chcem ísť, ale pritom je nutné aj znášať únavu z cesty. Mnohokrát jecesta ťažká. ‚Ale ja chcem zostať verný na tejto ceste, no niekedy to naozaj nie je ľahké.‘ Počuj, existuje tma, existujú temné dni, neúspešné dni, aj dni pádov. Ale nemajte strach z neúspechov, nemajte strach z pádov. V umení kráčania nie je dôležité nepadnúť, ale nezostať ležať. Rýchlo vstaň, ihneď, a pokračuj v ceste. A toto je pekné; je to každodenná práca a znamená kráčať ľudsky. Ale nie je dobré kráčať sám, je to nudné. Kráčať v spoločenstve spolu s priateľmi, s tými, ktorí sa majú radi, toto nám pomáha a pomôže nám to prísť až tam, kam musíme dôjsť.“

Svätý Otec na otázku istého dievčaťa, či sa on stretáva so svojimi priateľmi, odpovedal: „Som už dva mesiace pápežom. Moji priatelia sú odtiaľto vzdialení na 14 hodín lietadlom, sú ďaleko. Ale môžem Ti povedať, že boli traja z nich tu, aby sa so mnou stretli, aby ma pozdravili, píšu mi a mám ich veľmi rád. Nedá sa žiť bez priateľov: toto je dôležité.“

Ďalší z mladých, prítomných dnes v Aule Pavla VI., sa Svätého Otca opýtal, či sa chcel stať pápežom. Načo odpovedal, že to by znamenalo „nemať sa rád, nechcieť dobro sebe samému“.

Zaznela ja otázka povolania, resp. čo ho podnietilo stať sa jezuitom. Svätý Otec spomínajúc na začiatky svojho povolania odpovedal, že to, čo sa mu najviac páčilo na Spoločnosti Ježišovej, bol misionársky rozmer: „Chcel som sa stať misionárom. Keď som študoval filozofiu, napísal som pátrovi generálovi Arrupemu, aby ma poslal do Japonska alebo niekam inam. Ale on to myslel dobre a s veľkou láskou mi povedal, že s mojimi chorými pľúcami by to nebolo dobré, a tak som zostal v Buenos Aires. (...) Ale to, čo ma povzbudilo, aby som išiel k jezuitom, bolo toto: ísť do misií ohlasovať Krista. Myslím, že toto je nám vlastná spiritualita, ísť von, vyjsť, nezostať uzavretí...“

Pápež František odpovedal aj na otázku, prečo odmietol ísť bývať do Apoštolského paláca a zostal v Dome sv. Marty. Či to znamená odmietnutie bohatsva? „Myslím si, že nie je to len otázka bohatstva. Pre mňa to bol osobný problém. Ja nevyhnutne potrebujem žiť medzi ľuďmi. Ak by som žil sám, snáď trochu izolovaný, nerobilo by mi to dobre. Túto otázku mi dal raz jeden profesor, odpovedal som mu, že z psychiatrických dôvodov, lebo toto je moje ja. Nemožem žiť sám. Ale aj to, že tento apartmán nie je veľmi luxusný, je pokojný. Táto doba nám hovorí o veľkej chodobe vo svete a toto je škandál. Vo svete, v ktorom je toľko bohatstva, toľko zdrojov na obživu, sa nedá pochopiť, prečo je toľko hladných detí, toľko detí bez vzdelania, toľko chudobných. Chudoba dneška je výkrikom. Všetci musíme nato myslieť, všetci sa musíme stať trochu chudobnejšími.“

Bolo pre Vás ťažké odísť z domu, od priateľov a stať sa jezuitom? – opýtal sa jeden mladý študent. „To je vždy ťažké. Vždy!“ – odpovedal pápež – „Pre mňa to bolo ťažké. Ale sú aj pekné chvíle a Ježiš ti pomôže, dá ti trochu radosti. Ale sú aj chvíle ťažké, keď sa cítiš sám, cítiš suchopárnosť, bez vnútornej radosti... Sú aj tmavé chvíle, chvíle vnútornej tmy, ťažkostí. Ale aj tak je pekné nasledovať Ježiša, ísť Ježišovou cestou, a pekné chvíle prídu. Nikto si nemôže myslieť, že v živote nie sú ťažkosti. Iste, nie je to ľahké, ale musíme ísť ďalej v sile a nádeji Pána. S Pánom sa dá všetko.“

Mladej dievčine z Neapola, ktorá pápeža prosila o povzbudenie pre mladých Talianska, ktoré je vo veľkej kríze, ponúkol ako východisko pohľad, že nielen Taliansko, ale celý svet je v situácii krízy, a potom fakt, že kríza nie je len zlá vec. „Áno prináša utrpenie, ale my musíme, a zvlášť vy mladí, musíme vedieť čítať z krízy. Čo znamená táto kríza? Čo môžem ja urobiť pre jej odstránenie? Kríza, ktorú momentálne prežívame, je krízou humánnou. Hovorí sa, že je krízou ekonomickou, krízou práce, áno, je to pravda, ale prečo? Pretože tento problém práce, tento ekonomický problém, sú dôsledkami veľkého problému humánneho. To čo je v kríze, je hodnota človeka a my musíme obrániť človeka. (...) Dnes nemá hodnotu človek, iba peniaze. Človek je dnes v kríze, lebo je otrokom. My sa musíme oslobodiť od týchto ekonomických a sociálnych štruktúr, ktoré nás zotročujú. A toto je vaša úloha.“

Úloha kresťanov v politike, bola ďalšia otázka, ktorú Svätému Otcovi položil jeden z profesorov. Angažovať sa v politike je pre kresťana povinnosťou. My kresťania sa nemôžeme hrať na Piláta, umývať si ruky“ povedal pápež.Musíme sa zaangažovať do politiky, totiž politika je jednou z najvyšších foriem lásky, pretože sa usiluje o spoločné dobro. A laickí kresťania musia pracovať v politike. Poviete mi: ‚Ale to nie je ľahké‘. Ale ani stať sa kňazom nie je jednoduché. Neexistujú jednoduché veci v živote. ‚Politika je špinavá‘, ale zaujímalo by ma, prečo? Je to preto, že do nej kresťania nevstúpia s evanjeliovým duchom?‘“

Nakoniec sa pápež František vrátil k povzbudeniu, aby si mladí „nenechali ukradnúť nádej“. Chudoba nás vyzýva zasievať nádej, poznamenal a pripomenul dôležitosť skúsenosti s chudobou, pretože podľa jeho slov nemožno hovoriť o chudobe abstraktnej, tá neexistuje. Chudoba je telom chudobného Krista. „Kde nájdem nádej? V chudobnom a trpiacom tele Krista. Existuje medzi nimi isté spojenie“, povedal pápež František v závere stretnutia so žiakmi a študentmi jezuitských škôl Talianska a Albánska, ktoré bolo prerušované spevmi, aplauzom, chvíľami pohnutia a radosti z prijatia.

Spracovala sr. Jaroslava Kochjarová CJ








All the contents on this site are copyrighted ©.