Komentár sr. Agnes Jenčíkovej CJ: Uzdravená princezná

Štvrtkový komentár pripravila sr. Agnes Jenčíková z Congregatio Jesu
Milí poslucháči, priznám sa vám, že pri hľadaní námetu tohto komentára mi nevdojak prišla na um istá kniha, ktorú som čítala ako mladé dievča. Mala som ju vypožičanú z knižnice. Prečítala som ju raz, dvakrát a nedalo mi, tak som ju čítala opäť. Ostal mi po nej nezmazateľný dojem, ktorý sa mi vynoril práve teraz. Hľadajúc nejaké stopy po nej na internete, som sa z odkazov mnohých čitateľov – najmä mladých – dozvedela, že ju považujú za „svoju najobľúbenejšiu knihu“, za „jednu z najlepších kníh, čo vždy zaujme“ a za takú, ktorú poznajú „naspamäť“, hoci bola napísaná v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Jej posolstvo je aktuálne a po jej prečítaní sa človek cíti akýsi iný, oslovený, zasiahnutý, rozhodnutý veriť a konať, možno aj preto, že dej knihy sa odohráva na základe skutočného príbehu. Iste ste zvedaví, o aké dielo ide. Volá sa „Princezná“ a jeho autorom je Gunnar Mattsson.

Hlavnou postavou príbehu je mladá žena, chorá na nebezpečnú rakovinu. Na študentskom večierku sa do nej zahľadí mladý muž, ktorý aj napriek tomu, že vie o jej chorobe, nemôže na ňu zrazu zabudnúť. Stretnutie s ňou zmenilo celý jeho nasledujúci život. Napriek odhováraniam okolia, napriek všetkým logickým tvrdeniam, že budúcnosť s ňou nemá perspektívu, sa snaží o jej priazeň, bráva ju von, prežíva s ňou chvíle, keď je jej neznesiteľne zle a po čase ju požiada o ruku. Ona sa sobášu spočiatku bráni, pretože mu nechce zničiť život. Napokon sa vezmú. Dá sa povedať, že jej následná túžba po dieťati je nezlučiteľná s
jej zdravotným stavom. Napriek tomu po dieťati túži. Keď zistí, že bude matkou, jej stav sa výrazne zlepšuje. Uvedomuje si, že prostriedky liečby rakoviny by mohli dieťaťu ublížiť, preto sa rozhodne, že ďalšiu liečbu odloží. Ostáva so svojou túžbou, opretá o lásku manžela, sústredená na dobro dieťaťa. Mesiace očakávania nie sú ľahké, pretože jej stav sa v dôsledku odkladu liečby zhoršuje. A potom sa opäť zlepšuje. Tieto obdobia sa striedajú. Autor opisuje, ako obaja manželia spoločne prechádzajú týmito skúškami. Nakoniec porodí zdravé dieťa – chlapca. Po pôrode lekári vyhlásia, že sú svedkami neuveriteľnej skutočnosti. „Princezná“, ako ju nazýva autor, je zrazu celkom zdravá silná žena, plná života a lásky k svojmu synovi a manželovi.
Tento príbeh má nádherný záver. Zázrak, ktorý sa udial v „princeznej“ je skutočne obdivuhodný. Dá sa povedať, že sa to všetko odohralo vďaka láske jej manžela, ktorá v nej naštartovala uzdravovací proces, dôveru a vnútorný poriadok. Láska toho muža napriek správe o chorobe, nevzdávanie sa, nádej, jej zmenili pohľad na veci. Jeho tvorivá vytrvalosť, rozhodnutie byť jej oporou, neopustiť ju, stáť pri nej, ju akoby obalili istotou, že nie je sama.
„Princezná“ by sa dala prirovnať k našej dobe a spoločnosti, k ľuďom našich čias, ktorí sa, ako je možné vidieť z aktuálneho svetového diania, nachádzajú na cestách, ktoré zdravie „princeznej“ zhoršujú. Jej manžel by mohol byť tým, kto má v zásobe nádej, vieru, vie o prameni života a predovšetkým, nezľakne sa úsilia, ktoré si vyžiada tvorivá láska. Pred očami má jasný cieľ a úprimne túži po šťastí a zdraví svojej ženy.
Povedané slovami pápeža Františka, ľuďmi, ktorí vlastnia vymenované hodnoty, sú kresťania, ktorí sa neuzatvoria do seba samých, do svojich farností a spoločenstiev spolu s tými, čo zmýšľajú podobne a nebudú sa len v úzkom kruhu tešiť z hodnôt, ktoré vlastnia.
Len tak na okraj – je viac ako zrejmé, že pápež sa ku skutočnosti vychádzania zo seba, ktorú adresuje Cirkvi, neustále vracia. Veľmi jasne vidí ničím nevyváženú hodnotu vkladu zdravého kresťana do spoločnosti. Čo môžme priniesť?

Ide o prinášanie nádeje mnohým takto chorým a nešťastným „princeznám“. Vychádza sa z presvedčenia, že človek, ktorý sa cíti podopieraný nezištnou láskou iného plnou záujmu, nájde v sebe cesty riešenia problémov, ťažkostí, dostáva silu odraziť sa, žiť a rásť. A uzdravuje sa. Je však dôležité, aby „manžel“ „princeznú“ miloval, zaujímal sa o ňu, bol jej nablízku; aby nestratil vytrvalosť a nezľakol sa jej choroby a jej neľahkých prejavov, aby sa nakoniec nestala tým, čo ho od nej odpudí a oddiali a on bude žiť s plnosťou darov, ktoré má, ale sám. Tie dary mu v skutočnosti budú nanič, pretože neprinesú život. Vo chvíľach krízy a ťažkostí „trpiacej princeznej“ sa nedá zaoberať sebou samým. Vtedy nie je užitočné ani vŕtať sa vo vlastnej samote, nechať sa premôcť stratou odvahy, pocitom neschopnosti čeliť problémom. To, čo začína uzdravovací proces, je ísť v ústrety iným a s vierou vytvárať kultúru stretnutia a priateľstva.

„Princezná“ pre svoje uzdravenie potrebuje skutky, konkrétne prejavy. V tejto súvislosti sa často pristavím pri mnohých vypovedaných slovách, pri bežných rozhovoroch s inými aj pri
počúvaní prejavov veľkých, ktoré hovoria o tom, že chceme lepší svet a čo všetko chceme preto vykonať. Potom uvažujem nad tým, či sa niečo z toho uskutoční. Hľadiac na realitu, ktorá je mnohokrát úplne odlišná ako povedané slová, je pravdepodobne na mieste tvrdenie, že obdobie slov je už za nami. A je rad na „manželovi“, aby vstal, uvedomil si, čo je naozaj potrebné a lásku k „princeznej“ prejavil konkrétnymi činmi.