Spiritualita súčasného človeka: Ak nebudete ako deti

Rubriku Spiritualita súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ:

I keď Deň detí, ktorý sme si včera pripomenuli, nie je cirkevným sviatkom, predsa sa spiritualita dospelého človeka môže životom dieťaťa v mnohom inšpirovať.
Istý exegéta nad udalosťou evanjelia, kedy Ježiš postavil do prostriedku dieťa so slovami: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 1-3), uvažuje takto: Prečo Ježiš dal za vzor ostatným dieťa? Veď dieťa ani zďaleka nepredstavuje duchovný ideál. V tomto malom človeku sa ukrýva veľký egoista. Má takmer všetky nečnosti, aké existujú. Nevidí potreby iných, je nedočkavé, vyžaduje si pozornosť a vôbec sa nevie ovládať. Tak aký vzor môže predstavovať? Sám však pokračuje: Ježiš dieťa postavil do stredu pre jednu dôležitú vec, a to pre vedomie jeho závislosti na rodičoch. Dieťa má vedomie existenčnej závislosti na svete dospelých a v tomto nám môže byť veľkým vzorom. Nám totiž vedomie existenčnej závislosti na Bohu často chýba.

Skúsme si preto všimnúť aj ďalšie aspekty detského života, ktoré môžu byť podnetom pre náš duchovný život.

1. Dieťa napodobňuje svet dospelých. A toto je ďalšia jeho vlastnosť, ktorá by mohla inšpirovať i náš duchovný život. Jednou z najčítanejších kníh po Sv. písme je Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského. Výstižnejší preklad názvu tejto knihy nájdeme v angličtine alebo v taliančine: The Imitation of Christ, L'Imitazione di Cristo – čo znamená napodobňovanie Krista. Napodobňovanie Krista ako i svätých bolo v Cirkvi neustále prítomné. Vždy panovalo presvedčenie, že svätí sú modely, ktoré odrážajú niečo z Božej dokonalosti. V akejkoľvek oblasti ľudskej činnosti človek potrebuje vidieť vzory a príklady, ktoré ho stimulujú a posúvajú vpred. Napodobňovanie však nikdy nemá byť len vonkajším kopírovaním alebo imitovaním obdivovanej osoby. Stelesnený ideál príkladného človeka musíme premeniť na náš spôsob, akoby pretransformovať do našej osoby. Napodobňovanie je teda vnútorný proces, pri ktorom sa mení duch toho, kto napodobňuje, na spôsob napodobňovaného. Nikdy teda nemá ísť len o kopírovanie vonkajších foriem. Ešte mám v živej pamäti prázdne gestá istého dirigenta, ktorý v ambicióznej túžbe po úspechu v súkromí prostredníctvom videozáznamov kopíroval dirigentské gestá slávneho rakúskeho umelca Herberta von Karajana. Sústredil sa na vonkajšiu formu napodobňovania, ktorá sa mu stala nakoniec prekážkou k tomu, aby sám hlbšie vnikol do ducha interpretovanej skladby a pri dirigovaní sledoval predovšetkým tento vnútorný rozmer. Veľkosť umelca totiž nie je o kráse gest, ale o schopnosti vniknúť do hĺbky interpretovanej skladby. Podobne je to i s napodobňovaním Krista a svätých. I tu ide o umenie vniknúť do hĺbky týchto osôb.

2. Ďalšou z charakteristických vlastností dieťaťa je jeho otvorenosť. Do istého veku sa dieťa nedokáže pretvarovať a vie bez zábran hovoriť o všetkom. V spiritualite dospelého človeka má podobná otvorenosť dôležité miesto. V duchovnej praxi sa táto schopnosť nazýva exagoreusis - isté vyjavenie svedomia, ktoré je nevyhnutnou podmienkou k duchovnému rastu. Viacerí autori hovoria dokonca o nevyhnutnosti každého kresťania mať niekoho, kto má duchovné skúsenosti, komu plne dôveruje a pred kým dokáže úplne odkryť svoje vnútro. Rozlišovanie myšlienok a hnutí duše je umenie umení, na ktoré človek uzavretý v duchovnej samote jednoducho nestačí. Obsahom rozhovorov duchovnej otvorenosti sú teda skutočnosti týkajúce sa našej budúcnosti, našich plánov, myšlienok, toho, čo nás vyrušuje, a práve tu je potrebná pomoc. Doroteo z Gazy to vyjadril takto: „Jedz, podľa svojej chuti a hladu, len mi povedz, čím sa živíš.“ Bol za krátke každodenné duchovné rozhovory. Nebál sa, že by takéto časté rozhovory viedli k duchovnej infantilite a že by človeka oberali o duchovnú samostatnosť. Na toto boli obyčajne všetci duchovní otcovia veľmi citliví a hneď, ako videli u človeka dostatočne vyformované svedomie, nemali ťažkosť stiahnuť sa. Zasahovali len vtedy, ak u neho spozorovali egoistické a pyšné tendencie alebo zlé úmysly.

3. Dieťa charakterizuje i jeho život v prítomnosti: neplánuje si veľa do budúcnosti a ani si veľa nepamätá. Dieťa momentálne opustí, ba priam odhodí veci, ktoré ho zaujali, keď nájde niečo lepšie, zaujímavejšie, alebo keď sa vráti domov mama. Takýto postoj opustenia, ba priam odhodenia nepodstatných vecí, ktoré sú často prekážkou k dosiahnutiu vyšších hodnôt, bol v kresťanskej asketike vždy prítomný. Vyjadruje ho i grécky výraz apotassesthai – vzdanie sa, oddelenie sa od niečoho. Nešlo však len o odhodenie materiálnych vecí, ale o vzdanie sa všetkého, čo bolo prekážkou duchovného rastu. Mohli to byť i nezdravé vzťahy s ľuďmi alebo vlastný myšlienkový systém preniknutý egoizmom a túžbou po falošnej dôležitosti. Preto sa už od VI. storočia rozlišujú tri stupne odhodenia alebo opustenia. Prvý stupeň, ktorý sa zdá najľahší, je vzdať sa naviazanosti materiálne vecí, ktorá môžu byť prekážkou vzťahu k Bohu. Druhý stupeň zachytáva oblasť zlých návykov a vášní, ktoré narúšajú náš vnútorný svet. Tretia oblasť zahŕňa odstup od vlastných názorov a túžob, často poznačených hriechom.
Keď sa duchovní autori pokúšali zostručniť dôvody, prečo praktizovať zriekanie sa vecí, zlých návykov, náruživostí a dokonca i vlastných predstáv o svojom živote, stanovili niekoľko základných motívov:

Prvým motívom je samotný Kristus a jeho apoštoli. On, ktorý sa vzdal seba samého, je fascinujúcim vzorom pre všetkých, ktorí sa rozhodli zriecť sa spomínaných troch aspektov vlastnenia, a tak sa čo najviac priblížiť k Ježišovi.
Duchovní autori sú presvedčení o tom, že istý druh chudoby pomáha človeku vnímať krásu stvorenia a Božie tajomstvá. Odporúčajú používať veci natoľko, nakoľko pomáhajú nášmu duchovnému rastu a natoľko sa ich zriecť, nakoľko sú prekážkou. V každom prípade však varujú pred vnútornou neslobodou a naviazanosťou na všetko, čo nás obklopuje.

Druhým dôvodom prečo praktizovať zriekanie sa vecí a jednoduchý životný štýl je Ježišova evanjeliová výzva k dôvere a uistenie, že on sa postará. V dejinách cirkvi nájdeme nemálo príkladov až hrdinskej odovzdanosti a chudoby. Nie natoľko kvôli tomu, aby niektorí ľudia posilňovali svoje vôľové vlastnosti, ale jednoducho preto, aby sa v svojom živote presvedčili, že sa Pán postará. Išlo o prežívanie vlastnej malosti tak, aby človek zažil na vlastnej koži Božiu veľkosť. Nikdy nezabudnem na môjho spolužiaka počas štúdií na VŠMU, ktorý okrem dobrého finančného zabezpečenia bol vďaka svojmu talentu i veľmi úspešný. Vedel o mne, že som veriaci, ale nevedel to pochopiť. Raz sa mi celkom spontánne prihovoril: „Peter, načo je dobre byť veriaci? Ja toho vášho Boha vôbec nepotrebujem.“ Vtedy som si jasne uvedomil, ako je zážitok a skúsenosť živého Boha vzdialený od životov zabezpečených ľudí. A práve toho sa chceli vyvarovať niektoré duchovné osobnosti a niekedy takmer až provokujúco odmietli zabezpečenosť.

Ďalší dôvod zrieknutia sa vecí naznačuje psychológia. Hovorí o istej psychohygiene, pre ktorú je potrebné, aby sa človek nenechal zavaliť množstvom vecí. Viacerí autori hovoria, že ak niektorú vec nepoužívame rok, v skutočnosti ju ani nepotrebujeme. Sv. Bazil bol dokonca presvedčený o tom, že praktizovanie životnej striedmosti je niečo úplne prirodzené. Tvrdil to na základe pozorovania prírody, kde si všimol, že v prírode všetko má svoj účel a cieľ. Nič nie je zbytočné, navyše, ale všetko slúži na niečo presne určené. Človeku neprospeje, hovorí, ak má viac, ako potrebuje.
Milí priatelia, k spiritualite súčasného človeka môže v nemalej miere prispieť i vnímavosť na svet detí. Závislosť na dospelých a schopnosť napodobňovať ich, detská otvorenosť a schopnosť odhodiť nepotrebné môžu byť pre nás duchovné kategórie, ktoré nám pomôžu na ceste k Bohu.