Kresťania majú mať na tvári radosť, nie výraz ako počas pohrebu – z rannej homílie Svätého Otca

Duch Svätý je pôvodcom kresťanskej radosti. Aby sme mohli ohlasovať evanjelium, je nevyhnutné mať radosť v srdci, ktorú dáva Duch Boží. Pápež František to dnes zopakoval počas rannej svätej omše v Dome sv. Marty. Medzi koncelebrantmi bol aj slovenský kardinál Jozef Tomko. Na svätej omši sa zúčastnila skupina zamestnancov ekonomického oddelenia Vatikánu pod vedením riaditeľa Sabatina Napolitana a tiež spolupracovníci Švajčiarskej gardy.

S tvárou ako počas pohrebu nemožno ohlasovať Ježiša. Pápež František načrtol akúsi demarkačnú líniu v súvislosti s určitým spôsobom chápania kresťanského života poznačeného smútkom. Vo svojej reflexii vychádzal z čítaní zo sviatku Návštevy Panny Márie, ktorý sa vo Vatikáne slávi v dnešný deň. Prvé z Knihy proroka Sofoniáša prináša zvolanie: „Plesaj! Teš a raduj sa z celého srdca, uprostred teba je Pán!“ Druhé čítanie rozpráva príbeh Alžbety a syna, ktorý v jej lone „zaplesal radosťou“, keď počul Máriine slová. „Toto všetko je radosť, radosť, ktorá je oslavou,“ tvrdí Svätý Otec. Napriek tomu „my, ako kresťania, nie sme veľmi zvyknutí hovoriť o radosti, šťastí“ a podľa pápeža „sa nám často páči skôr sťažovať sa“. Radosť nám však prináša Duch Svätý:

„Je to práve Duch Svätý, ktorý nás vedie: on je pôvodcom radosti, tvorcom radosti. A táto radosť v Duchu, nám dáva skutočnú kresťanskú slobodu. Bez radosti sa my kresťania nemôžeme stať slobodní, staneme sa otrokmi našich bolestí. Veľký Pavol VI. hovoril, že evanjelium nemožno šíriť ďalej, ak sú kresťania smutní, skleslí, bez odvahy. Nie je to možné. Tento postoj je tak trochu pohrebný, však? Mnohokrát majú kresťania tvár akoby sa pripravovali na pohrebný sprievod, než akoby chválili Boha, je to tak? A z tejto radosti pramení chvála, chvála Márie, tá chvála, o ktorej hovorí Sofoniáš, chvála Simeona, Anny: chvála Boha!“

A ako možno chváliť Boha? – pýta sa Svätý Otec a odpovedá: vychádzajúc zo samých seba „tak veľkodušne ako nám Pán dáva svoju milosť“. Ďalej pokračuje:

„Vy, ktorí ste tu na svätej omši, chválite Boha alebo iba žiadate Boha o niečo a ďakujete mu? Ale chválite Boha? Je to niečo nové - nové v našom duchovnom živote. Chváliť Boha, vyjsť zo seba, aby som chválil, strácal čas chválením. Poviete si: ,Táto omša, aká len bola dlhá!‘ Ale ak nechváliš Boha, nevieš iba tak strácať čas chválením Boha, potom je omša naozaj dlhá. Ale ak ideš s takýmto postojom radosti, chvály Boha, toto je pekné! Večnosť bude taká: chváliť Boha! A to nebude nudné, bude to nádherné! Takáto radosť nás robí slobodnými.“

Modelom chvály a takejto radosti je opäť Ježišova Matka. Cirkev ju nazýva „príčinou našej radosti“ – Causa Nostrae Letitiae práve preto, lebo prináša najväčšiu radosť, ktorou je Ježiš:

„Musíme prosiť Pannu Máriu, aby nám prinášajúc Ježiša dala milosť radosti, slobodnej radosti. Nech nám dá milosť chváliť, chváliť veľkodušnou modlitbou, pretože On je vždy hoden chvál. Modliť sa k Panne Márii a povedať jej, ako hovorí Cirkev: Veni, Precelsa Domina, Maria, tu nos visita, Panna, ty, ktorá si taká veľká, navštív nás a daruj nám radosť!“ – mf –