Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD k slávnosti Najsvätejšej Trojice

Zamyslenie k slávnosti Najsvätejšej Trojice s názvom Je Boh pre nás naozaj tajomstvom? pripravil P. Milan Bubák SVD:

Milí priatelia, predpokladám, že my, čo počúvame toto rádio sme veriaci, veriaci v Boha a niektorí možno i veriaci Bohu. Položili sme si však už niekedy otázku: „Kto je tento Boh, v ktorého alebo ktorému verím? Ako vyzerá? Ako sa správa?“ Možno ani nie, lebo väčšine z nás je jasné, že vždy keď hovoríme o Bohu, máme do činenia s tajomstvom. A tak sa teda viac nepýtame. Boh je tajomstvo a hotovo! Lenže sú medzi nami aj takí, a dovolím si tvrdiť že ich je väčšina, ktorí neradi žijeme s tajomstvami, tak ako neradi žijeme s hádankami, s otázkami a otáznikmi. Žiť s tajomstvom by pre nás bolo to isté, ako žiť roky v dome, v ktorom sú niektoré izby pozamykané. A my sa pýtame: „Čo je asi za dverami týchto izieb? Neohrozuje nás to? Nevyužíva nás niekto?, nešpehuje? Nie je tam niekto, kto potrebuje našu pomoc? Tajomstvá sú pre niektorých z nás vecou neznesiteľnou, ba neprijateľnou.
Lenže keď sa pozrieme na nás každodenný život musíme priznať, že v skutočnosti každý z nás žijeme s tajomstvami a nezdá sa, že by sme sa s nimi cítili nepríjemne. Vždy, keď sa napríklad snažíš pochopiť osobu – akúkoľvek osobu, dokonca aj iba seba samého – narazíš na tajomstvo.

Chápeš seba samého? Si schopný vysvetliť seba samého, napríklad kto si, odkiaľ si, podľa akých pravidiel sa správaš, prečo si to, či ono urobil či neurobil, a mnoho iných vecí inému človeku? Existuje na svete nejaká matka alebo otec, ktorí skutočne chápu svoju dcéru alebo svojho syna? Koľko matiek, ktoré nosia svoje dieťa pod srdcom od okamihu počatia, a sú s ním stále počas jeho rastu a dospievania vyhlási: „Ja tomu môjmu dieťaťu nerozumiem!?“
Kto je schopný pochopiť ľudské srdce? Kto je schopný pochopiť ľudskú myseľ? Kto je schopný zmerať komplexnosť a nevyspytateľnosť ľudských pocitov a emócií? Kto? Nikto. Kto je schopný poznať Boha? Teológovia? Dogmatici? Mystici? Svätci? Možno trocha každý z nich. No poznať Boha úplne nie je schopná žiadna ľudská bytosť na svete. Žiadna.

Ak tomu tak ale naozaj je, že totiž nikto nie je schopný poznať Boha úplne, nie je to hrozné? Nie je to niečo, čo v nás v skutočnosti vzbudzuje des? Veď si len uvedom, tento nepoznaný Boh, ktorý je absolútnym tajomstvom, má moc nad tvojím životom a nad tvojou smrťou. A ty ho nepoznáš! Má moc nad stromami, nad tým, či budú stáť alebo či padnú. Má moc nad hromami a nad bleskami. Má moc nad búrkou a dažďom. Moc nad mesiacom a hviezdami. Moc nad zvieratami a nad všetkým, čo žije. Celý svet je v jeho rukách.
Nevzbudzuje to v tebe hrôzu, že nevieš nič, absolútne nič o osobe, ktorá má nad tebou absolútnu moc. Čo je to za osobu? Je to muž, je to žena?
Študenti, ktorí majú pred sebou maturitnú alebo štátnu skúšku, sa budú snažiť dozvedieť – a to za každú cenu – o svojich skúšateľoch už keď nie všetko, tak aspoň niečo. Ako vypadajú? Čomu dávajú prednosť a čo nemajú radi? Aké sú ich koníčky? Sú ženatí alebo vydaté? Majú deti? Sú veriaci? Mal by som im podať ruku, keď vstúpim? Ako by som sa mal obliecť? Veľmi pekne, alebo trocha nedbalo, okázalo alebo skromne? Aká farba sa im páči? Pijú? Fajčia?
Človek, ktorého prichytili pri nejakom hlúpom trestnom čine sa bude snažiť dozvedieť čo najviac o súde, pred ktorý ho predvolali. Čo to je za súd? Kto bude predsedajúci? Aký to je človek? Ako by som sa mal voči nemu chovať. Má rád ľudí, ktorí majú kravatu? Mal by som si dať džínsy alebo si radšej obliecť oblek? Mal by som sa prehlásiť hneď za vinného, ako baránok, ktorého vedú na zabitie, alebo by som mal tvrdiť, že som nevinný ako ručiaci lev?

Všetky tieto autority sú len ľuďmi z mäsa a kostí, ako ty a ja. Aj keď ich moc je veľká, predsa je len obmedzená. Čo však o Bohu?
Všetci od neho závisíme celkom a úplne, od neho závisí náš život a naša smrť. A raz sa budeme musieť pre ním zjaviť, pred Bohom, našim konečným skúšateľom, našim posledným sudcom, na našej ceste z tohto života do života budúceho. Od okamihu, čo sme sa narodili, čo sme prišli na túto zem, bude Boh preberať každý jeden náš čin, bude ho testovať a skúšať a po ňom nám každému povie to posledné slovo.
Kto je teda tento Boh? Ako tento Boh, Boh zeme i neba, Boh zvrchovaný a absolútny vyzerá? Na začiatku sme si povedali, že hovoríme o Bohu, máme do činenia s tajomstvom, ktoré nie je možné rozlúštiť. V skutočnosti to však nie je pravda. Bola to pravda do príchodu Ježiša Krista. Od čias, čo prišiel medzi nás Ježiš, Boh už pre nás tajomstvom nie je. Ježiš, ktorého voláme aj Pomazaným, nehovoril v skutočnosti o ničom inom, iba o Bohu. Ježiš nás učil, kto je Boh a ako Boh vyzerá, ako koná, ako sa správa, ako pracuje.

Ježiš nám povedal, že Boh je spoločenstvo, že Boh nie je sám, osamelý, aj napriek tomu, že je jeden. Ježiš nám povedal, že Boh je rodina. Boh nie je izolovaný, stojaci bokom od všetkého, alebo vysoko nad všetkým a nad všetkými. Boh nie je asociál. Boh je ten, ktorý vytvára vzťahy. Boh je ten, kto miluje. Boh je jeden, avšak Boh je mnoho.
Boh nesedí na svojom tróne, ktorý je tvrdý ako diamant a oslepujúci ako slnko a studený ako krištáľ a majestátny ako monarchistický vládca. Boh je životný proces. Boh je rodič a potomok a tiež ich vzájomná láska, ktorá panuje medzi nimi. Milujúci, milovaný milovník, dupľovane milujúci, dupľovane milovaní milovníci. A presne toto je to, čo znamená Trojica.
Teológovia sa s týmto, čo vieme od Ježiša neuspokojili. Ustavične sa snažili dozvedieť sa a objaviť ešte niečo viac o tomto živote, z ktorého sa my všetci rodíme, z ktorého si my všetci nesieme semeno a Ducha. Teológovia si stále kládli otázku: „Čo ale títo traja v jednom robia?”
A našli aj odpoveď. Je ňou grécke slovo: perichoresis (peri (gr.) = okolo, v blízkosti; khoreia (chorálny = spoločný) tanec). Toto slovo znamená: tancovať, alebo tanec. Títo traja v jednom teda tancujú ruka v ruke, traja v jednom, tešiac sa jeden z druhého, tešiac sa navzájom zo svojich životov.
Ak toto je ale naozaj pravda a ak my sme deťmi tohto trojjediného Boha, potom by to malo platiť aj o nás. Ak to je pravda, potom tanec musí byť jadrom Božej kultúry, kultúry detí Božích.

V africkej Keni (a o Afrike antropológovia a teológovia hovoria, že je ešte stále pôvodným Božím stvorením) má toto tušenie špeciálny význam. Istý významný Afričan sa vyjadril, že jadrom africkej kultúry je tanec. Nie tanec okolo niečoho. Napríklad okolo zlatého teľaťa. Ale tanec, v ktorom sa mužovia a ženy, starí a mladí, tešia a tancujú a slávia svoje životy spolu v pokoji, v spoločenstve bez strachu, nemysliac ustavične len na seba samých.
Na to, aby sme boli schopní žiť takýto život, aby sme boli schopní tancovať na takúto hudbu, na to musíme byť ako ONI, TÍ TRAJA V JEDNOM, totiž byť bez strachu jedného z druhého.

Semeno a Duch sú zasadené do každého z nás ako stopy Trojice a oni jedného dňa určite vyrašia a my sa vydáme na cestu, my občania kráľovstva Božieho, účastníci na Božom živote, spolupútnici, bratia a sestry, ktorí sme sa narodili preto, aby sme obrazne povedané spolu tancovali. Želám vám, milí priatelia, požehnanú Trojičnú nedeľu.