Pápež František: Odvaha a trpezlivosť – dve nevyhnutné čnosti pre ohlasovanie evanjelia
Počas sobotnej vigílie Zoslania Ducha Svätého, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra,
odpovedal pápež František na štyri otázky, ktoré mu adresovali prítomní pútnici. Dnes
uverejňujeme poslednú, štvrtú:
Otázka: Kráčať, budovať, vyznávať.
Tento váš „program“ pre Cirkev-hnutie – aspoň ja som ho takto pochopil pri počúvaní
vašej homílie na začiatku vášho pontifikátu – ma potešil a podnietil. Potešil, pretože
som sa ocitol v hlbokej jednote s priateľmi z kresťanského spoločenstva a s celou
univerzálnou Cirkvou. Podnietil, pretože ste ma istým spôsobom prinútili, aby som
zotrel prach času a povrchnosti z mojej príslušnosti ku Kristovi. Musím však priznať,
že nedokážem prekonať znepokojujúci pocit pri jednom z týchto slov: vyznávať. Vyznávať,
teda, svedčiť o viere. Myslím na toľkých našich bratov, ktorí pre vieru trpia, ako
sme nedávno počuli. Na tých, ktorí sa v nedeľu ráno rozhodujú, či ísť na svätú omšu,
pretože, ak na ňu pôjdu, riskujú život. Na tých, ktorí sú zajatí a diskriminovaní
kvôli kresťanskej viere v toľkých a mnohých častiach nášho sveta. Stojac pred týmito
udalosťami sa mi zdá, že moje vyznávanie, moje svedectvo je ustráchané a rozpačité.
Chcel by som robiť viac, ale čo? A ako pomôcť týmto našim bratom? Ako uľahčiť ich
utrpeniu, keď nemôžeme urobiť nič alebo iba málo preto, aby sme zmenili ich politickú
a spoločenskú situáciu?
Svätý Otec: Pre ohlasovanie evanjelia
sú potrebné dve čnosti: odvaha a trpezlivosť. Títo ľudia patria do trpezlivej Cirkvi.
Trpia a sú mučeníkmi dneška, ktorých je viac ako tých v prvých storočiach Cirkvi.
Viac mučeníkov. Naši bratia a sestry trpia a prinášajú vieru až k mučeníctvu. Mučeníctvo
však nikdy nie je prehrou: mučeníctvo je najvyšším stupňom svedectva, ktoré môžeme
vydať. Sme na ceste k mučeníctvu. Od malého mučeníctva: zrieknuť sa toho a toho, urobiť
to a to... sme však na ceste k nemu. A oni, úbohí, dávajú svoj život a dávajú ho –
ako sme počuli o situácii v Pakistane – dávajú ho kvôli láske k Ježišovi, svedčia
o ňom. Každý kresťan musí mať tento postoj miernosti, pokory, taký postoj ako oni,
dôverujúc Ježišovi, zveriac sa mu. Treba však upresniť, že tieto konflikty mnohokrát
nemajú žiaden náboženský dôvod. Ich príčiny majú často iný, spoločenský i politický
charakter a náboženská príslušnosť sa zneužíva ako prilievanie benzínu do ohňa. Kresťan
musí vždy vedieť odpovedať na zlo dobrom, aj keď je to veľakrát náročné.
Snažíme
sa týmto bratom a sestrám dať pocítiť, že sme s nimi hlboko zjednotení v ich rozpoložení,
že si uvedomujeme, že oni sú kresťanmi, ktorí si osvojili trpezlivosť. Ježiš, keď
ide v ústrety utrpeniu, je trpezlivý. Oni sú trpezliví: je potrebné dať im to vedieť
a dať to vedieť aj Pánovi. Pýtam sa: modlíte sa za týchto bratov a sestry? Vy sa za
nich modlíte? Každý deň? Nechcem, aby zdvihol ruku ten, kto sa modlí, to nie. To teraz
nežiadam. Myslime však na to v každodennej modlitbe a hovorme Ježišovi: „Pane, zhliadni
na toho brata, zhliadni na túto sestru, ktorá tak veľmi, veľmi trpí!“ Oni majú hraničné
skúsenosti medzi životom a smrťou. Nás má táto skutočnosť priviesť k tomu, aby sme
napomáhali náboženskej slobode pre všetkých! Každý muž a každá žena musia byť slobodní
vo svojom náboženskom vyznaní, nech je akékoľvek. Prečo? Pretože i ten muž, i tá žena
sú Božími deťmi.
Verím, že som týmto nejako odpovedal na vaše otázky. Ospravedlňujem
sa, že som hovoril tak dlho. Veľká vďaka! Ďakujem vám a nezabudnite: žiadna uzavretá
Cirkev, ale taká Cirkev, ktorá ide von na existenciálne periférie. Nech nás Pán vedie.
Ďakujem. Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ