Svätý Otec: Musíme sa stať odvážnymi a nie „naškrobenými“ kresťanmi

Počas sobotnej vigílie Zoslania Ducha Svätého, ktorá sa konala na Námestí sv. Petra, odpovedal pápež František na štyri otázky, ktoré mu adresovali prítomní pútnici. Dnes uverejňujeme tretiu z nich:

Otázka:
Svätý Otec, s pohnutím som počúvala slová, ktoré ste povedali počas audiencie pre mnohých novinárov po vašom zvolení: „Ako by som chcel Cirkev chudobnú a pre chudobných“. Mnohí z nás pracujú na poli charity a spravodlivosti: sme aktívnou časťou prítomnosti Cirkvi zakorenenej tam, kde človek trpí. Som zamestnaná, mám rodinu a snažím sa byť osobne blízko chudobným a pomáhať im ako len môžem. Ale nemyslím si, že som kvôli tomu „na poriadku“. Chcela by som povedať s Matkou Terezou: všetko je kvôli Kristovi. Veľkou pomocou pri prežívaní tejto skúsenosti sú bratia a sestry z môjho spoločenstva, ktorí sa tiež venujú tomuto cieľu. V našom nasadení nás podporuje viera a modlitba. Potreby sú obrovské. Pripomenuli ste nám: „Koľko chudobných je ešte vo svete a ako veľmi títo ľudia trpia.“ A kríza všetko ešte zhoršila. Myslím na chudobu, ktorá zasahuje toľko krajín a ktorá sa dostáva už i do sveta blahobytu, na nedostatok práce, na masové migrácie, na nové otroctvá, na rozpad a osamelosť toľkých rodín, starých ľudí a mnohých, ktorí nemajú dom alebo zamestnanie. Chcem sa vás opýtať, Svätý Otec: ako môžem ja a my všetci žiť Cirkev, ktorá je chudobná a pre chudobných? Akým spôsobom môže byť trpiaci človek otáznikom pre našu vieru? Aký konkrétny a účinný vklad môžeme my všetci, ako laické hnutia a združenia, priniesť Cirkvi a spoločnosti, aby sme čelili tejto vážnej kríze, ktorá zasahuje verejnú etiku, modely rozvoja, politiku, jedným slovom, nový spôsob bytia mužov a žien?

Svätý Otec:
Začnem opäť svedectvom: predovšetkým prežívanie evanjelia je prvotným vkladom, ktorý môžeme priniesť. Cirkev nie je politickým hnutím, ani dobre organizovanou štruktúrou. Nie sme akousi mimovládkou. Ak by sa Cirkev takou stala, stratí svoju soľ, stratí chuť a bude iba prázdnou organizáciou. A tu buďte obozretní, dobre? Pretože diabol nás klame, pretože je tu nebezpečenstvo výkonnosti. Jedna vec je ohlasovať Ježiša, druhá vec je výkonnosť, podávanie výkonov: to je však iná hodnota. Základnou hodnotou Cirkvi je prežívanie evanjelia a vydávanie svedectva o našej viere. Je soľou zeme, je svetlom sveta a jej úlohou je vniesť do spoločnosti kvas Božieho kráľovstva, a to robí predovšetkým svojím svedectvom: svedectvom bratskej lásky, spolupatričnosti a vzájomným delením sa. Niektorí tvrdia, že spolupatričnosť nie je hodnotou, že je akýmsi prvotným postojom, ktorý sa stratí, ale takto to nejde! Myslí sa najmä na čisto svetskú výkonnosť. Časy krízy ako tie, ktoré práve prežívame – veď aj ty si pred chvíľou hovorila, že sme „uprostred sveta klamstva“, však? Tá kríza však nie je ekonomická, ale kultúrna. Je krízou človeka: v kríze je človek! Ten, kto môže byť zničený, je človek! Človek je však Božím obrazom! Práve preto ide o hlbokú krízu. V týchto chvíľach krízy sa nemôžeme zaoberať iba sebou samými, zatvoriť sa do našej samoty, straty odvahy, do pocitu neschopnosti čeliť problémom. Nezatvárajme sa do seba, prosím! Je to nebezpečné. Zatvárame sa však i vo farnosti, s priateľmi, v hnutí, s tými, s ktorými sa delíme o spoločný názor... Čo sa vtedy deje? Cirkev, ak sa stane uzavretou, ochorie. Je chorá. Predstavte si zatvorenú izbu počas celého roka: keď tam vstúpite, cítite pach vlhkosti, všetkého toho, čo by tam nemalo byť. Uzavretá Cirkev je taká istá: je chorou Cirkvou. Cirkev musí vyjsť sama zo seba. Kam? Na existenciálne periférie, nech sú akékoľvek, ale musí vyjsť. Ježiš nám hovorí: „Choďte do celého sveta! Choďte! Ohlasujte! Vydávajte svedectvo o evanjeliu!“. Čo sa však môže stať, ak niekto vyjde von sám od seba; môže sa mu prihodiť to isté, čo mnohým, ktorí vyjdú z domu na cestu: nehoda. Ale vám dnes rozprávam veci, však? Uprednostňujem však tisíckrát radšej Cirkev po nehode pred Cirkvou, ktorá je chorá, pretože je uzavretá! Choďte von, vyjdite! Zároveň myslite na to, čo je napísané v Zjavení apoštola Jána. Hovorí sa tam o jednej nádhernej skutočnosti: Ježiš je pri dverách a volá. Klope, aby vošiel do nášho srdca. Taký je význam Apokalypsy.

Položme si však otázku: koľkokrát je Ježiš vo vnútri a klope na dvere, pretože chce vyjsť, ísť von a my mu to nedovolíme kvôli našim istotám i preto, že sme veľakrát uväznení v skostnatených štruktúrach? Tie neslúžia na nič iné, iba na to, aby z nás urobili otrokov a nie slobodné Božie deti. Je dôležité, aby sme vtedy, keď vyjdeme, išli v ústrety stretnutiu. Toto slovo považujem za veľmi dôležité. Stretnutie s inými. Prečo? Pretože viera je stretnutím s Ježišom a my máme konať tak ako Ježiš: stretnúť sa s inými. My však prežívame istú kultúru kolízií, kultúru rozdrobenia, takú kultúru, kde to, čo sa mi práve nehodí, odhodím preč: kultúru rozporov. V tejto súvislosti – a to je súčasťou tejto krízy – si spomeňte na starých ľudí, na deti, ktoré sú... Kultúra, ktorá vyradzuje. My však máme ísť v ústrety iným a našou vierou máme vytvárať kultúru stretnutia, kultúru priateľstva, kultúru, v ktorej nájdeme priateľov, v ktorej sa môžeme zhovárať i s tými, ktorí zmýšľajú inak ako my, i s tými, ktorých viera je iná ako naša. Všetci však majú niečo spoločné s nami: sú Božím obrazom, sú Božími deťmi. Stretnúť sa so všetkými bez vyjednávania o tom, kam patríme. Dôležité je stretnutie s chudobnými. Keď vyjdeme za seba, stretneme sa s chudobou. Dnes – nie je ľahké to vysloviť – dnes nájsť bezdomovca, ktorý zomrel od zimy, nie je novina. Dnes sú novinkou skôr škandály. Škandál: to je novinka! Dnes nie je aktuálne hovoriť o deťoch, ktoré nemajú čo jesť. A to je vážne, veľmi vážne! Nemôžeme ostať nedotknutí! Veci sa však dejú presne tak. Nesmieme sa stať naškrobenými kresťanmi, príliš vychovanými, takými, ktorí hovoria o teologických veciach a pritom pijú čaj, celkom spokojní: nie. Musíme sa stať odvážnymi kresťanmi, ísť a hľadať tých, ktorí sú Kristovým telom. Keď chodievam spovedať – ešte nemôžem, pretože by som musel vyjsť (z Vatikánu) a odtiaľ sa nedá vyjsť, však?: to je iný problém... – keď som spovedával v predchádzajúcej diecéze, prichádzali ľudia a vždy som sa ich pýtal: „Dávate almužnu?“ – „Áno, otče!“. „Výborne“. A pýtal som sa ich ešte viac: „Povedzte mi, keď dávate almužnu, hľadíte pritom do očí človeka, ktorému ju dávate?“ – „Ach neviem, neuvedomil som si to“. Ďalšia otázka: „A keď dávate almužnu, dotknete sa ruky človeka, ktorého obdarúvate, alebo mu iba hodíte mincu?“ Vidíte, toto je problémom: Kristovo telo, dotýkať sa Kristovho tela, vziať na seba túto bolesť chudobných. Chudoba pre nás kresťanov nie je akousi spoločenskou, filozofickou či kultúrnou kategóriou: nie, je kategóriou teologickou. Povedal by som, že je prvou kategóriou, pretože Boh, Boží Syn, sa znížil, stal sa chudobným, aby kráčal s nami po našej ceste. Naša chudoba je taká: chudoba Kristovho tela, chudoba, ktorá nám priniesla Božieho Syna v jeho vtelení. Cirkev chudobná pre chudobných začína vtedy, keď sa vyberie smerom ku Kristovmu telu. Ak ideme smerom ku Kristovmu telu, začíname rozumieť, čo znamená táto chudoba, Pánova chudoba. A to nie je jednoduché.

Je tu ešte iná skutočnosť, ktorá kresťanom spôsobuje problém: duch sveta, svetský duch. Duchovná svetskosť. Toto nás privádza k akejsi dostatočnosti, k životu podľa ducha sveta, a nie podľa ducha Ježišovho. Vaša otázka znela: ako máme žiť, aby sme mohli čeliť tejto kríze, ktorá sa dotýka verejnej etiky, modelov rozvoja a politiky? Keďže je táto kríza krízou človeka a ničí ho, je zároveň krízou, ktorá ho takpovediac vyzlieka z etiky. Ak chýba etika vo verejnom živote, v politike, ak chýba etika ohľaduplnosti, ktorá nás vedie k nadprirodzenému, vtedy je možné všetko, všetko sa smie. Sami vidíme, keď čítame noviny, ako nedostatok etiky vo verejnom živote veľmi škodí celému ľudstvu.

Chcem vám rozpovedať jeden príbeh. Už som ho počas tohto týždňa rozprával dvakrát a teraz ho rozpoviem tretíkrát. Je to príbeh o jednom rabínovi z dvanásteho storočia, o ktorom hovorí jeden biblický midraš. Rozpráva o stavbe Babylonskej veže, na budovanie ktorej bolo potrebné vyrobiť tehly. Čo to znamená? Ísť, urobiť blato, priniesť slamu, potom vložiť do pece a keď bola tehla hotová, bolo ju treba dopraviť hore na stavbu veže. Tehla je vzácnosť kvôli množstvu práce potrebnej na jej výrobu. Keď jedna z takýchto tehál spadla, bola to národná tragédia. Robotník, ktorý to zavinil, bol potrestaný, pretože tehla bola veľmi vzácna a ak padla, bolo to nešťastie. Keď však spadol robotník, nič sa nestalo, to bolo niečo iné. To sa stáva i dnes: ak sa bankové investície čo len trocha otrasú, och, je to tragédia, ako je to len možné! Ak však zomierajú ľudia od hladu, keď nemajú čo jesť, keď sú chorí, nič sa nedeje! Toto je naša dnešná kríza! A práve svedectvo chudobnej Cirkvi pre chudobných bojuje proti takejto mentalite.

Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ