Štvrtá fáza – pápež národov a koncilu

30. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile s názvom Štvrtá fáza – pápež národov a koncilu. Na podkladoch archívu VR ju pripravil Jaroslav Mudroň SJ.

Meno pápeža Pavla VI. prezrádza, že jeho vzorom pri vykonávaní „Petrovej služby rímskeho biskupa“ bola osobnosť svätého apoštola Pavla. Nasledoval ho minimálne v dvoch veciach: v misionárskej odvahe a v otvorenosti voči novým výzvam pre Cirkev. Ako kedysi tamten „najmenší spomedzi apoštolov“ cestoval z okraja ríše na západ, aby predstavil Krista samému srdcu Ríma, tak tento nový Pavol cítil túžbu vrátiť sa do zeme kresťanských koreňov, smerom na východ. Podobne ako sa apoštol Pavol stal prvým protagonistom novôt Cirkvi, na ktorých sa dohodli apoštoli na tzv. Jeruzalemskom koncile, tak novodobý apoštol si predsavzal osobne vniesť zmeny nového koncilu do univerzálnej, svetovej Cirkvi. V januári 1964 priletel do Svätej zeme a táto jeho púť bola počiatkom pápežských zahraničných apoštolských ciest.
Okrem príkladu apoštola národov, sa Pavol VI. netajil ďalším hrdinským vzorom, tento raz nie misionárom, ba ani pokrsteným katolíkom. Bol ním Mahátmá Gándhí. Keď v septembri 1964 bombajský biskup Garcias opakovane pozýval pápeža do Indie na svetový eucharistický kongres, Pavol VI. sa mu priznal, žeby veľmi rád šiel do Indie, ale má niekoľko podmienok. V prvom rade chcel vykonať túto púť „podľa príkladu ako to robil váš Gándhí“ – v úplnej jednoduchosti, bez vonkajšieho lesku, ako duchovnú púť, na ktorej by sa stretol s chudobnými bez rozdielu kasty či náboženského vyznania.

Tretie obdobie zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu sa skončilo 21. novembra, teda týždeň pred eucharistickým kongresom. K oslavám v indickom Bombaji sa pápež pripojil 3. decembra a strávil v Indii necelé tri dni. „Poznáme prirodzenú dobrotu, pokoru a trpezlivosť synov tejto krajiny; vašu neochvejnú zbožnosť k duchovným ideálom...“ povedal Pavol VI. v kázni Bombajčanom v štvrti Parel a pokračoval: „Vynikajúci príklad týchto cností dal svojím životom a prácou Mahátmá Gándhí, ktorého vznešený charakter a láska k pokoju sú známe všetkým. Takáto náboženská ochota a zároveň hlboká oddanosť k rodinnému životu charakterizujú Indiu a vo všeobecnosti aj všetkých ľudí Ázie.“
Pápež sa predstavil v Indii ako „posol Ježiša a jeho učenia“ uvedomujúc si, že Ježišovo posolstvo lásky je blízke duchovnému dedičstvu tejto prastarej krajiny. Navyše vyzval tamojších kresťanov vyjadrovať Ježišov odkaz v jazyku a v kultúre, ktorá je vlastná indickej tradícii. „Takto sa Cirkev, ktorá zahŕňa rozličné poklady mnohých kultúr Východu a Západu, obohatí aj o prínos jej indických detí, čerpajúc z bohatstva ich krajiny a starobylej kultúrnej tradície“ – uviedol pápež.

Myšlienky Pavla VI. boli na tú dobu priam revolučné. Podarilo sa mu preniesť sviežosť ducha prebiehajúceho koncilu z Vatikánu na takrečeno opačnú stranu sveta a tvár Cirkvi pritom nestrácala svoju autentickosť. Bombajský týždenník Blitz komentoval pápežovu návštevu slovami: „Nikdy sme nevideli niečo podobné. Ovácie, ktoré pripravil Bombaj Pavlovi VI., boli niečím úžasným, či dokonca zázračným. Panovníci, prezidenti, štátnici boli neraz vítaní a pozdravovaní v tejto zemi Gándhího, Néhrúa a mierového spolužitia. Boli sme svedkami privítania Eisenhowera, Chruščova, Čou En-laja, Tita, Sukarnu, iránskeho šacha, anglickej kráľovnej, Nassira a iných, ktorí triumfálne vstúpili do nášho hlavného mesta a do iných indických miest. Ale tomuto pokornému Božiemu pútnikovi, zástupcovi Krista na zemi, sa dostalo prijatia, ktoré prevyšuje všetky doterajšie.“
Mier, rešpekt ku kultúrnym tradíciám, dialóg a modlitba s veriacimi, pozornosť voči chudobným, priateľská tvár Cirkvi, ktorá nachádza v eucharistii zdroj Božej lásky – to všetko boli témy intenzívnej trojdňovej púte pápeža Pavla VI a všetky nachádzajú svoje odzrkadlenie aj v koncilových dokumentoch. V čase apoštolskej cesty v Indii, po troch rokoch koncilových zasadaní, bolo na svete prvých päť dokumentov: O liturgii, O komunikačných prostriedkoch, O ekumenizme, O východných cirkvách a O Cirkvi. Navyše z pápežových vyjadrení a postojov, viditeľných najmä vtedy v Indii, jasne vyplývalo, že Cirkev si už v plnej miere osvojila ďalšie nové prístupy, ktoré ešte neboli koncilom potvrdené a čakali na svoju formuláciu v ďalších troch dôležitých dokumentoch: O postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám, O náboženskej slobode a O vzťahu Cirkvi k modernému svetu.

Po návrate z Indie do Ríma čakala Pavla VI. prozaickejšia práca, teda prípravy na konečnú štvrtú fázu koncilu. Štvrté obdobie zasadaní bolo slávnostne otvorené 14. septembra 1965. Po veľkolepej svätej omši vo svätopeterskej bazilike zaznel už tradične vyše polhodinový pápežov prejav, hoci tentoraz sa jeho tón niesol v trochu inom duchu, než tomu bolo doposiaľ.
„Veľmi sa tešíme tomu, že môžeme v Pánovom mene začať štvrté obdobie Druhého vatikánskeho ekumenického koncilu. Máme za čo chváliť Boha a ďakovať mu..., že sme mohli zvolať toto záverečné zhromaždenie... V slobode budeme usilovne skúmať rôzne otázky vzhľadom na naše náboženstvo a zvlášť na podstatu a poslanie Božej Cirkvi. Vedie nás jednomyseľná túžba upevniť dokonalejšie zväzky spoločenstva s kresťanskými bratmi, ešte od nás oddelenými. So srdečným úmyslom sa chceme obrátiť tiež na svet a venovať mu posolstvo priateľstva a spásy... aby sme tak plnili naše dušpastierske poslanie s láskavou a veľkodušnou oddanosťou.“
Pápežove slová prekypovali vrúcnosťou a zdalo sa, že tentoraz nechal bokom teologické úvahy na témy, ktoré mali byť na programe koncilových rokovaní. Dvakrát rozcítene zvolal: „Grande hoc est concilium!“ – „Veľkou vecou je tento koncil“ – a jeho veľkosť dokazoval na príklade daru lásky. Koncil musí byť podľa Pavla VI. nástrojom lásky – a to trojakej lásky: k Bohu, k Cirkvi a k celému svetu. Vyše dvadsaťkrát zaznelo slovo „caritas“ – láska. Tú jej formu, poslednú z trojice, lásku k svetu, ilustroval pápež svojim vlastným príkladom... Na veľké prekvapenie a búrlivý aplauz všetkých prítomných oznámil, že prijal pozvanie do sídla OSN v New Yorku na oslavu dvadsiateho výročia založenia Organizácie spojených národov. Táto v poradí tretia zahraničná apoštolská cesta mala byť najvýraznejším prejavom lásky a záujmu Cirkvi o súčasný svet a vyjadrením posolstva mieru z najviac viditeľného a počuteľného miesta.

Inšpirácia apoštolom Pavlom a „mierotvorcom“ Gándhím bola aj po necelom roku od návštevy Ďalekého východu stále silná. Pavol VI. sa stal novodobým poslom pokoja a lásky pokoncilovej Cirkvi. Napokon ideály lásky, mieru a veľký záujem o indické spirituality boli v 60-tych rokoch stále viac príťažlivé aj pre mládež západného sveta, no žiaľ svoje vyjadrenie našli v rozličných masových podivných formách.