Pápež František: Ľudová zbožnosť je miestom stretnutia sa s Kristom

V dnešnú Šiestu nedeľu vo veľkonočnom období slávil pápež František na Námestí sv. Petra o 10.00 hod. svätú omšu pre členov bratstiev z celého sveta, ktorí sú na púti v Ríme pri príležitosti Roku viery. Napriek daždivému počasiu sa na námestí zišlo viac ako 70-tisíc pútnikov z celého sveta. Svätý Otec sa vo svojej homílii zameral na podstatu ľudovej zbožnosti, o ktorej svedčia jednotlivé bratstvá vo svete:

Drahí bratia a sestry! Ste odvážni, že ste prišli sem v takomto daždi. Nech vás Boh veľmi požehná!

Som veľmi rád, že práve počas Roka viery môžem sláviť túto Eucharistiu venovanú osobitne bratstvám. Tie majú v Cirkvi svoju tradíciu, ktorá bola prednedávnom znovuobjavená a obnovená. Zo srdca pozdravujem všetkých, osobitne bratstvá, ktoré prišli z rozličných krajín sveta! Ďakujem, že ste prišli a za vaše svedectvo!

1. V evanjeliu sme počuli úryvok z Ježišovej rozlúčky, o ktorom píše evanjelista Ján v kontexte poslednej večere. Ježiš zveruje učeníkom svoje posledné myšlienky ako duchovný testament ešte predtým, ako ich opustí. Dnešný text zdôrazňuje skutočnosť, že celá kresťanská viera je založená na vzťahu s Otcom, Synom a Duchom Svätým. Ten, kto miluje Pána Ježiša, prijíma do svojho vnútra jeho a Otca a milosťou Ducha Svätého prijíma do svojho srdca a do svojho života evanjelium. Tu je naznačené centrum, z ktorého všetko musí vychádzať a ku ktorému musí všetko smerovať. Milovať Boha a byť Kristovými učeníkmi, ktorí žijú evanjelium. Benedikt XVI., keď sa k vám prihováral, použil toto slovo: evanjeliovosť. Drahé bratstvá, ľudovú zbožnosť, ktorej ste vy dôležitými svedkami a ktorá je pokladom Cirkvi, Latinskoamerickí biskupi definovali ako spiritualitu, mystiku, ktorá je „miestom stretnutia s Kristom“. Neustále čerpajte od Krista, nevysychajúceho prameňa, posilňujte svoju vieru starostlivosťou o duchovnú formáciu, osobnú a komunitnú modlitbu, ako aj liturgiu. Počas storočí boli bratstvá akoby vyhňami svätosti pre mnohých, ktorí prežívali v jednoduchosti intenzívny vzťah s Pánom. Rozhodne kráčajte k svätosti. Neuspokojte sa s priemerným kresťanským životom, ale nech sa vaša príslušnosť stane určitým stimulom predovšetkým pre vás samých, aby ste stále viac milovali Ježiša Krista.

2. Rovnako aj úryvok zo Skutkov apoštolov, ktorý sme počuli, rozpráva o tom, čo je najpodstatnejšie. V rodiacej sa Cirkvi bolo potrebné okamžite rozhodnúť medzi tým, čo je podstatné pre kresťanské bytie, pre nasledovanie Krista a medzi tým, čo k tomu nepatrí. Apoštoli a ostatní starší sa zhromaždili v Jeruzaleme na dôležitom stretnutí, na prvom „koncile“, aby diskutovali o tejto téme a kvôli problémom, ktoré sa objavili po ohlasovaní evanjelia pohanom, nežidom. Bola to prozreteľnostná príležitosť pochopiť čo je podstatné, teda veriť v Ježiša Krista umučeného a zmŕtvychvstalého pre naše hriechy a milovať sa navzájom tak, ako On miloval nás. Všimnite si, že problémy boli vyriešené nie mimo Cirkvi, ale v nej. Tu je druhý prvok, ktorý vám chcem pripomenúť tak, ako to urobil Benedikt XVI. Je ním ekleziálnosť. Ľudová zbožnosť je cestou, ktorá privádza k podstate, ak sa prežíva v Cirkvi v hlbokom spoločenstve s vašimi pastiermi. Drahí bratia a sestry, Cirkev vás miluje! Buďte aktívne prítomní v spoločenstve ako živé bunky, živé kamene. Latinskoamerickí biskupi napísali o ľudovej zbožnosti, ktorej ste vy vyjadrením, že je „legitímnym spôsobom prežívania viery, prostredníctvom ktorého sa cíti príslušnosť k Cirkvi“ (Dokument z Aparecidy, 264). Milujte Cirkev! Nechajte sa ňou viesť! Buďte vo farnostiach a diecézach skutočnými pľúcami viery a kresťanského života, závanom čerstvého vzduchu! Vidím tu na námestí veľkú paletu najprv dáždnikov a teraz rozličných farieb a znakov. Takáto je Cirkev. Jedno veľké bohatstvo a rozličnosť vyjadrení, z ktorých všetky smerujú k jednote a jednota k stretnutiu s Kristom.

3. Doplním ešte jedno slovo, ktoré vás musí charakterizovať: misijnosť. Máte osobitné a dôležité poslanie. Je ním živiť vzťah medzi vierou a kultúrou spoločnosti, do ktorej patríte a robíte to prostredníctvom ľudovej zbožnosti. Keď napríklad v procesii nesiete Ukrižovaného s toľkou úctou a láskou k Pánovi, nerobíte z toho iba jednoduché vonkajšie gesto. Ukazujete na podstatu Pánovho veľkonočného tajomstva, jeho utrpenie, smrť a zmŕtvychvstanie, na to, že nás spasil. Predovšetkým sebe samým a komunite pripomínate, že je potrebné nasledovať Krista na konkrétnej životnej ceste, aby nás premenil. To isté platí, keď prejavujete vnútornú úctu Panne Márii. Ukazujete na najvyšší spôsob realizácie kresťanskej existencie Tej, ktorá je skrze svoju vieru a poslušnosť Božej vôli, ako aj pre svoje uvažovanie nad Ježišovými slovami a skutkami, najdokonalejšou Pánovou učeníčkou (porov. Lumen gentium, 53). Vy prejavujete tú vieru, ktorá sa rodí z počúvania Božieho slova, spôsobmi, ktoré zahŕňajú zmysly, city a symboly rozličných kultúr. Takýmto spôsobom pomáhate s jej šírením medzi ľuďmi, osobitne medzi ľuďmi jednoduchými, tými, ktorých Ježiš v evanjeliu nazýva „maličkí“. Preto „kráčať spoločne do sanktuárií a zúčastňovať sa na iných verejných prejavoch ľudovej zbožnosti, berúc so sebou aj svoje deti a zapájať iných ľudí, je samo o sebe skutkom evanjelizácie“ (Dokument z Aparecidy, 264). Keď vy idete do sanktuárií, keď beriete so sebou svoju rodinu, svoje deti, robíte skutok evanjelizácie. Takýmto spôsobom treba pokračovať ďalej! Aj vy buďte skutočnými evanjelizátormi! Nech sú vaše akcie „mostami“ na cestách, ktoré privádzajú ku Kristovi, aby sa kráčalo spolu s ním. V tomto duchu buďte vždy pozorní na milosrdnú lásku. Každý kresťan a každé spoločenstvo je misionárske do takej miery, do akej nesie a prežíva v sebe evanjelium a svedčí o Božej láske každému, predovšetkým tomu, kto sa nachádza v ťažkostiach. Buďte misionármi Božej lásky a nežnosti! Buďte misionármi Božieho milosrdenstva, ktoré nám vždy odpúšťa, stále nás čaká a veľmi miluje!

Evanjeliovosť, ekleziálnosť, misijnosť. Tri slová! Nezabudnite ich! Prosme Pána, aby vždy nasmeroval našu myseľ a naše srdce k sebe, ako živé kamene Cirkvi, aby sa každá naša činnosť, celý náš kresťanský život stal žiarivým znamením jeho milosrdenstva a jeho lásky. Takto budeme kráčať k cieľu našej pozemskej púte, k nebeskému Jeruzalemu. Tam už nebude žiaden chrám: Boh sám a Baránok sú chrámom. Svetlo slnka a mesiaca zhasnú a nahradí ich sláva Najvyššieho. Nech sa tak stane.

Preklad: Jozef Šofranko SJ

(ilustračné foto)