Keď sa služba Pánovi stáva ťažkým jarmom, nikto k nemu nechce prísť

Cirkev ako spoločenstvo, ktoré hovorí „áno“, pretože sa rodí z Kristovej lásky – je jednou z myšlienok, ktoré pri rannej svätej omši v Dome sv. Marty rozoberal pápež František. Svätý Otec sa zastavil pri udalostiach spojených s prvotným obdobím Cirkvi po zoslaní Ducha Svätého, keď sa rozšírila na „periférie viery“, aby ohlasovala evanjelium. Vychádzal z prvého čítania zo Skutkov apoštolov, ktoré opisuje roztržku medzi učeníkmi o tom, či pohania musia byť obrezaní. Svätý Otec zdôraznil, že Duch Svätý koná dve veci: Prvou je, že „pohýna“ a vytvára tak „ťažkosti“ a potom „zosúlaďuje Cirkev“. Medzi prvými učeníkmi bolo „veľa názorov“ na to, či prijať pohanov do Cirkvi. Boli takí, ktorí hovorili „nie“ a takí, ktorí boli voči tej možnosti otvorení:

„Bola tam teda cirkev, ktorá hovorila: ’Nie, nemôže sa to‛ a druhá cirkev, ktorá hovorila: ’Áno, ale... uvažujme o tom, buďme otvorení, je tu Duch, ktorý nám otvára bránu‛ - túto cestu. Duch Svätý tak musel urobiť ďalšiu vec: zosúladiť tieto náhľady, zharmonizovať Cirkev, presnejšie zosúladiť učeníkov z Jeruzalema s tými z pohanov. Duch Svätý vždy robí dobrú prácu, v celých dejinách. Ak ho nenecháme pracovať, začínajú v Cirkvi rozdelenia, vznikajú sekty a všetky podobné veci... Je to preto, že sme voči pravde Ducha Svätého uzavretí“.

Aké je teda kľúčové slovo v tejto dišpute v počiatkoch Cirkvi? Svätý Otec pripomenul slová sv. Jakuba, biskupa v Jeruzaleme, ktorý povedal, že sa nesmie položiť na učeníkov také jarmo, ktoré nevládali niesť ani ich otcovia:
„Keď sa služba Pánovi stáva ťažkým jarmom, potom ostávajú dvere kresťanského spoločenstva zatvorené. Nikto nechce prísť k Pánovi. My však veríme, že skrze milosť Pána Ježiša sme spasení. Na prvom mieste je radosť z charizmy ohlasovať milosť, potom uvidíme, čo budeme robiť. To slovo „jarmo“ sa mi stále vynára v srdci a prichádza mi na myseľ“.
Svätý Otec sa zastavil pri tom, čo dnes v Cirkvi znamená niesť jarmo. Pripomenul, že Ježiš žiada od nás všetkých, aby sme ostali v jeho láske. Práve z tejto lásky sa potom rodí nasledovanie jeho prikázaní. Toto je „kresťanské spoločenstvo, ktoré hovorí áno“, ktoré ostáva v Kristovej láske a tá hovorí vždy áno. Táto láska nás privádza k tomu, aby sme boli verní Pánovi“ – keďže ja milujem Pána, preto nerobím to alebo ono“:
„Preto je komunitou tohto „áno“ a jej „nie“ sú dôsledkami toho „áno“. Prosme Pána, aby nám Duch Svätý pomáhal stávať sa spoločenstvom lásky, lásky k Ježišovi, ktorý nás nesmierne miluje. Nech sa staneme spoločenstvom takého „áno“ a z tohto „áno“ napĺňajme prikázania. Nech sme spoločenstvom, ktoré necháva otvorené dvere. Prosme ho, aby nás ochránil pred pokušením stať sa puritánmi v etymologickom zmysle slova, hľadať para-evanjeliovú čistotu, aby sme sa nestali spoločenstvom „nie“. Ježiš totiž najprv žiada lásku, lásku k nemu a aby sme ostali v jeho láske“.

Svätý Otec potom svoju homíliu zakončil myšlienkou, že „ak kresťanské spoločenstvo žije v láske, vyznáva svoje hriechy, adoruje Pána, odpúšťa urážky“. Navyše je „milosrdné s inými a prejavuje lásku“ preto „cíti potrebu ostať verným Pánovi a konať podľa jeho prikázaní“. – js –