Liturgické zmeny a biskup Pobožný

29. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile s názvom Liturgické zmeny a biskup Pobožný. Na podkladoch archívu VR ju pripravil Jaroslav Mudroň SJ.

Prvým schváleným koncilovým dokumentom bola konštitúcia O posvätnej liturgii s názvom Sacrosanctum concilium, ktorá dostala svoju konečnú podobu na záver druhého koncilového obdobia, t.j. v decembri 1963. V nasledujúcom roku sa neváhalo s uvedením uzáverov tohto dokumentu do liturgického života Cirkvi. Hoci koniec koncilu bol ešte v nedohľadne, pápež Pavol VI. v marci 1964 vymenoval prvú pokoncilovú komisiu s označením liturgická. Nebola to však ona, ktorá rozhodovala o všetkých zmenách v liturgii, pretože veľké kompetencie boli tiež dané biskupským konferenciám jednotlivých krajín. Biskupi mali v prvom rade rozhodnúť, či sa na ich území majú čítania pri svätej omši prednášať v reči ľudu namiesto latinského jazyka.
Už vo februári sa na takýto krok podujala Nemecká biskupská konferencia, ktorá mala k dispozícií veľmi obľúbený a rozšírený nemecký preklad misála od benediktína Anzelma Schotta. Nasledovali ich hneď americkí biskupi, ktorí poslali do Ríma na schválenie anglický preklad novozákonných čítaní. Podobne v apríli tak urobili biskupské konferencie Španielska, Kanady, Južnej Ameriky a Talianska.
Okrem nich sa liturgickými zmenami zaoberala aj Posvätná kongregácia obradov, ktorá zjednodušila akt rozdávania svätého prijímania – namiesto dlhej latinskej formuly kňaza: „Telo nášho Pána Ježiša Krista nech zachová tvoju dušu pre život večný, amen.“ sa voviedol krátky dialóg medzi rozdávateľom a prijímajúcim: „Corpus Christi“ – „Amen“ („Telo Kristovo“ – „Amen“). Tento spôsob prijímania bol prevzatý z ambroziánskeho obradu, ktorý sa dodnes používa v talianskom Miláne, v meste, kde bol arcibiskupom Montini, skôr než sa stal pápežom Pavlom VI. Takto starobylá tradícia milánskej Cirkvi našla svoje miesto v upravenej pokoncilovej liturgii a všeobecne sa používa od 25. apríla 1964.

Liturgické zmeny sa neudiali jednorázovo. Niektoré boli spočiatku predstavené ako možnosť pre biskupov a ich zavedenie vyžadovalo povolenie od Svätej Stolice. Takto mohli biskupi žiadať o oprávnenie, aby sa v určitých kostoloch slúžila nedeľná omša už v sobotu večer. Prekvapením tiež bolo vtedajšie dovolenie kongregácie spopolňovať tela zosnulých, pretože dovtedy bola kremácia pre katolíkov zakázaná. Liturgické zmeny boli viditeľné aj pri koncilových sláveniach. Koncilovým otcom sa v roku 1964 naskytol nebývalý pohľad, keď okolo oltára v Bazilike sv. Petra stál pápež spolu s dvadsiatimi štyrmi biskupmi a všetci spoločne vyslovovali Ježišove slová: „Toto je moje telo... Toto je moja krv...“ Takémuto spoločnému sláveniu sa hovorí koncelebrácia a na skúšku sa praktizovala v tom roku pri niektorých príležitostiach, až sa napokon stala súčasťou rímskeho obradu. V októbri obdŕžali konciloví otcovia Inštrukciu o uskutočňovaní liturgickej konštitúcie, ktorá obsahovala praktické smernice o úpravách a zmenách pri svätej omši. „Je lepšie budovať hlavný oltár oddelený od steny,“ písalo sa v Inštrukcii: „aby sa tak dal ľahko obchádzať a aby sa slávenie na ňom mohlo vykonávať smerom k ľudu.“ Táto smernica podnietila biskupov a kňazov neslúžiť viac svätú omšu chrbtom k veriacim, ale odsunúť, resp. vybudovať nový oltár a postaviť sa pred jeho zadnú stranu, teda smerom k ľudu.
Nové predpisy mali vojsť do platnosti v Prvú pôstnu nedeľu 7. marca 1965. V latinčine boli ponechané hlavné omšové modlitby ako Pieseň chvály a celá Eucharistická modlitba, vrátane slov premenenia. Ostatné čítania, prosby a zvolania mohli byť preložené do národných jazykov. V slovenčine okrem týchto častí mohli na žiadosť našich biskupov zaznieť aj tri krátke omšové modlitby a dialógy kňaza s veriacimi: „Modlite sa, bratia... – Nech Pán prijme obetu...“ a „Pokoj Pánov nech je vždy s vami. – I s duchom tvojim.“

Podľa dobových záznamov sa prvé sväté omše, čiastočne preložené do slovenčiny, slúžili na území Spojených štátov amerických, a to ešte pred termínom Prvej pôstnej nedele. Časopis Hlasy z Ríma dokumentuje ako jednu z prvých slovenských bohoslužieb svätú omšu slávenú v meste Cleveland v Ohaji 17. januára 1965. Pre amerických Slovákov ju celebroval benediktínsky opát Teodor Kojiš podľa textov, ktoré pripravil Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme.
Slovenskí biskupi vo všeobecnosti uvítali tieto úpravy rímskeho obradu a tešilo ich priblíženie tajomstiev eucharistie pre slovenských veriacich. No istými obavami sa netajil biskup Róbert Pobožný, administrátor Rožňavskej diecézy. V jednej z písomných pripomienok určených koncilu si sťažoval, že dnešní klerici nepestujú latinčinu a chcú ju nahradiť svojim jazykom: „V našej dobe nacionalizmus zdôrazňuje takmer pohanskú úctu k národnému jazyku. Neumiernené pestovanie vlastného jazyka vedie k nacionalizmu, ktorý je zhubným ochorením dnešnej doby...“ Preto biskup Pobožný bez toho, aby kritizoval sprístupnenie častí svätej omše veriacemu ľudu, odporúčal koncilovým komisiám zdôrazniť používanie latinčiny ako hovorového jazyka pre mladých klerikov.
Jeho pripomienky vskutku odpovedali duchu koncilových rokovaní a celkovej atmosfére, aká panovala medzi biskupmi na koncile. Veď rokovacím a komunikačným jazykom bola starobylá latinčina, ktorá pomáhala prekonať národnostné predsudky a kultúrne zábrany, vytvárajúc tak obraz jednotnej Cirkvi. V koncilových dokumentoch dokonca nenájdeme zmienku o tom, žeby sa v budúcnosti mala celá svätá omša slúžiť v miestnom jazyku alebo, aby sa modlitba liturgie hodín mohla riadne prednášať v nelatinskej verzii. K týmto zmenám došlo postupne a hlavne vďaka tomu, že o nich mohli rozhodovať biskupské konferencie.

Biskup Pobožný rovnako varoval koncil pred návrhmi niektorých kňazov odstrániť z modlitby Cirkvi verše zo Starého zákona, ktoré obsahujú zlorečenie či prekypujú násilnosťami. Odôvodňoval pritom, že ak sa pristupuje ku Svätému písmu s náležitou úctou, nie je ťažké prijať tvrdosť týchto vyjadrení: „Tieto časti pre nás zostávajú veľmi poučné... A o koľko väčšmi sa pri nich vyníma veľkosť Kristovej reči!“ – píše biskup. No inak sa však na túto vec pozerali členovia liturgických pokoncilových komisií, ktorí o niekoľko rokov neskôr starostlivo vystrihli z liturgických čítaní a žalmov zlorečiace verše či celé kapitoly. Podľa nich toto vypustenie nechcelo nijako spochybniť ich hodnotu v rámci kontextu celého Božieho zjavenia. Urobili tak preto, lebo pri ich recitácií v liturgii vznikala „istá psychologická ťažkosť“, keď sa veriaci kresťan mal modliť za nešťastný koniec pre svojich nepriateľov a pod.

Napokon rozdiely v nazeraní biskupa Pobožného a pokoncilových komisií na liturgiu vyplývali z odlišných prístupov. Cirkev si na koncile zvolila pastoračné hľadisko a stálo ju to obetovanie niektorých teologických prístupov, ktoré zase s nábožnosťou hájil tento náš rodák – biskup, čo mu nemožno nijako zazlievať.