Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Nedeľu Dobrého pastiera

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Štvrtú nedeľu vo veľkonočnom období s názvom Ovce sa vedú a nie ženú!

Istý kňaz spomína nasledujúcu príhodu: „Pred niekoľkými rokmi som robil reportáž pre televíziu. Mala byť zo Španielska. Napakovali sme si teda jedného dňa batožinu a spolu s ostatnými členmi tímu sme sa vybrali do Španielska. Na našej ceste z Madridu do Salamanky sme sa uprostred poludnia zastavili, aby sme sa najedli. Bolo to na španielskej mesete, kde je sucho, horúco a málo stromov. Nebolo preto ľahké nájsť tieň, v ktorom by sme necítili hroznú horúčosť poludňajšieho slnka. Keď sme sa konečne usadili a spravili si pohodu, zadívali sme sa na krajinku okolo seba. Bola hornatá, pustá, bez najmenšej známky ľudského života. Vegetácie bolo veľmi poriedko. Ako sme tak jedli svoj obed a meditovali nad prostredím, ktoré nás obklopovalo, zrazu sa v diaľke na horizonte z ničoho nič vynoril pastier so stádom oviec. Prichádzal rovno k nám. Po chvíli sa vynoril na opačnej strane druhý pastier tiež zo stádom svojich oviec a tiež sa približujúci k nám. Stretli sa rovno pred nami. Priateľsky sa pozdravili, podali si ruky a dali sa do rozhovoru. Začali sme tŕpnuť, ovce sa im totiž pomiešali. Hovoríme si: «To teda ale bude zmätok. Sme zvedaví, ako si svoje ovce rozdelia.» No naše starosti boli márne. Keď sa pastieri rozlúčili, každý buchol svojou palicou o zem, zapískal, čosi zakričal a pohol sa ako Mojžiš do zasľúbenej zeme. A jeho ovce sa vybrali rovno za ním. Po chvíľke sa sformovali zasa dve krásne stáda v pôvodnom zložení. A my sme len nechápavo hľadeli.“
„Táto skúsenosť ma“, hovorí kňaz, „naučila viac, než všetky predmety v seminári dohromady. Nikto mi v seminári totiž nepovedal, že ovce sa vedú a nie ženú!!! Vedú sa tak, že pastier ide na ich čele a nie ženú palicou zozadu. Jediné ovce, ktoré som kedy videl hnať boli ovce, ktoré ich majiteľ - kedysi dávno, keď som bol ešte dieťa – hnal na mestský trh, aby ich tam predal. Bolo to hnanie mimoriadne brutálne: doprevádzané krikom, škaredým kliatím, údermi palicou a štekaním a hryzením psa. Beda ovci, ktorá sa náhodou odchýlila od stáda. Ani majiteľ ani pes jej to nedarovali.“
Myslím, milí priatelia, že tento príbeh nám pekne ozrejmuje to, o čom Ježiš hovorí podobenstvom o sebe ako Dobrom Pastierovi v nedeľnom evanjeliu. Ježiš hovorí: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou. Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky. Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky. Ja a Otec sme jedno.” Ako z tohto textu vidno, Ježiš svoje ovce neženie, ale vedie: „Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou“, hovorí Ježiš. Neženie ich pred sebou, ale kráčajú za ním. U žiadnych iných zvierat sa, milí priatelia, myšlienka kráčania za pastierom neprejavuje výraznejšie, ako práve u oviec. A to je zrejme dôvod, prečo Ježiš vo svojom podobenstve „o kresťanskom vodcovstve“ použil práve obraz pastiera a oviec.
Na koho Ježiš týmto podobenstvom myslel? Samozrejme predovšetkým sám na seba. Seba porovnal s vodcami ľudu vo svojej dobe. Títo vodcovia – veľkňazi, farizeji a zákonníci – boli vodcami, ktorých vodcovstvo bolo založené na nútení, hnaní a sankciách. Samozrejme, ľudia robili, čo sa od nich požadovalo, no nebolo to slobodné, nebolo to z presvedčenia a predovšetkým nebolo to pre komunitu budujúce. Dôvodom bolo to, že veci robil nie z presvedčenia ale zo strachu.
Ježiš nám tak svojim podobenstvom o pastierovi a ovciach predstavil nový štýl vodcovstva: je to vodcovstvo založené na vzťahu, na nenápadnom vplyve, na sile príkladu a na sile pozvania. Ježiš nikdy nikoho do ničoho nenútil. Ježiš sa snažil urobiť svoje posolstvo silným, príťažlivým, niečím, po čom sa túži, za čo sa dokonca oplatí dať svoj život, a to, ako budú ľudia reagovať, nechal na nich. Dôsledkom bolo, že tí, ktorí sa ho rozhodli nasledovať – a nebolo ich málo – to urobili z presvedčenia a to sa cítilo.
Aj keď rola Ježiša ako pastiera je jedinečná, Ježiš k účasti na nej volá všetkých tých, ktorí majú byť na čele spoločenstiev jeho nasledovníkov, t.j. biskupov a kňazov. Rozdiel medzi biskupmi a
kňazmi ako pastiermi a Ježišom ako pastierom je iba jeden: biskupi a kňazi neprivádzajú ľudí k sebe, ale k Ježišovi. Štýl vykonávania ich pastierskej úlohy bude však ten istý ako u Ježiša: ovce vedú a nie ženú, posolstvo Ježišovo robia príťažlivým, a to viac príkladom ako slovom. Na živote svojich veriacich majú priamu účasť, ich vodcovstvo bude založené na vzťahu, a to na vzťahu blízkom: tzn. budú ich poznať, obrazne povedané, po mene a ich životy budú aj ich životmi. Ak to bude nevyhnutné, nebudú sa zdráhať nechať sa zatiahnuť ani do menej príťažlivých okolností ich života.
Presne toto mal na mysli aj svätý otec František, keď biskupom a kňazom vo kázni na Zelený štvrtok povedal vetu, ktorá vtedy, keď ju vyslovil tak veľmi zaujala pre svoju neobvyklosť. Avšak práve pre svoju neobvyklosť i jej preklady do národných jazykov sa tak rôznili: „Siate pastori con l’odore delle pecore.” – „Buďte pastiermi, ktorí páchnu po ovciach.“ Problémom je tu slovo „odore“ – je to pach alebo vôňa? Slovo sa dá preložiť aj tak aj tak, avšak nie pri ovciach. Ovce totiž páchnu a nie voňajú. A presne o to i Ježišovi i pápežovi Františkovi šlo. Do životov oviec máme byť zapojení tak veľmi, že ich životy sa nás začnú týkať, a my začneme – obrazne povedané – po nich páchnuť. Táto veta v skutočnosti zhŕňa v pár slovách celú spiritualitu dobrého pastiera.
Pozrime sa ňu v celom jej kontexte, tak ako to povedal pápež František: „Kňaz, ktorý zo seba vychádza iba zriedka, ..., stráca to najlepšie čo by mu ľudia mohli dať, aby sa hlbiny jeho kňazského srdca dostali do pohybu. [Kňaz], ktorý nevychádza zo seba, sa postupne namiesto prostredníka stáva úradníkom, manažérom. Všetci vieme, aký je v tom rozdiel: úradník a manažér „majú už svoju odmenu“ a pretože nejdú na trh so svojou kožou a nekladú do toho svoje srdce, nikdy nepocítia ani silu úprimných a zo srdca vychádzajúcich slov vďaky. A presne v tomto má pôvod nenaplnenosť niektorých kňazov, ktorí ako dôsledok končia v smútku; smutní kňazi, ktorí sa začnú uchyľovať k praktizovaniu vecí, ktoré patria už minulosti, alebo naopak k vyhľadávaniu rozličných novôt, namiesto toho, aby boli pastiermi s pachom po ovciach – o toto vás prosím, buďte pastiermi, ktorí páchnu po ovciach, a nech sa to cíti –, namiesto toho, aby boli pastiermi uprostred svojho stáda a rybármi ľudí.“ Toľko svätý otec. Nie je to výstižné? Nie je tu popis kňazského života i jeho služby príťažlivý?
A čo vy nekňazi, milí priatelia? Má nedeľné Božie slovo čo povedať i vám? Samozrejme, že áno. Ono je i o rodičoch, vychovávateľoch, učiteľoch, predstavených komunít, vlastne o každom, kto je na čele: riaditeľoch, dokonca politikoch. Žiaden z týchto ľudí by nemal zabudnúť, že ovce sa vedú a nie ženú, a že dobrý pastier po nich páchne.