Miesto v Cirkvi pre rehole

27. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile s názvom Miesto v Cirkvi pre rehole. Podľa knihy Johna O´Mellyho "Čo sa stalo na II. vatikánskom koncile" ju pripravil Jaroslav Mudroň SJ:

Druhý vatikánsky koncil mal byť v prvom rade podnetom pre celkovú obnovu Cirkvi. Vyše dvetisícpäťsto biskupov a prelátov malo počas štyroch rokov spoločne uvažovať nad všetkými jej rozmermi a stránkami. Ako Cirkev hľadí na seba samú, akým spôsobom sa má predstaviť svetu, čo môže ponúknuť veriacim i neveriacim, ako má zostať verná odkazu svojho božsko-ľudského Zakladateľa a pritom sa neodcudziť dnešnému, celkom ináč zmýšľajúcemu, človeku... Tieto témy neustále zaznievali Chrámom sv. Petra, kde konciloví otcovia zasadali.

Viac než jedna tretina z nich, okolo tisícpäťdesiat koncilových otcov, patrila k nejakému rehoľnému rádu, hoci už ako biskupi neboli viac viazaní rehoľným spôsobom života. No okrem biskupov boli na koncile prítomní ako účastníci s plným hlasovacím právom aj generálni predstavení mužských reholí, ktorých bolo vyše dvesto. Táto skutočnosť viedla jedného z nich, pátra Schütteho zo Spoločnosti Božieho slova, k pripomienke, prečo nevložiť do dokumentu o Cirkvi aj osobitnú kapitolu o rehoľníkoch. Bolo to koncom októbra 1963 a jeho pripomienka vyvolala nečakane živú diskusiu. Zrazu sa nevedelo, kde sa má v Cirkvi vyčleniť miesto pre rehoľníkov. Dokument o Cirkvi mal jasnú logickú štruktúru: Cirkev je v prvom rade tajomstvom (1. kapitola), ktorého počiatkom je povolanie apoštolov a ich skúsenosť života s Ježišom. Pokračovateľmi odkazu apoštolov sú biskupi, ktorí so svojimi kňazmi a diakonmi tvoria tzv. hierarchiu (2. kapitola) a slúžia Božiemu ľudu, teda laikom (3. kapitola). Napokon všetci, celá Cirkev, hierarchia aj laici, sú povolaní k svätosti a k dosvedčovaniu svojej viery pred svetom (4. kapitola).
Kam však možno v tejto prastarej a teraz znovu obnovenej vízii Cirkvi začleniť rehoľníkov? Veď značná časť z nich patrí k hierarchii, keďže mnohí sú kňazmi či dokonca biskupmi. Navyše, nikdy nebolo v Cirkvi zvykom označovať rehoľného brata alebo rehoľnú sestru za laikov.

Zrejme najväčším rozsievačom pochybností v tejto veci bol belgický biskup Charue, ktorý opakovane zdôrazňoval, že rehole, na rozdiel od cirkevnej hierarchie a laického stavu, nemajú božský pôvod, a tým pádom zohrávajú v Cirkvi druhoradú úlohu. Proti vytvoreniu osobitnej kapitoly o rehoľníkoch argumentoval Charue slovami:
„V základnej štruktúre Cirkvi sú len dve kategórie: klérus a laici, kým rozlišovanie medzi rehoľníkmi a nerehoľníkmi vyplýva z
rôznorodosti prostriedkov na dosiahnutie svätosti... A je tu aj pastoračný dôvod, prečo nezdôrazňovať oddelenie rehoľníkov od ostatných veriacich, a tým je všeobecné povolanie k svätosti... Veď v dejinách Cirkvi už reformátori žiadali odstrániť múr rozdelenia medzi rehoľníkmi a masou veriacich, aby sa tak sprístupnila svätosť pre všetkých.“
Zmierniť tento radikálny prístup sa pokúsili poľskí a niektorí talianski biskupi. Biskup Klepacz z Łodzie poukázal na rozličné formy svätosti, ktoré nachádzajú svoje naplnenie tak v laickom, v klerickom ako aj v rehoľnom živote. Taliansky biskup Perantoni zasa odmietal tvrdenie, že monopol na svätosť majú výlučne rehoľníci, ale súčasne je neodškriepiteľnou pravdou, že oni majú osobitné povolanie uplatniť do života evanjeliové rady „v najdokonalejšej možnej miere“.
Pravdaže, okrem týchto biskupov svoj tichý protest predložili písomne aj niektorí rehoľní generálni predstavení. A ako to už bývalo zvykom, keď sa nejaká skupina koncilových otcov chcela uistiť, že ich názory sú opodstatnené a mali by byť zaradené do koncilových dokumentov, obrátila sa priamo na Svätého Otca. V tomto prípade tak urobili i rehoľní predstavení a pápež Pavol VI. im neváhal ihneď poskytnúť svoje ochranné krídlo.

V máji 1964 Pavol VI. prijal viacerých vyšších rehoľných predstavených na osobitnej audiencii. Prejav, ktorý im vtedy pápež venoval, sa stal dôležitým míľnikom pre koncilovú obnovu rehoľného života a je známy pod menom Magno gaudio – Veľkou radosťou – podľa úvodných slov Pavla VI.: „Veľkou radosťou naplnení a s pocitmi nemalej nádeje hľadíme na vás tu zhromaždených, čo ste boli vybraní niesť bremeno ctihodných a významných rehoľných rodín...“
Pápež sa vzápätí dotkol diskutovaných koncilových tém, akými boli všeobecné povolanie k svätosti a úloha laikov v Cirkvi. Práve v tomto kontexte niektorí cirkevní predstavitelia začali pochybovať o opodstatnení starých reholí pre dnešnú Cirkev. Pavol VI. na takého námietky odpovedal slovami:
„Samozrejme, musíme pripustiť náuku o všeobecnom povolaní veriacich k svätosti, nech sú v akomkoľvek stave či v akejkoľvek situácii. Táto náuka je dnes veľmi rozšírená a zasluhuje si uznanie. Veď pramení zo zasvätenia sa Bohu v krste. No v nadväznosti na potreby dnešnej doby je žiadúce, aby horlivosť kresťanského života v tomto svete žiarila a zapaľovala duše pre tzv. „posväcovanie sveta“, ktoré je hlavnou úlohou laikov.“
Inými slovami, pápež Pavol VI. vyzdvihol poslanie rehoľníkov byť príkladom a pomocou pre laikov pri ich úlohe posväcovať prostredie, v ktorom žijú.
„Preto sa Nám zdá vhodné pripomenúť neoceniteľný prínos a nevyhnutnú úlohu rehoľného života. Tento životný stav, ktorý má svoju osobitnú povahu v skladaní evanjeliových sľubov, je podľa príkladu a učenia Ježiša Krista dokonalým spôsobom života. Je totiž životným stavom, ktorý má na zreteli neustály rast lásky a vedie tak k dokonalosti.“
Pápež Pavol VI. však nezabudol dodať, že toto osobitné ocenenie pre rehoľný život v Cirkvi je podmienené vernosťou rehoľným sľubom: poslušnosti, chudobe a čistote, ako ich vymenoval pápež a nazval ich „osobitným zasvätením“, ktoré dopĺňa zasvätenie každého kresťana v krste.

Z právneho hľadiska pápež pripomenul, že všetky rehole spadajú priamo pod jeho právomoc a v prvom rade pomáhajú jemu samému v službe pre dobro celej Cirkvi. Vo vzťahu k diecéznemu kléru Pavol VI. definoval rehole ako „spoločníkov“ a „pomocníkov“ pre miestne cirkvi.

Na základe týchto povzbudivých slov pápeža vznikla kapitola O rehoľníkoch v rámci dokumentu O Cirkvi. Keď sa koncom septembra 1964 pristúpilo k hlasovaniu o tejto kapitole, prednášateľ tohto návrhu, benediktínsky opát Benno Gut s úsmevom poznamenal: „Keď už máme kapitolu o laikoch, prečo nemať aj o rehoľníkoch? Sme predsa dobrí ľudia!“