Výpoveď novinárky Susan Dabbousovej zadržanej deväť dní v Sýrii

V sobotu večer sa vrátili do Ríma štyria talianski novinári: reportér televízie Rai a
traja nezávislí, ktorí boli zadržaní od 5. apríla v severnej Sýrii. Ide o redaktora vyslaného televíziou Rai Amedea Ricucciho, fotografa Elia Colavolpeho, dokumentaristu Andreu Vignaliho a novinárku na voľnej nohe Susan Dabbousovú, sýrskeho pôvodu. „Boli sme v rukách ozbrojenej islamistickej skupiny, ktorá nie je súčasťou slobodnej sýrskej armády“, povedal pre agentúru ANSA Ricucci s vysvetlením, že „to bolo nedorozumenie ... boli sme v lokalite pôvodne kresťanskej a filmovali sme jeden kostol. Ale milicionári si mysleli, že sme boli natáčať ich logistickú základňu“. Susan Dabbousová pre Vatikánsky rozhlas uviedla, že to boli Alžírčania a Maročania a priznala svoje obavy. „Vyhrážali sa mi, že mi odrežú ruky, pretože si mysleli, že by som mohla napísať článok o nich. Bála som sa, že by ma mohli zabiť, mala som naozaj veľký strach.“ Susan Dabbousová ďalej hovorí:

„Bolo to deväť dní, ktoré sme prežívali v silnej emocionálnej neistote. V prvých chvíľach bola atmosféra veľmi ťažká, veľmi zlá, ale zároveň sa zdalo, že by nás každú chvíľu mali pustiť. Teda z psychologického hľadiska to bolo ľahšie na začiatku. Potom som jedného z ozbrojených mužov požiadala, aby ma naučil modliť sa. Ja som bola tá, kto som ho o to žiadala. Je dôležité poukázať na to, pretože som videla, že niektoré tlačové správy uviedli, že som bola nútená, aby som sa modlila. V dedine bola jediná žena, manželka jedného z bojovníkov a ja som bola prevezená do jej domu. S ňou som prežívala tie dni zadržania ľahšie, pretože som bol vo vnútri domu, nie v prostredí podobajúcom sa väzeniu. Paradoxne to však bol čas, kedy som sa mala horšie, pretože som chcela komunikovať; pochytila ma úzkosť, že nie som schopná dostať sa do kontaktu s rodinou.“

Ktorý moment bol najťažší?
„Najhorším momentom bolo spoznanie, že môj osud bol definitívne oddelený od mojich kolegov, pretože oni boli traja muži, Taliani a ja som bola žena taliansko-sýrskeho pôvodu. Takže som bola veľmi kritická, čo vzbudilo ich silné podozrenie, že som špiónka.“

Všeobecne povedané, prežili ste to dobre.
„Fyzicky áno. Nikdy sa ma nikto nedotkol, mali prísny kódex a to bol dôvod, prečo som nikdy nemala strach o svoju telesnú bezpečnosť. Súčasne na psychologickej úrovni to bolo veľmi, veľmi ťažké: boli tam neprekonateľné kultúrne rozdiely, pre ktoré som bola pre nich v mnohých ohľadoch neprijateľná postava.“

Odradí to žurnalistov ísť do Sýrie?
„Toto je pekná otázka! Včera, za horúca, som povedala, že momentálne určite neodporúčam ísť nezávislým novinárom do Sýrie. Ja som to urobila po dvoch rokoch a videla som rozdiel. V tejto chvíli by som skutočne povedala nie na základe práve prežitej skúsenosti. Čo nato povedať? Samozrejme, keď vypnú svetlá zamerané na nejaký konflikt, nastáva chvíľa, kedy sa udejú najhoršie veci. Je však tiež pravdou, a možno sa pýtať, čo sa môže stať horšieho v Sýrii v porovnaní s tým, čo sa stalo za posledné dva roky? Táto občianska vojna, možno ani nie je občianska, keďže mnoho cudzincov bojuje proti Assadovi. Je to vojna veľmi otvorená a je veľmi ťažké interpretovať ju. Spočiatku sme ako novinári boli prijímaní, nežiadali od nás peniaze. Potom začali vymáhať peniaze za prekročenie hranice, a teraz sa žurnalisti môžu pohybovať vnútri Sýrie len v sprievode ozbrojených mužov skupiny Slobodnej sýrskej armády. To je jediná vec, čo môžem odporučiť.“

Vrátite sa do Sýrie kvôli práci?

„To je trochu ťažká otázka. Je zrejmé, že sa vrátim do Sýrie bez ohľadu na prácu, pretože je to nádherná krajina, s ktorou som osobne a emocionálne spojená. S ohňom sa ale nezahráva: išli sme veľmi, veľmi blízko k niečomu hroznému. To sme videli na vlastné oči. Bolo by nezodpovedné, aby sa takéto veci brali na ľahkú váhu.“ –jk-