Svätý Otec: Božia trpezlivosť v nás vzbudzuje odvahu prosiť o odpustenie

Plné znenie homílie pápeža Františka počas včerajšej svätej omše, ktorú slávil v Lateránskej bazilike po tom, ako prevzal katedru rímskeho biskupa:

S radosťou slávim po prvý raz Eucharistiu v tejto Lateránskej bazilike, katedrále rímskeho biskupa. Všetkých vás s láskou pozdravujem: drahého kardinála vikára, pomocných biskupov, diecéznych kňazov, diakonov, rehoľníčky a rehoľníkov a všetkých veriacich laikov. Taktiež pozdravujem primátora s manželkou a všetky prítomné autority. Spoločne kráčajme vo svetle vzkrieseného Pána.

Dnes slávime Druhú veľkonočnú nedeľu, nazývanú tiež aj Nedeľou Božieho milosrdenstva. Aká krásna je táto realita viery pre náš život: Božie milosrdenstvo! Taká veľká a hlboká je Božia láska k nám, je to láska, ktorá sa nikdy nezmenšuje, vždy nás drží za ruku a podporuje nás, pomáha nám vstať a vedie nás.
V dnešnom evanjeliu apoštol Tomáš zakúša práve Božie milosrdenstvo, ktoré má konkrétnu tvár, tvár Ježiša, vzkrieseného Ježiša. Tomáš neverí tomu, čo mu hovoria ostatní apoštoli: „Videli sme Pána“; nestačí mu Ježišov prísľub, ktorý im oznámil: „na tretí deň vstanem z mŕtvych“. Chce ho vidieť, chce vložiť svoje ruky do rán po klincoch a do boku. A aká je Ježišova reakcia? Trpezlivosť: Ježiš neopúšťa tvrdohlavého Tomáša v jeho nevere; daruje mu týždeň času, nezavrie bránu, čaká. A Tomáš uznáva vlastnú obmedzenosť, malú vieru. „Pán môj a Boh môj“: týmto jednoduchým zvolaním, avšak plným viery, odpovedá na Ježišovu trpezlivosť. Necháva sa objať Božím milosrdenstvom, vidí ho pred sebou, v ranách na rukách a nohách, v otvorenom boku a nachádza dôveru: je to nový človek, už viac nie je neveriaci, ale veriaci.

Pripomeňme si aj Petra: trikrát zaprie Ježiša práve vo chvíli, keď mu mal byť nablízku; a keď sa dotkne svojho dna, stretáva Ježišov pohľad, ktorý trpezlivo a bez slov hovorí: „Peter, nemaj strach zo svojej slabosti, dôveruj mi“; a Peter chápe, cíti tento Ježišov láskyplný pohľad a plače. Aký krásny je Ježišov pohľad – koľká nežnosť!

Bratia a sestry, nikdy nestraťme dôveru v trpezlivé Božie milosrdenstvo! Pozrime sa na dvoch emauzských učeníkov: smutné tváre, prázdna cesta, bez nádeje. Ale Ježiš ich neopúšťa: kráča s nimi po spoločnej ceste, ale nielen to! S trpezlivosťou im vysvetľuje Písma, ktoré hovoria o ňom a spolu s nimi sa zastaví, aby sa podelil o jedlo. Toto je Boží štýl: nie je netrpezlivý ako my, ktorí často chceme všetko a hneď, a to aj v súvislosti s osobami. Boh je s nami trpezlivý, pretože nás miluje, a ten kto miluje, chápe, dáva nádej, neopúšťa, neborí mosty, vie odpustiť. Pamätajme na to v našom kresťanskom živote: Boh na nás vždy čaká, aj keď sme sa od neho vzdialili! On nikdy nie je ďaleko a keď sa k nemu vrátime, je pripravený nás objať.

Vždy ma veľmi oslovuje čítanie podobenstva o milosrdnom Otcovi, vždy na mňa zapôsobí, pretože mi dáva veľkú nádej. Predstavte si toho mladšieho syna, ktorý bol v otcovom dome a bol milovaný, napriek tomu požiada o svoju časť dedičstva; odchádza preč, všetko minie, klesne až na dno, ocitne sa ďaleko od otca; a keď sa dotkne dna, pocíti nostalgiu za teplom otcovského domu, a tak sa vráti späť. A otec? Zabudol na syna? Nie, nikdy. Je tam, vidí ho zďaleka, čakal ho každý deň, každú chvíľu: bol vždy v jeho srdci ako syn, aj keď ho opustil, aj keď premrhal celé dedičstvo, teda svoju slobodu. Otec s trpezlivosťou a láskou, s nádejou a milosrdenstvom nikdy, ani na chvíľu, neprestal na neho myslieť a hneď, ako ho uvidí ešte z diaľky, beží mu v ústrety a nežne ho objíma, s Božou nežnosťou, bez jediného vyčítavého slova: vrátil sa! Toto je otcova radosť. Objatím svojho syna otec vyjadruje celú túto radosť: vrátil sa! Boh nás vždy očakáva, neunavuje sa. Ježiš nám ukazuje toto trpezlivé Božie milosrdenstvo, aby sme znova našli dôveru, nádej, navždy! Veľký nemecký teológ Romano Guardini hovorí, že Boh odpovedá na našu slabosť svojou trpezlivosťou a to je dôvod našej dôvery, našej nádeje (porov. Glabenserkenntnis, Wurzburg 1949, str. 28). Je to ako dialóg medzi našou slabosťou a Božou trpezlivosťou, je to dialóg, ktorý nám, ak sa mu otvoríme, dá nádej.

Chcel by som zdôrazniť ďalší prvok: Božia trpezlivosť nech je nám povzbudením vrátiť sa k Nemu, nech sa v našom živote stala akákoľvek chyba, akýkoľvek hriech. Ježiš vyzýva Tomáša, aby vložil ruku do jeho rán na rukách a nohách a do jeho boku. Aj my môžeme vstúpiť do Ježišových rán, môžeme sa ich reálne dotknúť; to sa deje vždy, keď prijímame s vierou sviatosti. Sv. Bernard v jednej krásnej homílii hovorí: „Prostredníctvom ... rán (Ježišových) ja môžem piť med zo skaly a olej z kusov kameňa (porov. Dt 32,13), teda zakusovať, aký dobrý je Pán“ (O Chvále chvál 61,4). Práve v Ježišových ranách máme istotu, v nich sa ukazuje nesmierna láska jeho srdca. Tomáš to pochopil. Sv. Bernard sa pýta: „na čo sa však môžem spoľahnúť? Na moje zásluhy? Veď „mojou zásluhou je Božie milosrdenstvo. Určite nie som chudobný na zásluhy, pokiaľ je on bohatý na milosrdenstvo. Ak bude Pánovo milosrdenstvo bohaté, aj ja budem prekypovať zásluhami“ (ivi, 5). Toto je dôležité: odvaha zveriť sa Ježišovmu milosrdenstvu, dôverovať jeho trpezlivosti, utiekať sa vždy do rán jeho lásky. Sv. Bernard dospel k tomuto poznaniu: „Ale čo povedať, ak ma svedomie hryzie, kvôli množstvu hriechov? Kde sa rozmnožil hriech, rozmnožila sa aj milosť (Rim 5,20)” (ibid). Možno si niekto pomyslí: Môj hriech je tak veľký, moje vzdialenie sa od Boha je tak veľké ako u mladšieho syna v podobenstve, moja nevera je taká ako u Tomáša; nemám odvahu vrátiť sa, myslieť si, že ma Boh môže prijať a že čaká práve na mňa. Ale Boh čaká práve na teba, prosí ťa iba o to, aby si mal odvahu ísť k nemu. Koľkokrát som v mojej pastoračnej službe počul opakovať: „Otče, mám veľa hriechov“; a vždy som následne vyslovil pozvanie: „Neboj sa, choď za ním, čaká na teba, On urobí všetko“. Okolo seba máme toľko svetských ponúk, nechajme sa však zachytiť Božou ponukou, pretože ona je vždy láskavým pohladením. Pre Boha nie sme číslami, sme dôležití, ba dokonca najdôležitejší; aj keď sme hriešnici, sme tými, ktorí mu najviac ležia na srdci.

Adam po hriechu pocítil hanbu, vníma, že je nahý, cíti váhu toho, čo urobil; napriek tomu ho Boh neopustil: ak v tej chvíli aj začal exil od Boha pre hriech, je tu už prísľub návratu, možnosť vrátiť sa k nemu. Boh sa hneď pýta: „Adam, kde si?“, a hľadá ho. Ježiš sa stal nahým pre nás, zobral na seba Adamovu hanbu, nahotu jeho hriechu, aby zmyl náš hriech: jeho ranami sme boli uzdravení. Pamätajte na to, čo hovorí sv. Pavol: čím sa budem chváliť, ak nie mojou slabosťou, mojou biednosťou? Práve v pociťovaní môjho hriechu, v pohľade na môj hriech, môžem vidieť a stretnúť Božie milosrdenstvo, jeho lásku a ísť za ním, aby som prijal odpustenie.

V mojom osobnom živote som veľakrát videl milosrdnú Božiu tvár, jeho trpezlivosť; u mnohých osôb som videl odvahu vstúpiť do Ježišových rán, hovoriac mu: Pane som tu, prijmi moju chudobu, ukry vo svojich ranách môj hriech, zmy ho svojou krvou. Vždy som videl, že Boh to urobil, prijal, utešil, zmyl a miloval.

Drahí bratia a sestry, nechajme sa objať Božím milosrdenstvom; dôverujme jeho trpezlivosti, ktorá nám vždy dáva čas; majme odvahu vrátiť sa do jeho domu, prebývať v ranách jeho lásky, nechajme sa Ním milovať, stretnime jeho milosrdenstvo vo sviatostiach. Pocítime jeho takú nádhernú nežnosť, pocítime jeho objatie a aj my budeme schopní milosrdenstva, trpezlivosti, odpustenia, lásky.
Preklad: Ľudovít Malík