Duchovná radosť

Rubriku Spiritualita súčasného človeka pripravil P. Peter Dufka SJ:
Ešte mám v živej pamäti, ako sme sa ako študenti konzervatória pripravovali na medzinárodnú súťaž komorných orchestrov. Mali sme naštudovať pomerne náročný program a jeden z pedagógov, známy ako ambiciózny dirigent, sa tejto úlohy ujal veľmi zodpovedne. Dlhé hodiny driny postupne priniesli svoje ovocie. Bolo to však trpké ovocie, pretože dirigent bol tvrdý a vyžadoval prísnu disciplínu. I keď po technickej stránke sa interpretovaným skladbám nedalo nič vyčítať, takmer úplne sa vytratila radosť z hudby. Počas jednej z posledných skúšok si asi všimol znechutenie hráčov a pokúsil sa o vylepšenie atmosféry tým, že nám nariadil, aby sme sa usmievali. Vedel totiž, že odborná porota pri súťaži zachytí i náladu hudobníkov a i to môže ovplyvniť konečné hodnotenie orchestra. Vtedy sa niektorým hráčom podarilo vytvoriť na tvárach úsmev, ktorý vyzeral skôr ako karikatúra alebo nepodarená mimika, ale nie ako radostný úsmev. Radosť a úsmev sa nedá nanútiť. Vychádza zo srdca a ak mu nezodpovedá vnútro, bude to len divadelná mimika alebo prázdne gesto.

Istý duchovný autor to vyjadril takto: človeka pravdivo nespoznáš ani po reči, ani podľa spôsobu obliekania, ale podľa jeho úsmevu. Zdá sa, že tento autor sa veľmi presne dotkol hlbokej pravdy o radosti. Radosť je niečo, čo zasahuje hĺbku a podstatu človeka. Čo je vlastne radosť? Slovo radosť sa v Novom zákone objavuje mnohokrát a zachytáva vnútorný postoj človeka v rôznych situáciách. Prežíva ju veselý darca, ktorého miluje Boh (porov. 2 Kor 9, 7), alebo ten, kto zachováva Božie prikázania (porov. Jn 15, 11). Pozná ju ten, kto našiel stratenú drachmu, a v plnej miere ju prežíva človek, ktorého prosba bola vypočutá (porov. Jn 16, 24).

Cirkevní otcovia boli presvedčení o tom, že smútok je počiatkom hriechu a zla človeka. Gregor Veľký pripomína sedem hlavných hriechov, ktoré podľa neho majú spoločného menovateľa. A to ľahostajnosť a smútok. Jána Klimak hovorí, že radosť je niečo, čo je predzvesťou neba, ktorú môžeme vlastniť už tu na zemi a sv. Augustín bol fascinovaný radosťou z pravdy. Kresťanská radosť nesmierne prevyšuje všetky iné radosti, pretože nepodlieha času a prevyšuje všetko, čo je na pohľad krásne a na poznanie vábivé. Je stavom, ktorý človek prežíva nielen v prítomnosti, ale i v budúcnosti, ktorú zveruje Božej prozreteľnosti. Kresťanská radosť sa však nelimituje len na tento svet, ale v podstatnej miere ju oživuje viera z eschatologickej budúcnosti. A toto sú tri aspekty kresťanskej radosti, pri ktorých by sme sa chceli v krátkosti pozastaviť.

Prvým aspektom je radosť z Božej prítomnosti. Niektorí autori hovoria o Božích dotykoch, ktoré vnímavá osoba zachytí a teší sa z nich. Istá matka, ktorá sa venuje pestúnskej starostlivosti mi rozprávala, ako deti potrebujú dotyk milujúceho človeka. Stará sa o novorodencov, ktorých sa pokrvná matka zriekla a počas obdobia hľadania adoptívnych rodičov sa o tieto deti stará. Prekvapilo ma, ako citlivo reagovala na najmenší plač alebo prejav nespokojnosti dieťaťa. Vysvetlila mi, ako je potrebné okamžite reagovať na tieto signály dieťaťa, pretože ich upokojovanie nie je menej dôležite ako strava. Patria totiž k pocitu istoty dieťaťa, ktoré sa musí neustále presviedčať o tom, že sa oň niekto stará a že niekomu patrí. Táto matka tvrdí, že keby vyslané signály neboli vypočuté, keby na ne nikto nereagoval, v psychike dieťaťa bysa odohrali tak stresujúce zážitky, ktoré by ju natrva o poznačili. I pre našu duchovnú radosť je potrebné vnímanie dotykov Boha. Je na to potrebná istá citlivosť a vnímavosť, aby človek zachytené skutočnosti nevnímal len ako náhodu. Naše srdce by malo byť neustále jemnejšie, aby sme zachytávali množstvo dotykov, ktorými nás Boh ubezpečuje o svojej prítomnosti a o svojej starostlivosti o nás.

S touto vnímavosťou súvisí i druhý aspekt kresťanskej radosti, ktorým je vedomie milujúcej Božej prozreteľnosti. Zachytáva ju nasledujúca rozprava. Istý kráľ so svojim sluhom boli na poľovačke, keď tu kráľa napadlo divé zviera. Sluha kráľa ochránil, ale kráľ v tom zápase prišiel o jeden prst. Zronený to ukazoval sluhovi a ten mu na to vraví: "Všetko je to v Božej prozreteľnosti." Kráľ sa na túto sluhovu reč nahneval a dal ho zavrieť do väzenia. Po istom čase sa kráľ vydal znova na poľovačku, na ktorej ho zajali divosi a chystali si ho pripraviť ako zápalnú obetu pre svojich bohov. Keď však videli, že mu chýba jeden prst, usúdili, že nie je vhodný obete pre bohov a pustili ho. Keď sa kráľ vrátil, išiel za svojim sluhom do väzenia, lebo zistil, že má pravdu. Keď bol na slobode, kráľ sa ho spýtal: "Ako je to možné, že keď Boh vedel, že mi hovoríš pravdu, dovolil, aby som ťa tak nespravodlivo uväznil?" Sluha mu vraví: "Pozri kráľ, keby Prozreteľný Boh nebol na mňa dopustil tú nespravodlivosť a nebol by som vo väzení, určite by som bol s Tebou na tej poľovačke. A pozri na moje ruky - ja mám všetkých desať prstov."

Tretím aspektom kresťanskej radosti je viera vo večný život. Túžba po večnom živote je hlboko vpísaná do srdca každého človeka. Ľudia sa v minulosti naivne domnievali, že by mala existovať bylina proti smrti. Že by mohol existovať liek nesmrteľnosti. Súčasná lekárska veda sa snaží, hoci nie odstrániť samotnú smrť, ale čo najväčší počet jej príčin, a tak ju stále viac odďaľovať a zabezpečiť stále lepší a dlhší život. Benedikt XVI. však hovorí: „Ako by to skutočne bolo, keby sa dosiahlo možno nie úplné odstránenie smrti, ale jej odloženie na neurčito a bolo by možné dožiť sa niekoľkých stoviek rokov? Bolo by to dobré? Ľudstvo by mimoriadne zostarlo a pre mládež by nebolo miesto. Zhasla by možnosť a schopnosť inovácie a nekončiaci život by nebol rajom, ale skôr odsúdením. Skutočná liečivá bylina proti smrti musí byť iná. Nemala by viesť jednoducho k neurčitému predĺženiu terajšieho života. Mala by premeniť náš život zvnútra. Mala by v nás vytvoriť nový život, ktorý by bol skutočne schopný večnosti.

Podstatným aspektom kresťanskej radosti je práve toto: pravý liek proti smrti existuje. Tento liek začína účinkovať krstom. Postupne jeho účinok rastie vierou a ďalšími sviatosťami. Tento nový život v nás nie je zrušený smrťou, ale práve naopak. Práve vtedy je plne vynesený na svetlo. Vidieť to na životoch svätcov a cirkevných otcov. Im sa podarilo obliecť si nového človeka a žijú stále. A toto je ďalší aspekt skutočnej kresťanskej radosti. Radosť z toho, že duchovný život nikdy nekončí. Je to život, ktorý presahuje do večnosti. Veľmi rád sa stretávam s istým patrológom. Vždy ma poteší a povzbudí jeho radosť, s ktorú mi rozpráva o svojich najlepších priateľoch. Sú nimi Cirkevní otcovia. Veľmi dobre pozná ich diela a hovorí, ako mu pomáhajú, ako mu radia a ako ho sprevádzajú na jeho duchovnej ceste.

Milí priatelia, usilujme sa o to, aby sme sa stali ľuďmi veľkonočnej radosti. Aby sme boli vnímaví na každodenné dotyky Božej prítomnosti, aby nám nechýbala radosť z milujúcej Božej prozreteľnosti, ale predovšetkým aby nás potešoval prísľub budúcej nesmrteľnosti, ktorá je dielom zmŕtvychvstalého Krista.