Komentár sr. Agnes Jenčíkovej CJ: Prvých dvadsaťjeden dní pápeža Františka

Komentár s názvom Prvých dvadsaťjeden dní pápeža Františka pripravila sr. Agnes Jenčíková z Congregatio Jesu:

Milí poslucháči, všimli ste si?
Od zvolenia kardinála Jorgeho Marie Bergoglia za terajšieho pápeža Františka, uplynulo už dvadsaťjeden dní. Zdá sa, akoby toho času ubehlo viac, pretože sme s ním prežili už toľko udalostí! Nedávnou bolo slávenie Veľkej noci, počas ktorej ešte viac potvrdil svoju charizmu, ktorá, - verím, že mi dáte za pravdu -, stále viac presviedča o svojej autenticite.
Spomínam si na deň po jeho zvolení. Rím prejavoval svoje pocity. Miestni, na uliciach, v obchodoch, či v dopravných prostriedkoch, živo a v drvivej väčšine nadšene diskutovali o novom pápežovi, o jeho prvom geste, keď požiadal ľudí na Námestí sv. Petra, aby predtým, ako ich požehná, oni sa pomodlili za neho, a o jeho slovách. Hodnotenia boli takéhoto typu ako napríklad: „vyzerá byť veľmi praktický“, „asi bude prístupný“, alebo jeden telefonujúci pán sa vyslovil: „áno, boli sme včera na námestí. Hej, pápež je jezuita. Máme veľmi dobrý dojem.“

Myslím, že prvé zdanie nesklamalo. Obyčajní ľudia jednoduchým spôsobom vyjadrujú svoje dojmy v súvislosti s Františkom: jeho príhovory, pastoračne zamerané na skutočnosť láskavého, milosrdného Boha, pozývajúce k nádeji a odvahe nedať sa znechutiť pesimizmom a ťažkosťami, napĺňajú ľudí akousi radostnou silou, nádejou, že je možné ísť stále dopredu, upokojujú. Jeho hĺbka a záber jeho spirituality sa prejavuje predovšetkým v tomto a okrem toho v jeho empatii, rozhodnosti a záujme voči trpiacim, posledným a postihnutým nespravodlivosťou. Viac ako slová pôsobia jeho gestá, jeho príklad, ktorý podáva a prežíva ako niečo prirodzené, niečo, čo si akoby ani neuvedomuje. Robí to spontánne, na druhej strane zjavne rozhodne a s vnútorným presvedčením. Tu mi zaznievajú slová Františka z Assisi, ktorý, keď posielal svojich bratov apoštolsky pôsobiť, povedal: „Kážte evanjelium! A keď bude treba, použite aj slová!“.
Pokora a prístupnosť. Ďalšia realita, ktorá pri pápežovi veľmi vyčnieva, dá sa až cítiť. Jeho rozhodnutie bývať v dome sv. Marty pre ľahší prístup k ľuďom, sväté omše pre vatikánskych smetiarov, záhradníkov, kuchárov a upratovačky, jeho snaha, aby každý človek cítil, že má hodnotu, dôstojnosť a je v nej plne prijímaný, je skutočnosťou, ktorá uvoľňuje prúdy dobroty a potechy. Fascinovala ma ním vyslovená otázka, keď rozmýšľal, kam pôjde sláviť svätú omšu večer na Zelený štvrtok. Pýtal sa svojich spolupracovníkov: „Kde sú tí, ktorí mi pomôžu byť viac pokorným?“. A vybral si nápravné zariadenie pre mladistvých v Casal del Marmo, umyl im nohy, rozprával s nimi, vzal ich vážne. Pred týmto gestom sa dá postáť, mlčať, uznať jeho veľkosť, povzbudiť sa a inšpirovať. Myslím, že sa nebudem veľmi mýliť, ak predpokladám, že pre mnohých z tam prítomných mladých s rozbitým životom a ťažkou minulosťou, sa pápežova návšteva stala odrazovým mostíkom k viere v láskavého Boha, vo vlastnú hodnotu, ako i k novému začiatku.

Nositeľ nádeje. Spomínam si v tejto súvislosti – dovoľte mi toto odbočenie –, ako som počas jedného pobytu v Írsku chodievala do jednej zo ženských väzníc. Boli tam ženy, zväčša mladé, rôznych národností. Mnohé z nich boli nádherné, vnútorne nádherné, priznám sa, cítila som, že sa môžem pred nimi schovať. Po uznaní si chyby, ktorej sa dopustili a ktorá ich stála slobodu, vzali život pevne do rúk a vo vedomí pokánia a zadosťučinenia prijímali a využívali čas, ktorý im vo väznici ešte ostával do vypršania trestu. Veľa sme sa rozprávali pri každej návšteve a ony svorne potvrdzovali: „Dokázali sme sa vzchopiť, lebo niekto nám dal nádej“. František takúto nádej prinášal najmä chudobným ešte ako arcibiskup v Buenos Aires a teraz ju ponúka v celosvetovom a celocirkevnom rozmere.

V Južnej Kórey zaznamenali po voľbe pápeža Františka zvýšený záujem o vstup do Katolíckej cirkvi. Prečo? Možno i kvôli tomu, že ľudia intuitívne vnímajú v jeho osobnej charizme mocné pôsobenie milosrdnej lásky, prostredníctvom jeho vnútornej slobody, plného pochopenia služby, ktorú prijal na seba ako Petrov nástupca, rímsky biskup a ako viditeľná hlava Katolíckej cirkvi. Samozrejme, aby sme boli reálni, musíme uznať, že prídu i neľahké chvíle. Nechajme sa však Františkom, naším Svätým Otcom, inšpirovať a viesť, aby sa Cirkev i naším prostredníctvom stávala stále viac znamením spásy pre všetkých.