Príhovor kardinála Jozefa Tomka: Od Benedikta k Františkovi

Žijem v Ríme už od konca Druhej svetovej vojny, keď ma môj košický biskup Čársky poslal pokračovať v štúdiách a kde som potom ostal vykonávať svoju službu. Zažil som tu veľkých pápežov, počnúc Piom XII., po ktorom nastúpil takzvaný „dobrý pápež“ Ján XXIII., po ňom jemný Pavol VI., nato nakrátko Ján Pavol I. a na dlhé roky dnes už blahoslavený Ján Pavol II., po ňom osem rokov pôsobil Benedikt XVI., kardinál Joseph Ratzinger. Teda spolu šesť pápežov, ktorí už vošli do dejín Katolíckej cirkvi, ba aj ľudstva. V posledných storočiach Boh obdaril svet i kresťanov vynikajúcimi osobnosťami na Petrovom stolci. Nie vždy v histórii to bolo tak, preto musíme byť vďační Bohu za nich.

Dňa 11.februára mali kardináli schôdzku čiže „konzistórium“ s pápežom Benediktom XVI. Hlasovali sme o budúcej kanonizácii niektorých kandidátov na oltár. Čakali sme, že Svätý Otec už zakončí zasadanie, ale on nám zrazu oznámil, že sa mieni na konci februára vzdať svojej služby na čele Katolíckej cirkvi. Naše prekvapenie bolo veľké, lebo –ako to povedal dekan kardinálskeho zboru Angelo Sodano- správa prišla ako hrom z jasného neba. Nikto ju nečakal, hoci sme všetci videli, že v poslednej dobe Benedikt XVI. zoslabol a nevyzeral dobre. Rozišli sme sa so smútkom a s otázkou, ktorú sme počuli pri každej zmene na Petrovom stolci: Kto nahradí takého pápeža?

Zvesť o zrieknutí z pápežského úradu bola naozaj nepredvídaná. Znalci cirkevných dejín išli hľadať podobný prípad hlboko do minulosti. Našli ho až v prípade Celestína V., ktorý sa po niekoľkých mesiacoch roku 1294 vzdal a utiahol sa do kláštora pri Sulmone, ktorý som pred niekoľkými rokmi navštívil. Pred ním sa spomína v rokoch 231-235 rímsky biskup Ponzián, ktorý sa v treťom mesiaci vzdal svojho úradu, keď ho cisár odsúdil na doživotnú nútenú prácu do baní v Sardínii, aby jeho ovečky neostali bez pastiera. V trinástom storočí cirkevní právnici učili, že pápež má právo vzdať sa a uvádzali šesť rôznych príčin, medzi ktorými spomínali telesnú a duchovnú neschopnosť. Ako je známe, katolícki biskupi sa aj dnes môžu vzdať svojho úradu. Podľa kánonu 402, diecézny biskup má predložiť zrieknutie sa svojho úradu pápežovi, keď dovŕši sedemdesiatpäť rokov a kánon ho dôrazne vyzýva predložiť také zrieknutie sa, keď sa stane pre chorobu alebo pre inú vážnu príčinu „menej schopným“ vykonávať svoj úrad. Benedikt XVI. ako rímsky biskup a hlava Katolíckej cirkvi sledoval toto pravidlo, keď sa na konzistóriu kardinálov vzdal. Pokračoval však vo svojej službe až do posledného termínu a ešte v tých dňoch prijal trojčlennú komisiu kardinálov, ktorej som bol aj ja členom, na pracovnej audiencii.

Ústredná správa Cirkvi však pokračovala aj po odchode pápeža z úradu do letného sídla v Castegandolfe. Začali sa prípravy na voľbu nového pápeža, ktorú – ako je známe - v konkláve vykonávajú kardináli z celého sveta, ktorí nedovŕšili osemdesiat rokov. Medzi tým sa všetci kardináli, voliči aj nevoliči, schádzajú na tak zvané „kongregácie“. Sú to porady o stave Cirkvi vo svete a o vlastnostiach, ktoré sú potrebné u nového Petrovho nástupcu, hlavy Cirkvi. Tieto schôdze trvali od 5. do 11.marca a boli veľmi bohaté a zaujímavé pre všetkých prítomných. Medzitým došli už aj poslední kardináli voliči. Po spoločnej omši v bazilike sv. Petra sa zišli v slávnej Sixtínskej kaplnke, aby v „konkláve“ splnili svoju dôležitú úlohu. Celá Cirkev sa modlila, aby zvolili dobrého pastiera. Hlavný pápežský ceremonár Mons. Guido Marini zavrel dvere Sixtínskej kaplnky, kde pod pohľadom Ježiša Krista a jeho Matky na obraze Posledného súdu ostali otcovia kardináli. Ich diskusia a hlasovanie sú prísne dôverné, čo im zaručuje aj slobodu rozhodovania.

Prvé zasadanie v konkláve prinieslo, ako sa čakalo, čierny dym ako znak neúspešnej voľby. Je len prirodzené, že tam sa prednesú ešte len prvé návrhy. Na druhý deň dym dopoludnia bol ešte čierny. Ale už v podvečer sa objavil jasne viditeľný biely dym a na hlavnom okne baziliky protodiakon kardinál Tauran oznámil zástupu ľudí, ktorý napriek mrholeniu naplnil námestie a ulicu až takmer k anjelskému hradu: ,Habemus Papam!“ aj s menom argentínskeho kardinála Jorge Bergoglio, ktorý si ako pápež zvolil meno František. Museli sme ešte hodinu čakať, kým sa zvolený hlavný pastier Cirkvi obliekol, prešiel zo Sixtínskej kaplnky do hlavného okna v sále Požehnania na priečelí baziliky sv. Petra, aby pozdravil a požehnal jasajúci zástup na námestí a vo svete.

Takého sme ho videli všetci na obrazovkách: jednoduchého, priameho, srdečného biskupa, citlivého na ľudské priateľstvo a na chudobných ľudí. V ten večer si už získal všetkých prítomných na námestí, na širokej ulici via della Conciliazione i pri obrazovkách.
V sobotu 23.marca letel vrtuľníkom do Castelgandolfa pozdraviť svojho predchodcu Benedikta XVI. Ich zvítanie bolo obrazom úprimnej bratskej lásky a vzájomného priateľstva, ktoré viaže pápeža Františka a emeritného pápeža Benedikta XVI. Bolo to prvé stretnutie dvoch žijúcich pápežov v dejinách zachytené na fotografii a na obrazovkách, ale prekvapilo a dojalo aj svojou srdečnosťou. Na Kvetnú nedeľu slávil pápež František Eucharistiu spojenú s procesiou s palmami a ratolesťami na nabitom svätopeterskom námestí. Na konci sa previezol autom pomedzi obrovský zástup veriacich, najmä mladých, ba vyšiel aj z auta, aby pozdravil svojich argentínskych známych. Zároveň prisľúbil účasť na svetových dňoch mládeže v Rio de Janeiro a pozval ta mladých.

Nový pápež má ľudový štýl aj v kázňach. Z doterajších homílii si tunajší novinári už všimli slová a skutočnosti, ktoré ohlasuje. Opiera sa o liturgické čítania a zhrnie ich do troch bodov, má teda svoj „slovník“. Tak napríklad na Kvetnú nedeľu to boli tri ako by heslá: radosť- kríž- mladí, inokedy to boli: nádej – cesta – dobrota – nezištnosť - vzájomný rešpekt a milý prístup k
ľuďom - večnosť, ale predovšetkým Ježiš Kristus ako cesta, pravda a život. Tieto ideály stelesňuje svojou postavou, vierou a rečou. To ľudí priťahuje. Rimania ho ihneď prijali srdcom ako svojho biskupa a otca. Po blahoslavenom Jánovi Pavlovi II., pápežovi so slovanským srdcom, a po Benediktovi XVI. s bavorským srdcom máme teda Františka, pápeža s juhoamerickým srdcom.
Náš národ mal k pápežom vždy úctivý a srdečný postoj. Ten si chceme zachovať aj k Svätému Otcovi, ktorý dnes nesie meno František.