Svätý Otec na Veľkonočnú vigíliu: „Nebojme sa prekvapení, ktoré pre nás pripravil Boh“

Včera večer o 20.30 hod. slávil pápež František obrady Veľkonočnej vigílie v Bazilike sv. Petra. Pri tej príležitosti Svätý Otec pokrstil štyroch dospelých mužov: jedného Albánca a jedného Rusa vo veku tridsať rokov, dvadsaťtriročného Taliana a sedemnásť ročného Američana vietnamského pôvodu.

Drahí bratia a sestry,
v evanjeliu dnešnej žiarivej noci Veľkonočnej vigílie stretávame ako prvé ženy, ktoré sa poberajú k Ježišovmu hrobu s voňavými olejmi, aby nimi pomazali jeho telo (porov. Lk 24,1-3). Idú prejaviť gesto súcitu, oddanosti, lásky, tradičné gesto voči zosnulej milovanej osobe, ako to robíme aj my. Nasledovali Ježiša, načúvali mu, cítili sa byť prijaté v ich dôstojnosti a sprevádzali ho až dokonca, až na Kalváriu a do chvíle, keď ho sňali z kríža. Vieme si predstaviť, čo prežívali, keď sa blížili k hrobu: istý druh smútku, bolesť z toho, že ich Ježiš opustil, bol mŕtvy, jeho životný príbeh sa skončil. Teraz nastal čas vrátiť sa k predchádzajúcemu životu. Avšak v ženách stále pretrvávala láska k Ježišovi, a tá ich pohýnala pobrať sa k hrobu. Zrazu sa však udeje niečo absolútne nepredvídané, niečo nové, čo rozruší ich srdcia, rozvráti ich plány a otrasie ich životom. Uvidia odvalený kameň od hrobu, priblížia sa a nenájdu Pánovo telo. Je to niečo, čo ich zmätie, zneistí a zanechá ich plné otázok. „Čo sa deje?“, „Čo toto všetko má znamenať?“ (porov. Lk 24,4). Nestáva sa nám to isté vždy, keď sa nám v každodennom slede udalostí prihodí niečo nové? Zastavíme sa, nechápeme a nevieme čo s tým. Nové skutočnosti nám veľakrát naháňajú strach, i tie, ktoré nám prináša Boh a ktoré od nás žiada. Sme ako apoštoli v evanjeliu. Často uprednostňujeme svoje istoty, pristaviť sa pri hrobe, pri myšlienke na mŕtveho, ktorý nakoniec žije iba v spomienkach na minulosť, podobne ako veľké postavy dejín. Bojíme sa Božích prekvapení. Drahí bratia a sestry v našom živote sa bojíme Božích prekvapení! On nás vždy prekvapí! Pán je takýto!
Bratia a sestry, neuzatvárajme sa pred novosťami, ktoré Boh chce vniesť do nášho života! Sme často unavení, sklamaní, smutní, cítime ťarchu svojich hriechov, a myslíme si, že to nedokážeme? Neuzatvárajme sa do seba samých, nestrácajme nádej, nikdy sa nevzdávajme. Nejestvujú situácie, ktoré by Boh nemohol zmeniť, neexistuje hriech, ktorý by nemohol odpustiť, ak sa mu otvoríme.

Vráťme sa však k evanjeliu, k ženám, a pozrime sa ďalej. Nachádzajú prázdny hrob, Ježišovo telo tam nie je, stalo sa niečo nové, ale nič z toho ešte nie je jasné. Táto skutočnosť vzbudzuje otázniky, rozpaky a nedáva odpovede na otázky. A hľa, dvaja mužovia v žiarivom odeve, čo hovoria: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych“ (Lk 24,5-6). To, čo bolo na začiatku jednoduchým gestom, skutočnosťou vykonanou z lásky – teda návšteva hrobu – teraz sa stáva udalosťou, príhodou, ktorá skutočne mení život. Už nič neostane také ako predtým, nielen v živote týchto žien, ale aj v našom živote, v celých dejinách ľudstva. Ježiš nie je mŕtvy, je vzkriesený, je živý! Nevrátil sa jednoducho do života, ale on je sám život, pretože je Boží Syn, ktorý je Živý (porov. Num 14,21-28; Dt 5,26; Joz 3,10). Ježiš už viac nie je v minulosti, ale žije v prítomnosti a smeruje do budúcnosti. Ježiš je Božím večným „dnes“. Takto sa Božia novinka zjavuje pred očami žien, učeníkov a všetkých nás: víťazstvo nad hriechom, zlom, smrťou, nad všetkým tým, čo potláča život a ničí tvár človeka. Toto je posolstvo, ktoré je pre mňa, pre teba, drahá sestra a drahý brat. Koľkokrát potrebujeme, aby nám Láska povedala: prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Problémy a starosti všetkých dní nás chcú prinútiť, aby sme sa uzavreli do seba samých, do smútku a horkosti... a tam je smrť. Nehľadajme tam toho, ktorý je živý!
Dovoľ teda, aby vzkriesený Ježiš vstúpil do tvojho života, prijmi ho ako priateľa s dôverou: On je život! Ak si bol doteraz od neho vzdialený, urob maličký krok. Prijme ťa s otvoreným náručím. Ak si indiferentný, zariskuj: nebudeš sklamaný. Ak sa ti zdá náročné ho nasledovať, neboj sa, zver sa mu, buď si istý, že ti je nablízku, je s tebou a daruje ti pokoj, ktorý hľadáš a silu, aby si žil podľa toho, ako chce on.

Chcel by som podčiarknuť ešte jeden, posledný prvok z evanjelia dnešnej žiarivej Veľkonočnej vigílie. Ženy sa stretávajú s Božou novinkou: Ježiš vstal z mŕtvych, je živý! Avšak ich prvou reakciou pred prázdnym hrobom a pred dvoma mužmi v žiarivom odeve je strach: „sklonili tvár k
zemi“ – zaznamenal Lukáš – nemali odvahu sa ani dívať. Keď však počujú správu o zmŕtvychvstaní, prijímajú ju s vierou. Dvaja mužovia v oslnivom odeve začínajú základnými slovami: „Spomeňte si, ako vám povedal, keď bol ešte v Galilei... Tu sa rozpamätali na jeho slová“ (Lk 24,6.8). Je to pozvanie spomenúť si na stretnutie s Ježišom, na jeho slová, gestá, na jeho život. Práve toto spomínanie s láskou na skúsenosť s učiteľom vedie ženy k tomu, aby prekonali každý strach a zaniesli zvesť o zmŕtvychvstaní apoštolom a všetkým ostatným (porov. Lk 24,9). Pripomínať si to, čo Boh urobil pre mňa, pre nás, spomenúť si na cestu, ktorú sme prešli. Toto otvára srdce pre nádej do budúcnosti. Naučme sa pripomínať si, čo Boh urobil v našom živote!

V tejto noci svetla, zvolávajúc príhovor Panny Márie, ktorá uchovávala všetky udalosti vo svojom srdci (porov. Lk 2,19.51), prosme o to, aby nás Pán urobil účastnými na svojom zmŕtvychvstaní, aby nás otvoril pre svoju novinku, ktorá premieňa a voči svojím, Božím, prekvapeniam. Nech z nás urobí mužov a ženy schopných pamätať na to, čo on koná v našich osobných dejinách a v dejinách sveta. Nech nás urobí schopnými vnímať ho ako toho, ktorý žije, prebýva a koná uprostred nás. Nech nás denne učí tomu, aby sme nehľadali živého medzi mŕtvymi. Amen.
Preklad: Jozef Šofranko SJ