Dp. Ján Dubina o histórii a súčasnosti Božieho hrobu
Biela sobota je v Cirkvi
zvláštnym dňom, pretože dnes Cirkev neslávi obetu svätej omše, ale zotrváva pri Pánovom
hrobe a rozjíma o jeho utrpení a smrti, ako aj o zostúpení k zosnulým, a v modlitbách
a v pôste očakáva jeho zmŕtvychvstanie. O Božom hrobe, o jeho histórii a súčasnosti
hovorí dp. Ján Dubina, ktorý pracuje v Úrade liturgických slávení Najvyššieho veľkňaza
vo Vatikáne.
„Boží hrob“, ako ho ľudovo nazývame, je miestom, v ktorom bolo
uložené telo Ježiša Krista po smrti. Napríklad evanjelista Matúš opisuje túto udalosť
týmito slovami: „Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef,
ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát
rozkázal, aby mu ho dali. Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil do
svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký
kameň a odišiel“ (Mt 27, 57-60). Už od počiatku kresťanstva mali veriaci vo
veľkej úcte Pánov hrob, ako o tom svedčí Egéria, ktorá bola na konci 4. storočia pútničkou
v Jeruzaleme, a zanechala nám veľmi vzácne svedectvá o slávení tamojšej Veľkej noci.
Vo svojich spisoch hovorí, že počas celej noci z piatka na sobotu slávil klérus pri
Pánovom hrobe vigíliu.
Neskôr, najmä v stredoveku, si veriaci chceli viac
sprítomňovať udalosti, slávené počas posvätného trojdnia, a teda chceli si pripomenúť
aj tento dôležitý moment smrti a pochovania Ježiša, a preto si začali v kostoloch
pripravovať Boží hrob. Zrejme sa takéto hroby pripravovali už v 9. storočí, avšak
prvý zachovaný dokument, ktorý hovorí o tomto zvyku, je Regularis Concordia
a pochádza z Anglicka z 10. storočia. Ako sa dozvedáme z tohto dokumentu, bol pripravený
symbolický hrob, do ktorého sa uložil kríž na záver slávenia obradov Utrpenia a smrti
Pána na Veľký piatok. Kríž zostal v hrobe až do veľkonočného rána. Aj v Bavorsku v
rovnakom období nachádzame zmienku v spisoch sv. Udalrika, že na Veľký piatok sa ukladá
do hrobu Najsvätejšia sviatosť, ktorá v ňom zostala až do veľkonočného rána. Takže
z 10. storočia pochádzajú dva významné dokumenty, ktoré hovoria o príprave Božieho
hrobu v kostoloch.
Na územní Slovenska nachádzame prvú písomnú zmienku o Božom
hrobe v Missale Posoniense, teda v Bratislavskom misáli z roku 1341, avšak
zrejme sa na našom územní vyskytovala táto tradícia už aj skôr, a to od 12. storočia,
ako sa o tom zmieňujú niektoré historické dokumenty. Bratislavský misál veľmi detailne
opisuje obrad pochovania Pána: začal sa po prijímaní biskupa na Veľký piatok, kedy
sa do pripraveného hrobu preniesol kríž a aj nádoba s konsekrovanými hostiami, teda
telo Pána. To všetko sa dialo bez prítomnosti veriacich, za zatvorenými dverami kostola.
Oproti dovtedajším správam o Božom hrobe tu vidíme akýsi nový „zmiešaný“ typ, teda
že na pripravené miesto sa ukladal kríž spolu s Najsvätejšou sviatosťou, čo bolo dovtedy
v Európe veľmi zriedkavé.
Kríž bol vždy prítomný v Božom hrobe, od počiatkov
tejto tradície, a to najmä na adoráciu pre veriacich, ale aj ako základný prvok hrobu.
Na našom území bolo tradíciou vkladať do hrobu aj Najsvätejšiu sviatosť, ako som už
spomínal, v uzatvorenej nádobe. Až v období protireformácie, teda v období boja proti
náuke protestantov o Eucharistii, začali do hrobu vkladať monštranciu s konsekrovanou
hostiou, aby sa zdôraznila náuka prítomnosti Krista v Najsvätejšej sviatosti. Takže
pravdepodobne v 18. storočí sa tento zvyk vykladať Sviatosť v monštrancii rozšíril
na celé územie Slovenska a zachoval sa až dodnes. V 19. storočí sa pridáva socha s
Kristom ležiacim v hrobe s prebodnutým bokom a rukami skríženými na hrudi alebo položenými
vedľa tela. Táto socha bola pre veriacich veľmi významná, lebo predstavovala spojenie
dvoch podstatných motívov: ukrižovaného Krista a Spasiteľa uloženého v hrobe. Smernice
o Božom hrobe na územní Slovenska boli upravené po Druhom vatikánskom koncile a z
väčšej časti preberajú tradičné obrady a spevy, ktoré obsahovali predchádzajúce rituály.
Celá pozornosť v Božom hrobe sa sústreďuje na Najsvätejšiu sviatosť, vyloženú v monštrancii,
a nie na sochu Krista alebo výzdobu. Eucharistia sa tak stala centrálnym prvkom samotného
hrobu a ide tu vlastne o slávnostnú eucharistickú adoráciu, ktorá sa koná na mieste
„Božieho hrobu“. Jediná väčšia zmena nastala v tom, že obrad už nehovorí o prenesení
kríža do hrobu, ako tomu bolo od začiatku, ale odporúča sa, aby sa pripravilo vhodné
miesto, kde sa umiestni Pánov kríž po skončení liturgie Veľkého piatku, aby sa mu
mohli veriaci pokloniť a uctiť si ho bozkom. Avšak prax dnešných dní nám ukazuje,
že na mnohých miestach sa zachováva stará tradícia a kríž sa umiestňuje v „Božom hrobe“
na úctu veriacim spolu so Sviatosťou. Takúto formu „Božieho hrobu“ možno nájsť ešte
napríklad v Poľsku, v Maďarsku a na niektorých miestach na Morave a v Rakúsku. V iných
krajinách Európy sa Boží hrob vyskytuje málo, možno vo forme kaplnky s krížom na adoráciu
veriacich či so sochou mŕtveho Krista, ale nikdy nie s Najsvätejšou sviatosťou vyloženou
v monštrancii.
Čas, v ktorom je Ježišovo telo uložené v hrobe, definujeme
ako čas mŕtveho a pochovaného Pána. Špecifickým tajomstvom tohto krátkeho času je
vlastne tajomstvo absencie, teda neprítomnosti Pána. Cirkev si v tento deň pripomína
dve základné tajomstvá a to tajomstvo pochovania Pána a jeho odpočinku v hrobe ako
aj tajomstvo zostúpenia Pána k zosnulým. Tieto dve pravdy viery si veriaci pripomínajú
najmä modlitbou Liturgie hodín na Bielu sobotu. Napríklad texty antifón Posvätného
čítania pripomínajú odpočinok Pána v hrobe, ale vyjadrujú aj nádej na jeho slávne
vzkriesenie: „V pokoji sa ukladám a usínam... Moje telo odpočíva v nádeji... Vyvýšte
sa, brány prastaré, lebo má vstúpiť Kráľ slávy...“ Môžeme povedať, že čas, v ktorom
je Ježiš v hrobe, je posvätným časom, plným úžasného tajomstva, určeného k zničeniu
smrti a k plodeniu nového života, k prechodu z temnoty do svetla. V tento deň Pán
skryl svoju tvár, odňal svoju prítomnosť, Pán nie je prítomný, lebo je mŕtvy. A toto
je tajomstvo Bielej soboty. Ďalej Pán v tomto čase zostupuje k zosnulým, ako sa to
modlíme v Kréde a pripomína nám to tiež Posvätné čítanie Bielej soboty: „Čo sa to
deje? Aké je dnes veľké ticho na zemi! Veľké ticho a osamelosť. Veľké ticho, lebo
Kráľ spí. Zem sa zľakla a zatíchla, lebo Boh v tele zaspal a zobudil tých, čo spali
od vekov...“ Zmyslom zostúpenia Pána k zosnulým je solidarita, ktorú má Ježiš, mŕtvy
na kríži, so všetkými zosnulými ľuďmi. Stretnutie Krista s Adamom a s ďalšími spravodlivými,
ktorí „sedia vo tme a v tôni smrti“, znamená stretnutie s Vykupiteľom, ktorý im prináša
radostnú zvesť o spáse a privádza ich z večného odpočinku do nebeského kráľovstva.
Na záver môžeme povedať, že v tento deň Cirkev bdie pri Pánovom hrobe, v postoji
tichej dôvery s bolestnou spomienkou na utrpenie Pána, ale s istotou, že zajtra príde
zmŕtvychvstanie.