Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Veľký piatok

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Veľký piatok s názvom Nepodceňuj malé pády!

Pre kohokoľvek z nás by určite bolo ťažké, ak nie vôbec nemožné, pomáhať alebo sa priamo angažovať pri poprave tak brutálnej akou bolo ukrižované. Už samotná myšlienka, že by sem sa mali do takejto veci zapojiť by po celom našom tele spustila triašku hororu. „Aj keby som bol schopný čohokoľvek“, mnohí z nás by si povedali, „toto by som neurobil nikdy. Nikdy by som nebol schopný ukrižovať človeka.“ ... A predsa: sme si tým naozaj istí? Stlačením tlačítka (napríklad na elektrickom kresle) alebo podaním smrtonosného jedu poveríme inú osobu. V stredoveku túto osobu nazývali katom. My sami by sme to nikdy neurobili. Sme tak ale naozaj humánni? Niekoho iného poveríme, aby prevzal naše miesto. Máme však vôbec nejaké právo žiadať od iného, aby urobil, čo my sami nechceme urobiť? Bol by si schopný stlačiť to tlačítko alebo podať jed ty? Nie, lenže niekto to predsa urobí za nás, aby nás oslobodil od pocitu viny. ... My sme predsa civilizovaní. Na povrchu!

Pozrime sa dnes na Veľký piatok zbližša na ľudí, ktorí priviedli Ježiša z Nazareta na ukrižovanie. Neboli monštrami, ale obyčajnými ľuďmi, mužmi a ženami, ako ty i ja ... s drobnými pádmi, pádmi, ktoré však postupne viedli tohto muža k smrti na kríži. Kto bol zodpovedný za toto ukrižovanie? Rímski vojaci? Pilát? Veľrada? Kajfáš? Falošní svedkovia? Judáš? Ľahostajná luza? Neznámy stolár, ktorý zhotovil kríž? Každý jeden z nich bol zodpovedný. Každý jeden z týchto jedincov musel spolupracovať, aby umožnil scénu na Golgote.

Najviac je obviňovaný za Ježišovu smrť Pilát. No Pilát ukrižovať Ježiša nechcel. Je pravda, že vyniesol ortieľ, lenže predtým predsa skúšal každú možnú zákonnú alternatívu, aby ho mohol prepustiť. Pilát videl, že tento muž neurobil nič, za čo by si zaslúžil smrť. Je možné, že Pilát bol surovým, zlomyseľným a bezcitným človekom, lenže nebol hlúpy. Jasne videl, že veľrada chcela odpratať Ježiša, pretože bol pre jej členov náboženským trápením, a vedúcich predstaviteľov chrámu privádzal do rozpakov.
Prečo Pilát Ježiša odsúdil? Preto, lebo Pilát bol zbabelec. Bál sa, čo by mu Kajfáš a kňazská strana mohli spôsobiť, keby tento príbeh zo svojou vlastnou interpretáciou zaniesli pred cisára. So židovskou hierarchiou sa už niekoľkokrát zamotal a mal si možnosť zistiť, aká je ich moc. Už raz boli za cisárom a ten Piláta varoval, aby si ich viac neznepriateľoval. Bolo pre neho teda lepšie odsúdiť tohto človeka, ako upadnúť do možnej nemilosti a znášať jej dôsledky. A konečne, čo bol jeden pochabý židovský prorok viac či menej ...? Pilát odsúdil Ježiša, pretože viac sa staral o svoju pohodlnú pozíciu, ako o spravodlivosť. Nemal odvahu postaviť sa za to, o čom bol presvedčený, že to bola pravda. Ježiš zomrel na kríži pre túto relatívne malú charakterovú vadu Piláta ...
Kedykoľvek som ja či ty ochotný obetovať niekoho iného pre svoj vlastný prospech, kedykoľvek nemám odvahu postaviť sa za to, čo pokladám za správne, nastupujem ten istý kurz, ktorým kráčal Pilát, kurz, ktorý viedol k Ježišovej smrti. ... Čo by som ja alebo ty urobil na Pilátovom mieste? Som lepší než Pilát?

A Kajfáš? Bol tento muž nejakým monštrom? Ďaleko od toho. Kajfáš bol obdivovaným a cteným náboženským vodcom väčšiny nábožných ľudí. Bol veľkňazom. Jeho osobné schopnosti boli bez chyby. Bol oddaným a úprimným človekom. Bol vynikajúcim manažérom a modelom rodinného života. Prečo sa teda tak veľmi snažil, aby bol Ježiš odsúdený? Urobil to pre jednoduchý dôvod: bol príliš skostnatený. Neveril, že Boh by sa mohol zjaviť aj inak, než len cez Písmo a chrámové obete. Tento muž, Ježiš, narúšal čo bolo pre neho najsvätejšie a najcennejšie. Porušoval sobotu a vyčistil chrám. Hovoril s autoritou, ktorú má len Boh, ba ešte horšie, mnohí ho brali vážne. Kajfáš bol presvedčený, že musí ochrániť Boha pred týmto mužom, bol presvedčený, že musí brániť židovskú vieru a preto povedal: „Je dobré, keď jeden človek zomrie za národ, ako by mal byť zničený celý národ.“ Mal tiež strach, aby nasledovníci tohto proroka nespôsobili problémy a chrám by stratil privilégia, ktoré mu udelili Rimania. Najzákladnejšou vadou Kaifáša bolo to, že si myslel, že on vlastní celú pravdu; Ježiš časť tejto pravdy zotáznil a preto musel byť teda zničený.
Ľudia, ktorí v ktorejkoľvek dobe v minulosti viedli náboženské vojny, tí, ktorí iných prenasledovali v mene náboženstva kráčali v jeho šľapajach. Tí, ktorí kladú svoje krédo nad milosrdenstvo, dobrosrdečnosť a lásku kráčajú v nich dokonca ešte aj dnes... Táto charakterová vlastnosť, ktorá ukrižovala Ježiša je v našom svete stále veľmi rozšírená. Je ľahšie byť bohom, ako mať Boha.

Členovia veľrady sedeli a sledovali súdnu frašku, ktorá bola zvolaná uprostred noci. Nebolo medzi nimi veľa tých, ktorí by boli Kaifášovými dôverníkmi, no veľká väčšina predsa schválila rozsudok nad Ježišom a to z jedného prostého dôvodu: lebo jednoducho nerozmýšľali za seba. Boli unášaní zápalom žalobcov a ani nepomysleli, že na vec by sa mali pozrieť kriticky a mali by si ju nechať na nasledujúci deň. A tá hŕstka z nich, ktorí predsa rozmýšľali a boli schopní vidieť do veci hlbšie si možno povedala: „Každý je tu unášaný žalobami. Mali by sme práve my vstať a urobiť zo seba bláznov? Môj hlas alebo hlasovanie proti rozsudku by aj tak nezavážilo...“ A tak sedeli ticho a nechali, nech je rozsudok vynesený.

Vždy, keď sme ty alebo ja unášaní zápalom žalobcov a nepremýšľame sami za seba, sme vinní touto istou charakterovou vadou, ktorá viedla Ježiša na ukrižovanie. Vždy, keď odmietneme prehovoriť keď nesúhlasíme, alebo neprispejeme svojím hlasom napríklad pri voľbách, máme podiel na tom istom zlyhaní, ktoré odovzdalo pár jedincom moc ukrižovať Ježiša z Nazareta.... A ako často zanedbáme zúčastniť sa? V demokracii, ako je aj tá naša hriech národa je aj našim osobným hriechom.

Ak by s Kajfášom nebol spolupracoval Judáš, nikdy by Kajfáš nebol našiel Ježiša a nebol by ho zajal uprostred noci. Ježiša by si nebol dovolil zajať uprostred bieleho dňa v chráme, hoci o tom aj premýšľal. Bolo totiž príliš veľa tých, ktorí o Ježišovi zmýšľali dobre a keby sa bol o to pokúsil, iste by bol vyvolal verejné pobúrenie. Prečo Judáš zradil svojho Majstra? Judáš bol netrpezlivý. Bol s Ježišom už niekoľko rokov. Už bol chorý a unavený z vyčkávania. Judáš bol presvedčený, že už nastal čas, aby Ježiš zvolal nebeské mocnosti a nad situáciou prevzal konečne kontrolu, a konečne už vyhodil Rimanov z Palestíny. Judáš bol veľmi zaujatý pozemským kráľovstvom a silne túžil, aby bolo už konečne založené. Nebol schopný už čakať na jeho príchod. Myslel si: „Ak budem vidieť, že je vydaný Kajfášovi a potom Rimanom, jeho ruky i jeho myseľ donútim, aby sa obrátili na Boha a konečne toto kráľovstvo, o ktorom aj on sám toľko hovoril, príde.“ Judáš bol presvedčený, že urýchli akciu.
Jeho hriechom nebolo to, že by bol býval lačný po tridsiatich strieborných. Aspoň nie na prvom mieste. Samozrejme motívy každého z nás sú pomiešané. Jeho vinou však bolo, že nebol schopný čakať, že bol netrpezlivý, a tiež aj to, že použil zlé prostriedky k tomu, aby dosiahol dobrý koniec. Keď zistil, ako veľmi zle sa jeho kalkulácia zvrtla, bol z toho tak zhrozený, že si vzal život.

Keď nie sme schopní čakať a začneme veci tlačiť nasilu, keď si myslíme, že dobrý cieľ môžeme dosiahnuť zlými prostriedkami, robíme presne to, čo robil Judáš. Keď nám je naponáhlo, nastupujeme do toho istého vlaku, ktorý aj Judáša priviezol k zrade a následne k odsúdeniu Ježiša. Ako často však takto robíme? Ako ťažké je čakať a používať len dobré a čestné prostriedky. Byť naponáhlo to nie je iba čosi diabolské. To je samo o sebe diablom.

Najodpornejšími charaktermi v Ježišovom procese boli však falošní svedkovia, ktorí súhlasili s tým, že budú svedčiť proti tomuto mužovi na narýchlo zbúchanom procese uprostred noci. Dopustili sa klamstva, aby tým získali čosi pre seba. Prekrútili, čo povedal Ježiš a prisahali, že to povedal tak, ako tvrdia oni. Je možné, že boli úprimní (hoci nie je ľahké tomuto uveriť), a že si to jednoducho celkom dobre nepamätali... Nuž, ale úprimní alebo neúprimní, tieto slová ohovárky zavážili natoľko pred Veľradou, že viedli k odsúdeniu. Ich falošným svedectvom bola iba ohovárka pred súdnym dvorom, avšak predsa ohovárka, oficiálna ohovárka...
Vždy, keď používame slová tak, ako títo falošní svedkovia, slová obvinenia alebo odsúdenia, a nie sme si vôbec istí, či sú pravdivé, potom sa správame ako títo ľudia, ktorí ukrižovali proroka z Galiley. A koľko takýchto neláskavých slov, ktoré hovoríme a počúvame na uliciach Bratislavy, Žiliny, Košíc je jasne pravdivých?

Potom tu bol stolár, ktorého identitu nepoznáme. Ten zhotovil kríž. Bol iste zručným majstrom. Určite mu však bolo nad slnko jasnejšie, čo vyrába a na čo to bude použité. Ak by si si ho podal, určite by odpovedal nejak takto: „Som predsa chudobný človek, ktorý si musí zarábať na živobytie. Ak to, čo vyrobím druhí použijú na nesprávne účely, je to moja vina? Takto nejako sa bránia všetci, ktorí vykonávajú práce alebo produkujú produkty, ktoré nepridávajú nič k dobru ľudí, alebo ktoré dokonca ľuďom ubližujú. Aká je práca, ktorú ja konám: pomáha alebo škodí ľuďom? Nezhotovujeme náhodou pre tento náš moderný svet kríže? Je veľa takých, ktorí toto robia.

Rímski vojaci vykonávali iba príkazy, plnili si jednoducho len svoje povinnosti. Nebolo ich vecou, aby sa pýtali, koho to vlastne križujú alebo prečo. A predsa, ak by neboli tohto muža pribili na kríž, nebol by tam pribitý. Samozrejme je možné, že by ich boli za neposlušnosť odsúdili dokonca na smrť, lenže čo by bolo horšie? Sú chvíle, kedy sa svedomie musí postaviť proti povinnosti, alebo niekedy povinnosti voči našej triede, alebo profesii alebo vlasti môžu z nás urobiť križovateľov. Komu alebo čomu sme nadovšetko oddaní? Ak si nedokážeme na túto otázku odpovedať, kráčame po tej istej ceste, ako kráčali títo vojaci.

Títo všetci, ktorých sme tu spomínali, by neboli samotní spôsobili ukrižovanie Ježiša, keby nebolo ľahostajného davu ľudí v Jeruzaleme, ktorým bolo jedno, čo sa s týmto človekom deje. Stačilo by zopár stoviek ľudí, ktoré by sa boli energicky postavili proti mocným, a Kajfáš, veľrada alebo Pilát by si neboli pomohli. Lenže im to bolo jedno. Ježiš bol dobrý človek. Počúvali ho, obdivovali ho, lenže neboli tam, aby kričali prepusti nám nie Barnabáša ale Ježiša. Nebolo ich tam, aby protestovali. Nestali v to ráno z postele. Nie je ľahké vstať ráno z postele. Z teplej postele. Bola to ľahostajnosť voči Ježišovi. Nie je to, čo sa práve deje pre teba nič? Ľahostajnosť voči Ježišovi bola jednou z vecí, ktorá viedla k jeho ukrižovaniu, presne tak ako všetky ostatné veci, ktoré sme spomínali.

A tí, ktorí sú aj dnes ľahostajní, kráčajú v stopách tých, ktorí svojím nezáujmom spôsobia, že v každom čase, v každej dobe ľudských dejín dosť často vyhrávajú veľké nespravodlivosti. Niet dnes väčšej sily, ktorá by škodila alebo bránila presadeniu Ježišovej veci viac, než tá čistá ľahostajnosť... Niekedy je touto hrozne deštruktívnou mocou náš samotný postoj k veciam, ktorý nosíme v sebe... je mi to jedno.
Toto všetko boli veci, ktoré ukrižovali Ježiša v ten piatok, vo veľkonočnom týždni r. 29 po Kr. Nešlo o divokú zlobu, alebo sadistickú brutalitu alebo holú nenávisť, ale o civilizované neresti zbabelosti, bigotnosti, zbabelosti (kariérizmu), netrpezlivosti, klamstva, alibizmu, osobnej nezodpovednosti, ľahostajnosti ... neresti, ktoré má každý jeden z nás ... tie isté neresti, ktorí križujú ľudí aj dnes. Možno keby sme boli bývali tam, aj my by sme boli prispeli k ukrižovaniu Ježiša. Kríž nám poukazuje na vlastnosti, nachádzajúce sa v každom jednom z nás, ktoré vedú k deštrukcii, ku križovaniu. Sú to masky, ktoré si obliekajú monštrá v hĺbke nášho vnútra, aby nás civilizovaných ľudí, mužov a ženy dneška podviedli.

Kríž nám pomáha pozrieť sa na svoj život správne a presne, na všetky tie naše nenápadné, bežné, každodenné prehrešky a pády, ktoré tak často preceňujeme. Ako veľa tieto naše prehrešky a pády v konečnom dôsledku stoja aj nás ľudí, aj Boha? Vedú k vojnám a vzburám. Ničia ľudí, vedúc ich k duševným chorobám ba i zločinom. Sú to presne tie isté prehrešky a pády, ktoré pribili Ježiša z Nazareta ku krížu.