Zamyslenie P. Milana
Bubáka SVD na Veľký piatok s názvom Nepodceňuj malé pády!
Pre kohokoľvek
z nás by určite bolo ťažké, ak nie vôbec nemožné, pomáhať alebo sa priamo angažovať
pri poprave tak brutálnej akou bolo ukrižované. Už samotná myšlienka, že by sem sa
mali do takejto veci zapojiť by po celom našom tele spustila triašku hororu. „Aj keby
som bol schopný čohokoľvek“, mnohí z nás by si povedali, „toto by som neurobil nikdy.
Nikdy by som nebol schopný ukrižovať človeka.“ ... A predsa: sme si tým naozaj istí?
Stlačením tlačítka (napríklad na elektrickom kresle) alebo podaním smrtonosného jedu
poveríme inú osobu. V stredoveku túto osobu nazývali katom. My sami by sme to nikdy
neurobili. Sme tak ale naozaj humánni? Niekoho iného poveríme, aby prevzal naše miesto.
Máme však vôbec nejaké právo žiadať od iného, aby urobil, čo my sami nechceme urobiť?
Bol by si schopný stlačiť to tlačítko alebo podať jed ty? Nie, lenže niekto to predsa
urobí za nás, aby nás oslobodil od pocitu viny. ... My sme predsa civilizovaní. Na
povrchu!
Pozrime sa dnes na Veľký piatok zbližša na ľudí, ktorí priviedli
Ježiša z Nazareta na ukrižovanie. Neboli monštrami, ale obyčajnými ľuďmi, mužmi a
ženami, ako ty i ja ... s drobnými pádmi, pádmi, ktoré však postupne viedli tohto
muža k smrti na kríži. Kto bol zodpovedný za toto ukrižovanie? Rímski vojaci? Pilát?
Veľrada? Kajfáš? Falošní svedkovia? Judáš? Ľahostajná luza? Neznámy stolár, ktorý
zhotovil kríž? Každý jeden z nich bol zodpovedný. Každý jeden z týchto jedincov musel
spolupracovať, aby umožnil scénu na Golgote.
Najviac je obviňovaný za Ježišovu
smrť Pilát. No Pilát ukrižovať Ježiša nechcel. Je pravda, že vyniesol ortieľ, lenže
predtým predsa skúšal každú možnú zákonnú alternatívu, aby ho mohol prepustiť. Pilát
videl, že tento muž neurobil nič, za čo by si zaslúžil smrť. Je možné, že Pilát bol
surovým, zlomyseľným a bezcitným človekom, lenže nebol hlúpy. Jasne videl, že veľrada
chcela odpratať Ježiša, pretože bol pre jej členov náboženským trápením, a vedúcich
predstaviteľov chrámu privádzal do rozpakov. Prečo Pilát Ježiša odsúdil? Preto,
lebo Pilát bol zbabelec. Bál sa, čo by mu Kajfáš a kňazská strana mohli spôsobiť,
keby tento príbeh zo svojou vlastnou interpretáciou zaniesli pred cisára. So židovskou
hierarchiou sa už niekoľkokrát zamotal a mal si možnosť zistiť, aká je ich moc. Už
raz boli za cisárom a ten Piláta varoval, aby si ich viac neznepriateľoval. Bolo pre
neho teda lepšie odsúdiť tohto človeka, ako upadnúť do možnej nemilosti a znášať jej
dôsledky. A konečne, čo bol jeden pochabý židovský prorok viac či menej ...? Pilát
odsúdil Ježiša, pretože viac sa staral o svoju pohodlnú pozíciu, ako o spravodlivosť.
Nemal odvahu postaviť sa za to, o čom bol presvedčený, že to bola pravda. Ježiš zomrel
na kríži pre túto relatívne malú charakterovú vadu Piláta ... Kedykoľvek som ja
či ty ochotný obetovať niekoho iného pre svoj vlastný prospech, kedykoľvek nemám odvahu
postaviť sa za to, čo pokladám za správne, nastupujem ten istý kurz, ktorým kráčal
Pilát, kurz, ktorý viedol k Ježišovej smrti. ... Čo by som ja alebo ty urobil na Pilátovom
mieste? Som lepší než Pilát?
A Kajfáš? Bol tento muž nejakým monštrom? Ďaleko
od toho. Kajfáš bol obdivovaným a cteným náboženským vodcom väčšiny nábožných ľudí.
Bol veľkňazom. Jeho osobné schopnosti boli bez chyby. Bol oddaným a úprimným človekom.
Bol vynikajúcim manažérom a modelom rodinného života. Prečo sa teda tak veľmi snažil,
aby bol Ježiš odsúdený? Urobil to pre jednoduchý dôvod: bol príliš skostnatený. Neveril,
že Boh by sa mohol zjaviť aj inak, než len cez Písmo a chrámové obete. Tento muž,
Ježiš, narúšal čo bolo pre neho najsvätejšie a najcennejšie. Porušoval sobotu a vyčistil
chrám. Hovoril s autoritou, ktorú má len Boh, ba ešte horšie, mnohí ho brali vážne.
Kajfáš bol presvedčený, že musí ochrániť Boha pred týmto mužom, bol presvedčený, že
musí brániť židovskú vieru a preto povedal: „Je dobré, keď jeden človek zomrie za
národ, ako by mal byť zničený celý národ.“ Mal tiež strach, aby nasledovníci tohto
proroka nespôsobili problémy a chrám by stratil privilégia, ktoré mu udelili Rimania.
Najzákladnejšou vadou Kaifáša bolo to, že si myslel, že on vlastní celú pravdu; Ježiš
časť tejto pravdy zotáznil a preto musel byť teda zničený. Ľudia, ktorí v ktorejkoľvek
dobe v minulosti viedli náboženské vojny, tí, ktorí iných prenasledovali v mene náboženstva
kráčali v jeho šľapajach. Tí, ktorí kladú svoje krédo nad milosrdenstvo, dobrosrdečnosť
a lásku kráčajú v nich dokonca ešte aj dnes... Táto charakterová vlastnosť, ktorá
ukrižovala Ježiša je v našom svete stále veľmi rozšírená. Je ľahšie byť bohom, ako
mať Boha.
Členovia veľrady sedeli a sledovali súdnu frašku, ktorá bola zvolaná
uprostred noci. Nebolo medzi nimi veľa tých, ktorí by boli Kaifášovými dôverníkmi,
no veľká väčšina predsa schválila rozsudok nad Ježišom a to z jedného prostého dôvodu:
lebo jednoducho nerozmýšľali za seba. Boli unášaní zápalom žalobcov a ani nepomysleli,
že na vec by sa mali pozrieť kriticky a mali by si ju nechať na nasledujúci deň. A
tá hŕstka z nich, ktorí predsa rozmýšľali a boli schopní vidieť do veci hlbšie si
možno povedala: „Každý je tu unášaný žalobami. Mali by sme práve my vstať a urobiť
zo seba bláznov? Môj hlas alebo hlasovanie proti rozsudku by aj tak nezavážilo...“
A tak sedeli ticho a nechali, nech je rozsudok vynesený.
Vždy, keď sme ty
alebo ja unášaní zápalom žalobcov a nepremýšľame sami za seba, sme vinní touto istou
charakterovou vadou, ktorá viedla Ježiša na ukrižovanie. Vždy, keď odmietneme prehovoriť
keď nesúhlasíme, alebo neprispejeme svojím hlasom napríklad pri voľbách, máme podiel
na tom istom zlyhaní, ktoré odovzdalo pár jedincom moc ukrižovať Ježiša z Nazareta....
A ako často zanedbáme zúčastniť sa? V demokracii, ako je aj tá naša hriech národa
je aj našim osobným hriechom.
Ak by s Kajfášom nebol spolupracoval Judáš,
nikdy by Kajfáš nebol našiel Ježiša a nebol by ho zajal uprostred noci. Ježiša by
si nebol dovolil zajať uprostred bieleho dňa v chráme, hoci o tom aj premýšľal. Bolo
totiž príliš veľa tých, ktorí o Ježišovi zmýšľali dobre a keby sa bol o to pokúsil,
iste by bol vyvolal verejné pobúrenie. Prečo Judáš zradil svojho Majstra? Judáš bol
netrpezlivý. Bol s Ježišom už niekoľko rokov. Už bol chorý a unavený z vyčkávania.
Judáš bol presvedčený, že už nastal čas, aby Ježiš zvolal nebeské mocnosti a nad situáciou
prevzal konečne kontrolu, a konečne už vyhodil Rimanov z Palestíny. Judáš bol veľmi
zaujatý pozemským kráľovstvom a silne túžil, aby bolo už konečne založené. Nebol schopný
už čakať na jeho príchod. Myslel si: „Ak budem vidieť, že je vydaný Kajfášovi a potom
Rimanom, jeho ruky i jeho myseľ donútim, aby sa obrátili na Boha a konečne toto kráľovstvo,
o ktorom aj on sám toľko hovoril, príde.“ Judáš bol presvedčený, že urýchli akciu.
Jeho hriechom nebolo to, že by bol býval lačný po tridsiatich strieborných. Aspoň
nie na prvom mieste. Samozrejme motívy každého z nás sú pomiešané. Jeho vinou však
bolo, že nebol schopný čakať, že bol netrpezlivý, a tiež aj to, že použil zlé prostriedky
k tomu, aby dosiahol dobrý koniec. Keď zistil, ako veľmi zle sa jeho kalkulácia zvrtla,
bol z toho tak zhrozený, že si vzal život.
Keď nie sme schopní čakať a začneme
veci tlačiť nasilu, keď si myslíme, že dobrý cieľ môžeme dosiahnuť zlými prostriedkami,
robíme presne to, čo robil Judáš. Keď nám je naponáhlo, nastupujeme do toho istého
vlaku, ktorý aj Judáša priviezol k zrade a následne k odsúdeniu Ježiša. Ako často
však takto robíme? Ako ťažké je čakať a používať len dobré a čestné prostriedky. Byť
naponáhlo to nie je iba čosi diabolské. To je samo o sebe diablom.
Najodpornejšími
charaktermi v Ježišovom procese boli však falošní svedkovia, ktorí súhlasili s tým,
že budú svedčiť proti tomuto mužovi na narýchlo zbúchanom procese uprostred noci.
Dopustili sa klamstva, aby tým získali čosi pre seba. Prekrútili, čo povedal Ježiš
a prisahali, že to povedal tak, ako tvrdia oni. Je možné, že boli úprimní (hoci nie
je ľahké tomuto uveriť), a že si to jednoducho celkom dobre nepamätali... Nuž, ale
úprimní alebo neúprimní, tieto slová ohovárky zavážili natoľko pred Veľradou, že viedli
k odsúdeniu. Ich falošným svedectvom bola iba ohovárka pred súdnym dvorom, avšak predsa
ohovárka, oficiálna ohovárka... Vždy, keď používame slová tak, ako títo falošní
svedkovia, slová obvinenia alebo odsúdenia, a nie sme si vôbec istí, či sú pravdivé,
potom sa správame ako títo ľudia, ktorí ukrižovali proroka z Galiley. A koľko takýchto
neláskavých slov, ktoré hovoríme a počúvame na uliciach Bratislavy, Žiliny, Košíc
je jasne pravdivých?
Potom tu bol stolár, ktorého identitu nepoznáme.
Ten zhotovil kríž. Bol iste zručným majstrom. Určite mu však bolo nad slnko jasnejšie,
čo vyrába a na čo to bude použité. Ak by si si ho podal, určite by odpovedal nejak
takto: „Som predsa chudobný človek, ktorý si musí zarábať na živobytie. Ak to, čo
vyrobím druhí použijú na nesprávne účely, je to moja vina? Takto nejako sa bránia
všetci, ktorí vykonávajú práce alebo produkujú produkty, ktoré nepridávajú nič k dobru
ľudí, alebo ktoré dokonca ľuďom ubližujú. Aká je práca, ktorú ja konám: pomáha alebo
škodí ľuďom? Nezhotovujeme náhodou pre tento náš moderný svet kríže? Je veľa takých,
ktorí toto robia.
Rímski vojaci vykonávali iba príkazy, plnili si jednoducho
len svoje povinnosti. Nebolo ich vecou, aby sa pýtali, koho to vlastne križujú alebo
prečo. A predsa, ak by neboli tohto muža pribili na kríž, nebol by tam pribitý. Samozrejme
je možné, že by ich boli za neposlušnosť odsúdili dokonca na smrť, lenže čo by bolo
horšie? Sú chvíle, kedy sa svedomie musí postaviť proti povinnosti, alebo niekedy
povinnosti voči našej triede, alebo profesii alebo vlasti môžu z nás urobiť križovateľov.
Komu alebo čomu sme nadovšetko oddaní? Ak si nedokážeme na túto otázku odpovedať,
kráčame po tej istej ceste, ako kráčali títo vojaci.
Títo všetci, ktorých
sme tu spomínali, by neboli samotní spôsobili ukrižovanie Ježiša, keby nebolo ľahostajného
davu ľudí v Jeruzaleme, ktorým bolo jedno, čo sa s týmto človekom deje. Stačilo by
zopár stoviek ľudí, ktoré by sa boli energicky postavili proti mocným, a Kajfáš, veľrada
alebo Pilát by si neboli pomohli. Lenže im to bolo jedno. Ježiš bol dobrý človek.
Počúvali ho, obdivovali ho, lenže neboli tam, aby kričali prepusti nám nie Barnabáša
ale Ježiša. Nebolo ich tam, aby protestovali. Nestali v to ráno z postele. Nie je
ľahké vstať ráno z postele. Z teplej postele. Bola to ľahostajnosť voči Ježišovi.
Nie je to, čo sa práve deje pre teba nič? Ľahostajnosť voči Ježišovi bola jednou z
vecí, ktorá viedla k jeho ukrižovaniu, presne tak ako všetky ostatné veci, ktoré sme
spomínali.
A tí, ktorí sú aj dnes ľahostajní, kráčajú v stopách tých, ktorí
svojím nezáujmom spôsobia, že v každom čase, v každej dobe ľudských dejín dosť často
vyhrávajú veľké nespravodlivosti. Niet dnes väčšej sily, ktorá by škodila alebo bránila
presadeniu Ježišovej veci viac, než tá čistá ľahostajnosť... Niekedy je touto
hrozne deštruktívnou mocou náš samotný postoj k veciam, ktorý nosíme v sebe... je
mi to jedno. Toto všetko boli veci, ktoré ukrižovali Ježiša v ten piatok, vo
veľkonočnom týždni r. 29 po Kr. Nešlo o divokú zlobu, alebo sadistickú brutalitu alebo
holú nenávisť, ale o civilizované neresti zbabelosti, bigotnosti, zbabelosti (kariérizmu),
netrpezlivosti, klamstva, alibizmu, osobnej nezodpovednosti, ľahostajnosti ... neresti,
ktoré má každý jeden z nás ... tie isté neresti, ktorí križujú ľudí aj dnes. Možno
keby sme boli bývali tam, aj my by sme boli prispeli k ukrižovaniu Ježiša. Kríž nám
poukazuje na vlastnosti, nachádzajúce sa v každom jednom z nás, ktoré vedú k deštrukcii,
ku križovaniu. Sú to masky, ktoré si obliekajú monštrá v hĺbke nášho vnútra, aby nás
civilizovaných ľudí, mužov a ženy dneška podviedli.
Kríž nám pomáha pozrieť
sa na svoj život správne a presne, na všetky tie naše nenápadné, bežné, každodenné
prehrešky a pády, ktoré tak často preceňujeme. Ako veľa tieto naše prehrešky a pády
v konečnom dôsledku stoja aj nás ľudí, aj Boha? Vedú k vojnám a vzburám. Ničia ľudí,
vedúc ich k duševným chorobám ba i zločinom. Sú to presne tie isté prehrešky a pády,
ktoré pribili Ježiša z Nazareta ku krížu.