25. časť rubriky o Druhom
vatikánskom koncile, ktorú pripravuje Jaroslav Mudroň. Dnes má názov Cirkev pred svetom.
„Napokon je našou vôľou, aby posvätné učenie Cirkvi osvietilo svojim
radostným leskom aj profánny svet, v ktorom Cirkev žije a v medziach ktorého je zahrnutá.
Je totiž potrebné, aby sa ona ukázala medzi národmi ako zdvihnutý znak, a tak
všetci boli vedení s istotou na ceste k dosiahnutiu viery a lásky... Cirkev
bola založená pre ľudské pokolenie. Cirkev si nenárokuje žiadnu inú pozemskú autoritu,
ak nie tú, ktorá jej umožňuje slúžiť ľuďom a milovať ich.“ Slová, ktorými
pápež Pavol VI. opísal postoj Cirkvi voči svetu, mali byť krátkym zhrnutím snahy predstaviť
nový koncilový dokument s pracovným názvom O Cirkvi v dnešnom svete (De
ecclesia in mundo huius temporis). Dva týždne na prelome októbra a novembra v
roku 1964 sa konciloví otcovia venovali tomuto dokumentu, ktorý nemal v dejinách Cirkvi
obdobu. Cirkev sa ako celok mala vyjadriť k otázkam „svetského“ charakteru. Inak povedané,
chcela ponúknuť všetkým ľuďom svoj postoj k otázkam, ktoré boli vnímané ako najproblematickejšie.
K ním patrili témy ako: pokrok ľudskej spoločnosti, hospodárske systémy, sociálna
spravodlivosť či podpora mieru.
Nie všetkým biskupom sa pozdával takýto krok
Druhého vatikánskeho koncilu. Na začiatku diskusie vyslovil svoje pochybnosti krakovský
arcibiskup Karol Wojtyła, podľa ktorého cirkevný koncil má právo prehovoriť len ku
katolíkom. Kardinál Suenens mu odpovedal argumentom, že Cirkev, aj keď „nie je zo
sveta”, predsa žije „vo svete” a má povinnosť reagovať na svetové problémy bez toho,
aby jej reč stratila svoj náboženský ráz. Všetkým zúčasneným bolo jasné, že dokument
musí nájsť správnu rovnováhu medzi evanjeliovým posolstvom a konkrétnou panujúcou
situáciou. Už prvotná schéma podávala opis Cirkvi, ktorá „sa s láskou díva na svet,
nesie jeho starosti, stavia sa pozitívne k jeho úspechom, no nestotožňuje sa
pritom so svetom, pretože ho chce povzniesť k Bohu”.
Návrh dokumentu otvoril
mnohé dôležité témy, avšak odpovede, s akými prišiel, sa videli už od začiatku ako
veľmi nepostačujúce. „Schéma je nedôstojná koncilu,“ ohradil sa Mons. Heenan,
westminsterský arcibiskup a ako dodal: „bola by sklamaním pre katolíkov,
nekatolíkov a pre neveriacich. Veď o praktických témach, akými sú hlad vo svete, atómová
vojna, rodinný život, sa nesmie hovoriť s improvizáciou a ľahkomyseľne, ako to robí
predkladaný návrh.“ Jedným z riešení bolo podľa arcibiskupa prediskutovať jednotlivo
všetky dôležité témy na zasadnutiach koncilu.
Ďalším veľkým problémom bolo,
aký prístup si má Cirkev zvoliť v opise jej vzťahu so svetom. Teológia poznala dva
hlavné spôsoby nazerania na tento svet. Obrazne povedané, na svet možno hľadieť cez
betlehemské jasle alebo cez golgotský kríž. Cez „betlehemské jasle“ znamená vidieť
svet ako priestor, do ktorého chce vstúpiť Boh cez tajomstvo vtelenia a narodia Božieho
Syna. Tento, akoby „vianočný“ pohľad na svet, bol veľmi obľúbený gréckymi otcami prvotnej
Cirkvi a od 19. storočia si ho osvojila aj francúzska teologická škola. Druhým
spôsobom nazerania na svet bola perspektíva Ježišovho kríža. Svet sa pri tom javí
viac ako miesto, kde panuje zloba a hriech, pre ktoré Boží Syn svojou smrťou spláca
Otcovi dlžobný úpis neverného ľudstva. Veľkonočné udalosti Veľkého piatku a nedeľného
zmŕtvychvstania sa tu stávajú odrazovým bodom pre vnímanie ľudského života. Takýto
spôsob myslenia bol vlastný už sv. apoštolovi Pavlovi, sv. Augustínovi a postupne
si ho osvojili nemeckí teológovia, vrátane Martina Luthera a protestantských mysliteľov.
Tieto dva odlišné prístupy sa prejavili pri debatách o schéme dokumentu O
Cirkvi v súčasnom svete. Nemecký kardinál Frings vyčítal autorom schémy, že pri
jej zostavovaní kládli príliš veľký dôraz na tajomstvo Božieho vtelenia a nezahrnuli
v nej dôležitosť kríža. Tajomstvo kríža je podľa kardinála výstrahou pre svet a pobáda
nás nasledovať Krista v obetovaní a v zriekaní sa pozemských dobier. Podobne sa vyjadril
ďalší nemecký hierarcha, arcibiskup Volk v mene sedemdesiatich prevažne nemeckých
biskupov. Napokon aj luteránski pozorovatelia na koncile taktne komentovali schému
a nepáčilo sa im, že sa prehliada skutočnosť hriechu, ktorý panuje vo svete.
Dokument
chcel totiž ponúknuť pozitívne ladené posolstvo plné nádeje pre dnešný svet, a preto
spočiatku uprednostnil „tajomstvo Vianoc“ pred „tajomstvom Veľkej noci“. Kardinál
Frings navrhol nazerať na svet v plnosti Božieho plánu: „Stvorenie sveta nás učí
milovať všetky veci ako Božie diela; vtelenie nás pobáda, aby sme zasvätili
Bohu všetky terajšie situácie; a konečne kríž a vzkriesenie nás pozývajú, aby sme
nasledovali Krista v obeti a v zriekaní.“ Týmto Fringsovym riešením
bola položená teoretická základňa pre budúci text dokumentu Gaudium et spes.
Najväčšia časť debaty bola potom venovaná konkrétnym aktuálnym spoločenským otázkam.
Viac ráz zaznela požiadavka biskupov, aby sa do schémy začlenilo rázne odsúdenie komunizmu.
Kardinál Wyszyński vysvetlil koncilovému zhromaždeniu, že komunizmus nie je jediný
nemorálny a chybný hospodársky systém. Podľa poľského kardinála každý ekonomický systém,
ktorý neberie ohľad na slobodu osobného svedomia, robí z ľudskej osoby otroka produkcie.
Nestačí odsúdiť hospodárske a kultúrne smery, akými sú marxizmus, existencializmus
či agnosticizmus. Podľa slov portugalského biskupa Ferreiru, sa musí Cirkev pýtať,
aká je príčina, že tieto systémy popierajú Boha. Kresťan nemôže prijať tieto smery,
ale mal by rozpoznať čiastočku pravdy, z ktorej čerpajú svoju silu a presvedčivosť. Podobne
Mons. Elchinger zo Štrasburgu navrhol, aby Cirkev prehodnotila svoj postoj k svetskej
kultúre: „Pred očami musíme mať skutočnosť, že vedúce kultúrne osobnosti
majú voči Cirkvi veľké výhrady. Viacerí katolícki intelektuáli sa domnievajú, že Cirkev
ich nepodporuje dostatočne. Veď sa stačí pozrieť na boj Cirkvi proti tzv. modernizmu.“
Podľa štrasburského arcibiskupa je preto potrebné opraviť akýsi cirkevný dogmatický
imperializmus, ktorý vedie predstaviteľov Cirkvi k domnienke, že majú právo posudzovať
všetko. Naše dedičstvo minulosti nemôže brániť Cirkvi hľadieť do budúcnosti. Symbolom
priepasti medzi Cirkvou a kultúrou je nešťastný prípad odsúdenia Galileiho. Vzťah
Cirkvi k svetu kultúry, vedy a spoločenských systémov mal byť nanovo formovaný. Požiadavka,
aby sa Cirkev obnovovala a očisťovala, platila aj v tejto oblasti. A ako si Cirkev
postupne uvedomila, že nezávisí od žiadnej uzavretej formy myslenia, filozofického
či teologického systému, tak na Druhom vatikánskom koncile si mala priznať svoju nezávislosť
od akejkoľvek kultúrnej a spoločenskej formy. Veď ona patrí jedine svojmu ženíchovi
Kristovi. Iba na ňom jedinom je závislá a iba v jeho odraze je definovateľná.