Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Kvetnú nedeľu

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Kvetnú nedeľu s názvom V čom spočívali Ježišove pašie?
Milí priatelia, stojíme pred bránou Veľkého týždňa, Kvetnou nedeľou. Je to týždeň pre nás kresťanov mimoriadne posvätný, pretože počas neho meditujeme a aj liturgickými gestami si sprítomňujeme posledné dni Ježišovho života. Veľký týždeň je akýmsi sumárom celého jeho učenia. Dovtedy kázal, teraz nám svoje kázanie demonštroval na sebe samom.
V čom spočíva základná myšlienka Veľkého týždňa? A v čom je jeho sila pre nás? Dovolím si to vyjadriť hrou slov: na scénu sa dostali do konfrontácie aktívum verzus pasívum, subjekt verzus objekt. O čo v týchto slovách ide? Gramatika nám hovorí, že v našom jazyku by sme nemali používať pasíva ale iba aktíva, pretože pasívne tvary vraj neznejú dobre; lepšie sú vraj tvary aktívne. Napríklad nie je dobré povedať: „Bol som videný“, ale radšej „Ľudia ma videli.“
Možno je to naozaj jazykovo krajšie, avšak čo spraviť, keď náš život sa odohráva presne tak: raz aktívne, inokedy pasívne? Čo urobiť so situáciami, keď už nie som v stave aktívnom, ale naopak, v stave pasívnom? Keď už nie som pánom situácie ale obyčajnou hračkou v rukách niekoho alebo niečoho iného, ktoré si robí so mnou čo chce? Presne toto sa stalo s Ježišom, a preto príbeh jeho posledných dní nazývame nie aktívami Ježišovými, ale jeho pasiami, po slovensky pašiami. Išlo o niečo, čo nerobil už on, ale to bolo robené jemu. Niečo, kde on už nebol subjektom, ale naopak objektom. Pozrime sa, ako to vyzeralo a či táto situácia je fiaskom a prehrou života, alebo či vari má pre človeka nejaký zmysel?
Ježiš chodil tri roky z dediny do dediny, kde učil a uzdravoval. Všade, kde šiel ho obklopoval dav ľudí, ktorí ho počúvali a hľadali u neho riešenie svojich záležitostí. Boli to až neuveriteľne plné a aktívne tri roky. Počas celého toho obdobia to mal všetko pod kontrolou. Prichádzal i odchádzal tak, ako sám chcel.
No keď bol v Getsemanskej záhrade vydaný svojím nepriateľom jedným zo svojich vlastných, všetko toto sa skončilo. Táto udalosť bola v jeho živote i službe zásadným bodom obratu. Od tejto chvíle od subjektu sa stal objektom, od toho, ktorý koná sa zmenil na toho, na ktorom veci boli konané. Ježiš od tej chvíle začal zakusovať a znášať utrpenie. A presne to je to, čo znamená slovo pašie. Od tejto chvíle už nemal pod kontrolou to, čo sa s ním stalo. Odteraz veci už nekonal on, ale boli konané jemu. Vidíme tu teda – aj gramaticky – jasne pasívny tvar: „boli konané jemu“.
Len si všimnime tie pasívne gramatické tvary, ktoré používajú evanjelisti. Ježiš bol zatknutý, uväznený, vedený pred Kaifáša, Herodesa a Piláta, vypočúvaný, bičovaný, korunovaný tŕním, bol mu daný kríž, bol vyzlečený zo šiat, pribitý na kríž, vysmievaný ... a konečne zomrel.
Toto nás vedie k zaujímavému záveru: Ježiš svoju misiu plnil nielen tým, čo robil, ale aj tým – a možno ešte viac tým –, čo bolo robené jemu; svojimi pašiami.
A keďže presne takto sa odohráva aj život každého jedného z nás, Ježišov príbeh má pre nás veľkú silu. Aj keď si namýšľame, že náš život je určovaný našimi aktivitami, nie je tomu tak. Možno to platí pre čas našej mladosti, keď sme ešte plní síl a determinácie, lenže ani vtedy nie celkom. Veľká časť nášho života je skutočnosti určovaná viac tým, čo sa robí nám, ako tým, čo robíme my, teda našimi pašiami. A tieto pašie, ak sme ochotní ich prijať, spolu s našimi aktivitami, nás vedú k spáse.
Je dôležité uvedomiť rozsah, v akom sa veci nad nami konajú. Keď sme deti, sme úplne odkázaní „na milosť i nemilosť“ dospelých. Keď kráčame životom, sú tu rany osudu, zrady, nešťastia, choroba, strata priateľstiev, krachy vzťahov, sklamania v ľuďoch často tých najbližších, sklamania vo vlastných deťoch, smrť milovaných, nepochopenia, nespravodlivé obvinenia a posudzovania, nepríjemnosti v škole či v práci napriek maximálnej snahe a pod.
Samozrejme, v živote sú aj chvíle radostné i obdobia šťastia a pokoja. No faktom je, že veľa vecí v našom živote je mimo našu kontrolu. Všetko toto je súčasťou toho, čo nazývame človečenstvo. No ani vo veciach, ktoré nemáme pod kontrolou nie sme neslobodní. Máme slobodu rozhodnúť sa, ako zareagujeme na to, čo na nás život alebo druhí ľudia uložili. Tieto veci nás môžu vybudovať alebo rozbiť.
Ježiš vo všetkom tom, čo na neho prišlo zostal sám sebou, zostal silný, čistý, dobrý. Čím by sme sa stali my, keby nás strata, kríza, alebo pustošenie obrali o úspech, dôležitosť ba i samú osobnosť?
Pašie Ježišove nám ukazujú, ako Ježiš odpovedal na to, čo mu bolo robené. Všetko to násilie, ktoré na neho prišlo absorboval, premenil ho, vrátil ho jeho pôvodcom vo forme lásky a odpustenia. Toto je víťazstvo lásky nad mocnosťami ničenia. V ňom nebolo nič, iba láska. Miloval dokonca aj vtedy, keď do jeho rúk a nôh pritĺkali klince.
Je nevyhnutné, milí priatelia, aby sme na toto všetko z Ježišovho života mysleli, keď budeme sami prechádzať ťažkými chvíľami.