Moderný kňaz

24. časť rubriky o Druhom vatikánskom koncile, ktorú pripravil Jaroslav Mudroň, s názvom Moderný kňaz:
„Na prvom mieste sa naša myseľ obracia na kňazov žijúcich po celom svete, ktorí sú nám tak veľmi milí a vážime si ich. Považujeme ich za skutočných a účinných pomocníkov pre biskupský úrad.“ ⁽imprimis cogitatio convertitur Nostra ad Sacerdotes)
Tento pozdrav pápeža Pavla VI. si vypočuli kňazi pri otvorení tretej fázy koncilu 14. septembra 1964. Riadnymi účastníkmi Druhého vatikánskeho koncilu boli biskupi a cirkevní preláti. Preto prítomnosť bežných kňazov, nie teológov ani sekretárov či generálnych predstavených, ale kňazov farárov, bola považovaná za mimoriadnu. V 64. roku dostali pozvánku prísť na koncil ako poslucháči štyridsiati farári, prevažne z krajín západnej Európy a Ameriky. Prví z nich sa objavili na koncilovom zasadaní 13. októbra, v deň, keď sa po prvýkrát predstavila predloha s názvom O kňazskom živote a účinkovaní.
Tomuto pripravovanému dokumentu sa spočiatku pripisovala len malá váha. Pred začatím diskusie arcibiskup François Marty v mene prípravnej komisie upozornil biskupov, že kvôli urýchleniu koncilových prác boli nútení skrátiť text a obmedziť sa na najvážnejšie otázky: pokles kňazských povolaní, požiadavka svätosti, zdôraznenie celibátu, revízia spôsobov financovania a vrúcnejšie vzťahy s laikmi.
Za rozhodnutím skrátiť dokument stál mníchovský kardinál Döpfner, ktorý vypracoval plán, ako zefektívniť priebeh koncilových zasadaní, pretože koncil trval už tretí rok a ešte len polovica schém bola dokončená. O návrhoch pre dokument O kňazskom živote a účinkovaní sa preto najprv nemalo ani len diskutovať, ale priamo hlasovať. Takýto krok schvaľoval aj rakúsky biskup Koestner: „Mnoho sa hovorilo o biskupoch, diakonoch a laikoch, lebo v súvise s nimi boli problémy; s kňazmi však nie sú závažné problémy; preto si nevyžadujú osobitnú pozornosť.“
Väčšina koncilových otcov však nesúhlasila s týmto názorom a počas trojdňovej diskusie zasypala komisiu lavínou pripomienok. Ako prvý sa vyjadril kardinál Meyer zo Chicaga. Podľa jeho názoru predloha nespĺňa svoj účel a nezodpovedá požiadavkám dnešnej doby. Hovorí len o povinnostiach kňazov a nepodáva nič, čo by ich mohlo povzbudiť a potešiť pri ich práci. Rovnako biskup Sanchez z Peru nabádal, aby pripravovaný dokument mal pred očami charakteristické známky dnešnej doby, najmä múr rozdelenia medzi Cirkvou a občianskou spoločnosťou, ktorý vylučuje prácu kňaza zo spoločenskej sféry. Sú to nové znamenia doby, ktoré vyzývajú k obnove, k priblíženiu kňaza k veriacim, k poznaniu pastoračných otázok a k odbornosti v rôznych formách kňazského apoštolátu.
Výrazy ako „dnešná doba“, „nové cesty“ či „súčasné potreby“ sa natoľko opakovali, že v mnohých vtedajších článkoch a komentároch sa písalo o novej koncilovej definícii „moderného“ kňaza. No slovo „moderný“ (modernus) cirkevná latinčina nerada používala a musel uplynúť ešte jeden rok, aby sa vôbec po prvýkrát vyskytlo v jednom z dokumentov s podnázvom O vzťahu Cirkvi k súčasnému svetu. Na druhej strane, hoci sa o „modernom kňazovi“ výslovne nehovorilo, viaceré návrhy biskupov dosvedčovali, že sa v Cirkvi formuje nový model katolíckeho kňaza.
Indický arcibiskup Evangelisti a maronitský arcibiskup Ayub zo Sýrie napríklad žiadali, aby sa s kňazmi postupovalo podobne ako s biskupmi. To znamená, že ako biskupi tvoria biskupský zbor na čele s pápežom, tak kňazi tej ktorej diecézy majú vytvárať zbor kňazov na čele s biskupom, ktorí spoločne spravujú miestnu cirkev. V budúcnosti sa preto má posilniť nejaká forma spoločného života kňazov a užšia komunikácia, aby tak mali povedomie spoločnej zodpovednosti.
Ďalšou nebývalou, novou známkou „moderného“ kňaza mala byť jeho „pohyblivosť“, t.j. pohotovosť byť preložený z miesta pôsobenia na iné miesto, do inej farnosti či diecézy. Áno, aj diecézy, pretože biskupi na koncile sa domáhali spravodlivého rozdelenia kňazov. Ako poznamenal biskup Čekada z Juhoslávie: „Kňaz nemá pracovať tam, kde sa narodil, ale tam, kde je to potrebné.“
Konciloví otcovia si boli vedomí, aký nepomer panuje v počtoch kňazských povolaní medzi ich diecézami. Krajiny ako Taliansko a Francúzsko zaznamenali náhly pokles seminaristov v päťdesiatych rokoch. Naopak o Španielsku sa hovorilo ako o oblasti „s nadprodukciou kňazov“. Španielsky biskup Gonzalez opisoval situáciu, že ročne v Španielsku musia odmietnuť od tisíc až do dvetisíc mladíkov, ktorí chcú vstúpiť do seminára. Jednoducho niet pre nich dostatok miesta a chýbajú peniaze na stavbu nových seminárov.
Nepovšimnutou neostala ani otázka financovania. Druhý vatikánsky koncil mal urobiť definitívnu čiaru za systémom cirkevných benefícií, keď bol kňaz vydržiavaný z výnosu z
cirkevných pozemkových majetkov. Hľadali sa nové spôsoby hmotného zabezpečenia kňazov... Mexický biskup Corripio napríklad žiadal, aby kňazi v biskupstve mali spoločnú kasu, z ktorej by biskup všetkých rovnako platil, čím by sa dosiahla finančná rovnosť. Bolo však jasné, že tieto otázky sú úzko späté s miestnymi pomermi; preto sa konečné slovo ponechalo biskupským konferenciám.
Od miestnych pomerov záviseli aj názory na tému vzťahov a spolupráce medzi kňazmi a laikmi. Predložená schéma vyzývala kňazov, aby „neboli len dušpastiermi a učiteľmi“, ale aby sa v prvom rade cítili byť „bratmi vo vzťahu k ostatným bratom a sestrám“. Tento postoj odpovedal duchu koncilu, ktorý sa chcel chrániť tzv. „klerikalizmu“ – chladného odstupu kléru od veriacich.
Biskupi z tradičných kresťanských krajín sa skôr obávali „laicizácií“ kňazského stavu, t.j. situácií, keď sú rozdiely medzi laikmi a kňazmi tak rozmazávané, že sa stráca ich osobitná úloha v Cirkvi. „V schéme nie je nič o dôstojnosti, vznešenosti a cieli kňazstva!“ Ohradil sa voči predlohe sicílsky kardinál Ruffini. Podobné námietky mali francúzski biskupi. Lurdský biskup Theas si poťažkával, že dnešná doba vidí v kňazovi obyčajného človeka. Podľa jeho slov preto treba vyzdvihnúť, že kňaz sa líši od ostatných, že je účastný Kristovho kňazstva a predstavuje celú Cirkev. V mene sedemdesiatich francúzskych biskupov a ako posledný rečník diskusie vystúpil neslávne známy biskup Lefevbre. Nepozdávalo sa mu, že sa v Cirkvi dneška zdôrazňuje všeobecné kňazstvo laikov a laický apoštolát, čo vnáša zmätok do chápania kňazskej činnosti: „Ak je činnosť laikov zameraná na posväcovanie sveta, potom činnosť kňazov má byť zameraná na posväcovanie človeka.“
Jediným možným východiskom z tak rôznorodej palety názorov biskupov na svojich kňazov bolo vypracovanie nového dokumentu, ktorý by vychádzal z týchto návrhov. Takéto riešenie požadovali už skôr stodvanásti biskupi prevažne z Brazílie. V ich mene Mons. Gomes parafrázoval Ježišove slová, aby sa jednoduchým kňazom nekládli bremená, o ktorých sa pri schéme o biskupoch ani len nehovorilo. Pri konečnom hlasovaní sa 57 % otcov postavilo proti predlohe O kňazskom apoštoláte a účinkovaní. Koncilová komisia tak mala prepracovať celý dokument odznova a dať mu požadovaný punc „modernosti“ katolíckeho kňaza.