Vysielanie pre gréckokatolíkov: Gregor Naziánsky a jeho Utrpenie Krista
Autorom príspevku s
názvom "Gregor Naziánsky a jeho Utrpenie Krista, ukážka ranokresťanskej inkulturácie
v oblasti umenia" je Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:
V latinskom obrade patrí k atmosfére Veľkého Týždňa už tradične čítanie tzv.
Pašií, teda evanjelií o umučení Pána Ježiša. Vo východnej cirkvi existuje obdobné
čítanie dvanástich evanjelií o umučení, Strastí, ktoré sú súčasťou veľkopiatkovej
utierne, aj keď sa táto z rôznych praktických a liturgických dôvodov slúži už vo štvrtok
večer. V mnohých krajinách sú okrem toho veľmi populárne tzv. Pašiové hry, v ktorých
sa scénickým spôsobom zobrazuje umučenie Pána podľa opisu evanjelistov. Na niektorých
miestach majú tieto pašiové hry dlhoročnú, ba až stáročnú tradíciu a sú predmetom
záujmu veriacich, pútnikov i odborníkov z oblasti divadelného umenia. Všeobecne je
rozšírená mienka, že tieto hry sú typickým prejavom západného kresťanstva, vychádzajúcim
zo stredovekých latinských, nábožno-poučných divadelných predstavení. Skutočnosť je
však o niečo zložitejšia. Dramatické zobrazovanie tém náboženského obsahu má svoje
korene na kresťanskom Východe a jeden z kulminačných bodov dosiahlo od polovice 4.
do polovice 5. storočia, ako výsledok konfrontácie medzi doznievajúcou klasickou pohanskou
kultúrou a nastupujúcou kultúrou kresťanskou.
Obľúbenou výrazovou formou v
dramatickom umení tejto epochy bol tzv. kentron. Slovom kentron sa doslova
označoval plášť plný záplat, pozošívaný z rozličných kusov a druhov látky, ktorý nosili
chudobní ľudia. V literatúre sa menom kentron označovala prevažne veršovaná
kompozícia, ktorá bola akousi kolážou, obratnou kombináciou fráz, slovných zvratov
a obrazov prevzatých od antických autorov, s novým významom a obsahom. Tento druh
literárnej parafrázy, ktorý využíval esteticko-literárne bohatstvo klasikov predchádzajúcich
storočí na vyjadrenie novej, vlastnej idey, sa v Grécku začal objavovať už v 4. storočí
pred Kristom. Jedným z jeho prvých predstaviteľov bol Egemon z Tassu, ktorý čerpal
predovšetkým z Homéra. V Ríme sa kentron rozšíril v druhej polovici druhého
storočia po Kristovi, najčastejšie parafrázovaným autorom tu bol Vergílius. Kresťanstvo,
ako náboženstvo chudobných bolo v prvých storočiach v tieni klasickej pohanskej kultúry,
ale počnúc tretím storočím sa stále častejšie objavujú kresťanskí autori schopní súperiť
so svojimi pohanskými súčasníkmi aj po stránke formálnej úrovne literárneho prejavu.
Vo štvrtom storočí nastáva rozkvet kresťanskej literatúry, s celou plejádou slávnych
a svätých kazateľov, spisovateľov, učiteľov a biskupov, ktorí vychádzajúc z filozofického
a rečníckeho bohatstva klasickej gréckej a rímskej kultúry, vkladajú tomuto umeniu
nový, kresťanský obsah, dávajúc ho tak do služieb hlásania evanjelia. Kresťanský kentron
má medzi svojimi predstaviteľmi nielen mužov, ale aj ženy-básničky. V Ríme to bola
napríklad Proba v polovici štvrtého storočia, na Východe zasa cisárovná Eudoxia v
polovici piateho storočia. Kresťanskí autori sa vo všeobecnosti zmocnili rozvinutej
antickej kultúry slova s takým majstrovstvom, že hneď v prvých desaťročiach oficiálnej
slobody začali získavať na literárnom poli neoddiskutovateľnú prevahu. Nie náhodou
cisár Julián Apostata (Odpadlík) v snahe navrátiť pohanstvu stratené privilegované
postavenie zakázal roku 362 kresťanom prístup k vyšším štúdiám, najmä rečníckym a
literárnym. Spontánnou odpoveďou na tento absurdný, aj keď krátkodobý zákaz, bol zrod
viacerých literárnych diel kresťanských autorov. Hádam najvýznamnejším spomedzi nich
je dráma o utrpení a vzkriesení Krista, ktorú napísal bývalý spolužiak odpadlíckeho
cisára z aténskej Akadémie, sv. Gregor Naziánsky. Na dôkaz schopnosti kresťanstva
využiť všetko to čo bolo pozitívne v pohanskej kultúre.
Sv. Gregor si vzal
za predlohu štýl, dramatickú kompozíciu a vyjadrovacie prostriedky divadelných hier
jedného z najväčších gréckych autorov klasickej epochy, Euripida. Zrodil sa tak jedinečný
kresťanský kentron, dráma Utrpenie Krista, ktorá čo do literárnych kvalít
plne zodpovedá kánonu klasického antického divadelného umenia. Osobitosť tohto diela
spočíva aj v skutočnosti, že súdobé ranno-byzantské profánne divadlo bolo dedičom
rímskeho divadla založeného viac na komediálnej pantomíme a nemožno ho považovať za
priameho nasledovníka tradícií klasickej gréckej drámy z obdobia vrcholnej antiky.
V tejto súvislosti sa sv. Gregor vyhol kopírovaniu druhoradého, dekadentného divadelníctva
epochy zanikajúceho pohanstva a obrátil sa k vzorom z obdobia rozkvetu tohto umenia.
Po stránke obsahovo-teologickej je toto dielo skutočne hodné mena svojho autora,
teológa, kazateľa a básnika v jednej osobe. Hlboké náboženské pravdy vtelenia, utrpenie
a vzkriesenie Krista, zahrnuté do celového rámca Božej ekonómie, dejín spásy ľudského
pokolenia, sú tu podané mimoriadne pôsobivou literárnou formou. Antické divadlo, najmä
dráma, okrem poučujúcej úlohy plnilo aj istú kultovo-náboženskú funkciu. Práve túto
charakteristickú vlastnosť klasickej drámy sa podarilo sv. Gregorovi podchytiť a zvýrazniť
v diele Utrpenie Krista. Výsledkom tejto snahy nie je "divadlo" v dnešnom zmysle
slova, ale skôr hlboko pôsobivá scénicko-literárna kompozícia spĺňajúca tie najprísnejšie
dramaturgické, estetické i teologické kritériá. Žiaľ, nie je dostatočne možné opisne
vyjadriť bohatstvo tejto drámy bez dôkladného rozboru textu s patričnými vysvetlivkami
a s náležitým objasnením pravidiel a schém literárnej stavby antickej drámy – táto
úloha však presahuje možnosti a rozsah tohto príspevku. (Kritické vydanie gréckeho
textu s francúzskym prekladom vyšlo roku 1969 v Paríži, ako 149. zväzok edície "Sources
Chrétiennes"). Priblížme si však aspoň schematicky vonkajšiu kompozíciu tejto hry.
Po krátkom Prológu – predslove, nasledujú štyri časti, či dejstvá:
Utrpenie, Smrť, Uloženie do hrobu a Vzkriesenie. Dráma sa končí Epilógom,
záverečnou modlitbou k Spasiteľovi. Celým dejom nás sprevádza osoba Panny Márie, ktorá
je účastníčkou deja a súčasne nám v dlhých dramatických monológoch ponúka teologickú
reflexiu nad jednotlivými aspektmi Kristovho vtelenia, umučenia a zmŕtvychvstania.
Máriu sprevádza verný apoštol Ján, skupina zbožných žien z Ježišovho sprievodu tvorí
chór, ktorý je jedným z nosných prvkov antického divadla. V hre vystupujú aj ďalšie
postavy, ako Nikodém, Magdaléna, Jozef Arimatejský, Pilát, kňazi, vojaci atď. Ďalšou
dôležitou postavou je popri chóre tzv. posol, ktorý oznamuje Márii jednotlivé
scény, ktoré sa odohrávajú mimo ich vizuálneho zobrazenia na javisku a súčasne ich
komentuje; tento komentár je tiež plný teologického bohatstva. Celá hra má 2600 veršov,
v ktorých využíva 87 citátov zo Starého Zákona a 405 z Nového Zákona.
História
nám nezanechala mnoho správ o tom, akým spôsobom, kde a kedy bola dráma Utrpenie
Krista hraná. Isté však je, že aj pri tomto druhu dramatického umenia teologicko-poučného
charakteru sa v neskorších storočiach stále viac zdôrazňoval jeho kultový charakter.
Toto sa okrem iného prejavilo aj v tom, že liturgická prax východnej cirkvi bola časom
obohacovaná o mnohé dramatizujúce prvky. Stačí keď si v tejto súvislosti uvedomíme
priebeh obradov Veľkého Týždňa s tak bohatými vonkajšími znakmi: čítaním Strastí,
ukladaním plaščenice do hrobu, s nadhrobnou utierňou, či so sugestívnou procesiou
paschálnej utierne. Aj v tomto bohatstve výrazových prvkov spájajúcich teologickú
naráciu s dramatickou reprezentáciou môžeme pozorovať duchovnú spojitosť súčasnej
liturgie so starou východnou tradíciou kultovo-umeleckého vyjadrovania teologických
motívov.
Vo štvrtom storočí, ako odpoveď na výzvu posledných zábleskov doznievajúcej
epochy pohanského sveta, sv. Gregor Naziánsky využil to najlepšie čo mu poskytovala
súdobá kultúra na zvýraznenie a čo najširšie sprístupnenie oslavy tajomstiev života
Ježiša Krista. Urobil tak formou divadelnej drámy, hrou Utrpenie Krista. Tento
jeho odvážny krok je v istom slova zmysle výzvou aj pre nás, aby sme sa podobne snažili
odpovedať na výzvu súčasnej kultúry a aby sme z jej rozličných výrazových prvkov využili
to, čo najviac môže poslúžiť na sprístupnenie a priblíženie tajomstva vteleného Slova
dnešnému svetu. Toto úsilie zaiste k prispeje k obohateniu ako našej kultúry tak aj
duchovného života.