Vysielanie pre gréckokatolíkov: Gregor Naziánsky a jeho Utrpenie Krista

Autorom príspevku s názvom "Gregor Naziánsky a jeho Utrpenie Krista, ukážka ranokresťanskej inkulturácie v oblasti umenia" je Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:

V latinskom obrade patrí k atmosfére Veľkého Týždňa už tradične čítanie tzv. Pašií, teda evanjelií o umučení Pána Ježiša. Vo východnej cirkvi existuje obdobné čítanie dvanástich evanjelií o umučení, Strastí, ktoré sú súčasťou veľkopiatkovej utierne, aj keď sa táto z rôznych praktických a liturgických dôvodov slúži už vo štvrtok večer. V mnohých krajinách sú okrem toho veľmi populárne tzv. Pašiové hry, v ktorých sa scénickým spôsobom zobrazuje umučenie Pána podľa opisu evanjelistov. Na niektorých miestach majú tieto pašiové hry dlhoročnú, ba až stáročnú tradíciu a sú predmetom záujmu veriacich, pútnikov i odborníkov z oblasti divadelného umenia. Všeobecne je rozšírená mienka, že tieto hry sú typickým prejavom západného kresťanstva, vychádzajúcim zo stredovekých latinských, nábožno-poučných divadelných predstavení. Skutočnosť je však o niečo zložitejšia. Dramatické zobrazovanie tém náboženského obsahu má svoje korene na kresťanskom Východe a jeden z kulminačných bodov dosiahlo od polovice 4. do polovice 5. storočia, ako výsledok konfrontácie medzi doznievajúcou klasickou pohanskou kultúrou a nastupujúcou kultúrou kresťanskou.

Obľúbenou výrazovou formou v dramatickom umení tejto epochy bol tzv. kentron. Slovom kentron sa doslova označoval plášť plný záplat, pozošívaný z rozličných kusov a druhov látky, ktorý nosili chudobní ľudia. V literatúre sa menom kentron označovala prevažne veršovaná kompozícia, ktorá bola akousi kolážou, obratnou kombináciou fráz, slovných zvratov a obrazov prevzatých od antických autorov, s novým významom a obsahom. Tento druh literárnej parafrázy, ktorý využíval esteticko-literárne bohatstvo klasikov predchádzajúcich storočí na vyjadrenie novej, vlastnej idey, sa v Grécku začal objavovať už v 4. storočí pred Kristom. Jedným z jeho prvých predstaviteľov bol Egemon z Tassu, ktorý čerpal predovšetkým z Homéra. V Ríme sa kentron rozšíril v druhej polovici druhého storočia po Kristovi, najčastejšie parafrázovaným autorom tu bol Vergílius. Kresťanstvo, ako náboženstvo chudobných bolo v prvých storočiach v tieni klasickej pohanskej kultúry, ale počnúc tretím storočím sa stále častejšie objavujú kresťanskí autori schopní súperiť so svojimi pohanskými súčasníkmi aj po stránke formálnej úrovne literárneho prejavu. Vo štvrtom storočí nastáva rozkvet kresťanskej literatúry, s celou plejádou slávnych a svätých kazateľov, spisovateľov, učiteľov a biskupov, ktorí vychádzajúc z filozofického a rečníckeho bohatstva klasickej gréckej a rímskej kultúry, vkladajú tomuto umeniu nový, kresťanský obsah, dávajúc ho tak do služieb hlásania evanjelia. Kresťanský kentron má medzi svojimi predstaviteľmi nielen mužov, ale aj ženy-básničky. V Ríme to bola napríklad Proba v polovici štvrtého storočia, na Východe zasa cisárovná Eudoxia v polovici piateho storočia. Kresťanskí autori sa vo všeobecnosti zmocnili rozvinutej antickej kultúry slova s takým majstrovstvom, že hneď v prvých desaťročiach oficiálnej slobody začali získavať na literárnom poli neoddiskutovateľnú prevahu. Nie náhodou cisár Julián Apostata (Odpadlík) v snahe navrátiť pohanstvu stratené privilegované postavenie zakázal roku 362 kresťanom prístup k vyšším štúdiám, najmä rečníckym a literárnym. Spontánnou odpoveďou na tento absurdný, aj keď krátkodobý zákaz, bol zrod viacerých literárnych diel kresťanských autorov. Hádam najvýznamnejším spomedzi nich je dráma o utrpení a vzkriesení Krista, ktorú napísal bývalý spolužiak odpadlíckeho cisára z aténskej Akadémie, sv. Gregor Naziánsky. Na dôkaz schopnosti kresťanstva využiť všetko to čo bolo pozitívne v pohanskej kultúre.

Sv. Gregor si vzal za predlohu štýl, dramatickú kompozíciu a vyjadrovacie prostriedky divadelných hier jedného z najväčších gréckych autorov klasickej epochy, Euripida. Zrodil sa tak jedinečný kresťanský kentron, dráma Utrpenie Krista, ktorá čo do literárnych kvalít plne zodpovedá kánonu klasického antického divadelného umenia. Osobitosť tohto diela spočíva aj v skutočnosti, že súdobé ranno-byzantské profánne divadlo bolo dedičom rímskeho divadla založeného viac na komediálnej pantomíme a nemožno ho považovať za priameho nasledovníka tradícií klasickej gréckej drámy z obdobia vrcholnej antiky. V tejto súvislosti sa sv. Gregor vyhol kopírovaniu druhoradého, dekadentného divadelníctva epochy zanikajúceho pohanstva a obrátil sa k vzorom z obdobia rozkvetu tohto umenia.

Po stránke obsahovo-teologickej je toto dielo skutočne hodné mena svojho autora, teológa, kazateľa a básnika v jednej osobe. Hlboké náboženské pravdy vtelenia, utrpenie a vzkriesenie Krista, zahrnuté do celového rámca Božej ekonómie, dejín spásy ľudského pokolenia, sú tu podané mimoriadne pôsobivou literárnou formou. Antické divadlo, najmä dráma, okrem poučujúcej úlohy plnilo aj istú kultovo-náboženskú funkciu. Práve túto charakteristickú vlastnosť klasickej drámy sa podarilo sv. Gregorovi podchytiť a zvýrazniť v diele Utrpenie Krista. Výsledkom tejto snahy nie je "divadlo" v dnešnom zmysle slova, ale skôr hlboko pôsobivá scénicko-literárna kompozícia spĺňajúca tie najprísnejšie dramaturgické, estetické i teologické kritériá. Žiaľ, nie je dostatočne možné opisne vyjadriť bohatstvo tejto drámy bez dôkladného rozboru textu s patričnými vysvetlivkami a s náležitým objasnením pravidiel a schém literárnej stavby antickej drámy – táto úloha však presahuje možnosti a rozsah tohto príspevku. (Kritické vydanie gréckeho textu s francúzskym prekladom vyšlo roku 1969 v Paríži, ako 149. zväzok edície "Sources Chrétiennes"). Priblížme si však aspoň schematicky vonkajšiu kompozíciu tejto hry.

Po krátkom Prológu – predslove, nasledujú štyri časti, či dejstvá: Utrpenie, Smrť, Uloženie do hrobu a Vzkriesenie. Dráma sa končí Epilógom, záverečnou modlitbou k Spasiteľovi. Celým dejom nás sprevádza osoba Panny Márie, ktorá je účastníčkou deja a súčasne nám v dlhých dramatických monológoch ponúka teologickú reflexiu nad jednotlivými aspektmi Kristovho vtelenia, umučenia a zmŕtvychvstania. Máriu sprevádza verný apoštol Ján, skupina zbožných žien z Ježišovho sprievodu tvorí chór, ktorý je jedným z nosných prvkov antického divadla. V hre vystupujú aj ďalšie postavy, ako Nikodém, Magdaléna, Jozef Arimatejský, Pilát, kňazi, vojaci atď. Ďalšou dôležitou postavou je popri chóre tzv. posol, ktorý oznamuje Márii jednotlivé scény, ktoré sa odohrávajú mimo ich vizuálneho zobrazenia na javisku a súčasne ich komentuje; tento komentár je tiež plný teologického bohatstva. Celá hra má 2600 veršov, v ktorých využíva 87 citátov zo Starého Zákona a 405 z Nového Zákona.

História nám nezanechala mnoho správ o tom, akým spôsobom, kde a kedy bola dráma Utrpenie Krista hraná. Isté však je, že aj pri tomto druhu dramatického umenia teologicko-poučného charakteru sa v neskorších storočiach stále viac zdôrazňoval jeho kultový charakter. Toto sa okrem iného prejavilo aj v tom, že liturgická prax východnej cirkvi bola časom obohacovaná o mnohé dramatizujúce prvky. Stačí keď si v tejto súvislosti uvedomíme priebeh obradov Veľkého Týždňa s tak bohatými vonkajšími znakmi: čítaním Strastí, ukladaním plaščenice do hrobu, s nadhrobnou utierňou, či so sugestívnou procesiou paschálnej utierne. Aj v tomto bohatstve výrazových prvkov spájajúcich teologickú naráciu s dramatickou reprezentáciou môžeme pozorovať duchovnú spojitosť súčasnej liturgie so starou východnou tradíciou kultovo-umeleckého vyjadrovania teologických motívov.

Vo štvrtom storočí, ako odpoveď na výzvu posledných zábleskov doznievajúcej epochy pohanského sveta, sv. Gregor Naziánsky využil to najlepšie čo mu poskytovala súdobá kultúra na zvýraznenie a čo najširšie sprístupnenie oslavy tajomstiev života Ježiša Krista. Urobil tak formou divadelnej drámy, hrou Utrpenie Krista. Tento jeho odvážny krok je v istom slova zmysle výzvou aj pre nás, aby sme sa podobne snažili odpovedať na výzvu súčasnej kultúry a aby sme z jej rozličných výrazových prvkov využili to, čo najviac môže poslúžiť na sprístupnenie a priblíženie tajomstva vteleného Slova dnešnému svetu. Toto úsilie zaiste k prispeje k obohateniu ako našej kultúry tak aj duchovného života.