Keďže je Petrov stolec prázdny, už druhú nedeľu nezaznel pápežov poludňajší príhovor
pred modlitbou Anjel Pána. Cirkev v týchto dňoch žije v očakávaní voľby nového pastiera,
ktorý zasadne na pápežský stolec a povedie Cirkev.
Kto je Peter? Túto
otázku si istotne kládol teraz už emeritný pápež Benedikt XVI. Už ako chlapec, seminarista,
kňaz, biskup, a neskôr ako pápež, sa vyznačoval osobitnou schopnosťou vnímavosti a
pochopenia Božej pravdy. Dokážeme si predstaviť ako usilovne, pokorne a vytrvalo hľadal
odpoveď na stránkach Písma, v Starom a Novom zákone, spôsobom, akým sa kresťan a neskôr
pastier Joseph Ratzinger – Benedikt XVI. usiloval zušľachťovať svoje najhlbšie vnútro
a poznanie. Pri jednej príležitosti, hovoriac o Petrovom poslaní, povedal: „V
Petrovej službe sa na jednej strane ukazuje slabosťvlastná človeku,
ale i Božia sila: práve v ľudskej slabosti Pán zjavuje svoju moc. Ukazuje, že On je
ten, ktorý prostredníctvom slabých ľudí, tvorí svoju Cirkev“ (Slávnosť
sv. Petra a Pavla, 29. júna 2006). Joseph Ratzinger - Benedikt XVI.
to vždy verejne hovoril.
Svet sa mnohokrát pokúša ukázať ako múdry, používajúc
vyslovene rozumové kategórie, ktoré má k dispozícii. Jeho ohraničenosť sa však prejavuje
v nespravodlivej politike, ozbrojených konfliktoch, v nedostatku zdravotnej starostlivosti,
v uprednostňovaní jedných pred druhými. Naviac je jeho nedokonalosť zaobalená do zavádzajúcich
informácií, ktoré budia zdanie hľadania objektívnej pravdy. Na druhej strane stoja
kresťania, ktorí si denne vštepujú do srdca vedomie, že akékoľvek vynikajúce analýzy
nestačia, a že je potrebné brať do úvahy nie iba schopnosť rozumu, ktorá je tak či
tak ohraničená, ale i nepreniknuteľné hlbiny Ducha. V tomto svetle je možné prijať
a vysvetliť si zrieknutie sa Petrovho úradu zo strany pápeža. Je to možné vo svetle
viery. Táto viera Benedikta XVI., ktorú ustavične nosil v srdci, mu dovolila opakovane
tvrdiť, že Cirkev nie je Petrova, ale Kristova. Bez Krista by bol kormidelník Petrovej
loďky iba strateným námorníkom uprostred búrok dejín. Stačí, ak sa pozrieme do evanjelia,
tam je všetko opísané: rozbúrené more, bezradný Peter a Kristus, ktorý utišuje vietor: „Prostredníctvom
Petrovho zakolísania – a v ňom každého jeho nástupcu – je potrebné si zapamätať,
že vlastné sily nestačia na budovanie a vedenie Pánovej Cirkvi. Nikto to nedokáže
sám od seba. I keby sa Peter zdal byť akokoľvek schopný a nadaný – už v prvom momente
skúšky padá“ (Slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 2006). Joseph Ratzinger
- Benedikt XVI. to vždy verejne hovoril.
Peter je skala, pretože Kristus ho
robí pevným. Táto pevnosť nie je ľudskou vlastnosťou získanou zvolením za Najvyššieho
veľkňaza, ale vždy ostáva Božím darom. Zrieknutím sa úradu pápež akoby odstránil dvetisícročný
nános z ľudskej ohraničenosti, ktorá bola počas storočí prikrývaná závojmi prestíže,
ktorej dôsledkom bola akási spoločná predstava, že Peter je hlavou sám od seba - mocným
sám od seba - a nie tým, kým vždy bol: človekom, povolaným nasledovať jediného vodcu,
Ježiša, v čistej, jednoduchej a predovšetkým pokornej viere: „Všetko v Cirkvi
sa zakladá na viere: sviatosti, liturgia, evanjelizácia, dobročinná láska. Dokonca
i právo a autorita v Cirkvi stoja na viere. Cirkev sa neusmerňuje sama, nedáva si
sama od seba svoj poriadok, ale prijíma ho z Božieho slova, ktoré počúva
vo viere, snaží sa ho pochopiť a žiť“ (Sv. omša pre nových kardinálov 19. februára
2012).
Nič tak nerozšírilo a neprelomilo horizont pápežstva v súvislosti
s vykonávaním moci - ako ju už od Adamových čias chápe človek na svete - ako zrieknutie
sa úradu Benedikta XVI. To, čo najviac prekvapuje a oslovuje nie je ani obdivuhodnosť
tohto gesta, ako skôr schopnosť ustúpiť a vytvoriť priestor pre nové sily, ako to
sám viackrát zdôraznil vo svojich posledných príhovoroch. Peter nepredsedá Cirkvi
používaním politiky, peňazí či mediálneho vplyvu. Peter predsedá Cirkvi vtedy, keď
používa mincu platnú v kráľovstve jeho Boha, a tou je láska: „Preto 'predsedať
v láske' znamená priťahovať ľudí eucharistickým objatím, Kristovým objatím, ktoré
prekonáva všetky bariéry a rozdiely a vytvára spoločenstvo s mnohorakými odlišnosťami.
Petrova služba je primátom lásky v eucharistickom význame, je starostlivosťou o univerzálne
spoločenstvo Cirkvi v Kristovi (Sv. omša pre nových kardinálov 19. februára
2012).
Petrovo ministérium je primátom lásky. Túto veľkú pravdu vyslovil
tento „pokorný robotník v Pánovej vinici“. On, jeden z najvýznamnejších teológov posledných
päťdesiatich rokov, vďaka svojej inteligencii kresťanského života, udržiavanej modlitbou
a poznaním Sv. písma, vždy pripomínal – i v najťažších chvíľach – že Cirkev je ovčinec,
ktorý počnúc Petrom, kráča za Kristom. Kristus je jediný, ktorý ju vždy ochráni silou
väčšou ako akákoľvek iná moc: „Sila dobra, pravdy a lásky, je mocnejšia ako smrť.
Jeho prisľúbenie je isté: mocnosti smrti, brány pekla, nepremôžu Cirkev, ktorú On
sám postavil na Petrovi (porov. Mt 16,18), a ktorú On sám neprestajne buduje“(Slávnosť sv. Petra a Pavla, 29. júna 2006). – js, aj –