2013-03-08 18:41:15

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Štvrtú nedeľu v pôstnom období


RealAudioMP3 Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Štvrtú nedeľu v pôstnom období s názvom Prečo mladší syn odišiel z domu?

Milí priatelia, tí ktorí ste čítali román A. Cronina Klobučníkov hrad ste sa mali možnosť dostať cez výborný rozprávačský štýl autora do dusnej atmosféry domu obchodníka s klobúkmi Jamesa Brodieho. Bol to despotický, namyslený a surový človek. Svoju rodinu - manželku a tri deti - používal len ako služobníctvo alebo ako terč svojich útokov a nadávok. Manželka, neskôr chorá na rakovinu, bola pre neho obyčajnou handrou, ku ktorej nemal jediného pekného slova. A aj keď zbadal, že je ťažko chorá a sa mu jej uľútostilo, tak to len preto, že videl, že mu v nej ochorela a k smrti smerovala slúžka. Iba pre toto ju ľutoval. Neľutoval ju, ale seba.
A ako dopadli ich tri deti? Syn Matt odišiel z domu ako prvý. Ostali ešte dve dcéry - Mary a Nessie. Mary vyhnal a Nessie po dlhom duševnom týraní spáchala samovraždu. A tak sa klobučníkov hrad rozpadol. Múry síce ostali, ale jeho obyvatelia sa rozutekali. Divíme sa im? Kto z nás by dokázal žiť a byť šťastný v takej dusnej a zneužívajúcej atmosfére?

Nám sa, milí priatelia, v túto, štvrtú pôstnu nedeľu odohrá pred očami príbeh inej rodiny, majstrovsky nám predstavený evanjelistom Lukášom v jeho podobenstve o Márnotratnom synovi. Tento príbeh, nie je opísaný tak zoširoka, ako ten o klobučníkovom hrade, avšak predsa dosť podrobne na to, aby sme sa pod jeho vplyvom dokázali zastaviť a uvažovať o vážnych otázkach, ktoré sa z neho tlačia na povrch. Snáď najvážnejšou a najnaliehavejšou z nich je: Prečo vlastne mladší syn z domu odišiel?
Mnohí z nás si myslíme, že kvôli túžbe po neviestkach, krčmách a odviazanom živote. To však nemusí byť celkom pravda. To, že pri tomto všetkom v ďalekej krajine skončil, nemuselo byť výsledkom jeho túžby po hriechu, ale skorej jeho nepripravenosti na život, ktorej sa mu v otcovskom dome nedostalo. Pravou príčinou jeho odchodu z domu sa zdalo byť niečo iné. A to dusná, až neznesiteľná atmosféra, ktorá v otcovskom dome panovala. Mladší syn sa tam pravdepodobne necítil dobre. Bol mladý a svoju mladosť chcel žiť a vychutnávať a toto mu v rodičovskom dome nebolo umožnené. Dom mal určite veľa možností, určite mal priestor na jedenie, na odpočinok, na zábavu, na šport, na štúdium, na voľný čas. Avšak na všetkom bolo pravdepodobne až príliš veľa zákazov a príkazov a regulácií, ktoré v konečnom ho v dôsledku viac znemožňovali než umožňovali vychutnávať radosti a možnosti, ktoré otcovský dom jeho obyvateľom ponúkal. A tak mladší syn jedného dňa prišiel k záveru: „Preč. Idem preč z tohto miesta zákazov a príkazov, z tohto miesta dusna a hostility. To je jedno kam, len nech som preč!“

Možno sme z tejto interpretácie podobenstva prekvapení, veď hlavou domu bol predsa otec, ktorý tu je popísaný ako veľmi milosrdný a láskavý. Ako by mohlo byť v jeho dome dusno? To nám akosi nesedí. Odpoveď nájdeme na začiatku 15. kapitoly Lukášovho evanjelia, do ktorej podobenstvo o márnotratnom synovi patrí: „K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.” Preto im povedal toto podobenstvo.“ Podobenstvo bolo teda rozpovedané nie mýtnikom a hriešnikom ale farizejom. A teda hlavnou postavou, ktoré Ježiš týmto podobenstvom chcel kritizovať nebol mladší syn, ale syn starší, teda farizeji a zákonníci.

Z toho nám vychádza, že aj keď hlavou domu bol láskavý otec, tým, kto domu vládol v skutočnosti bol starší syn. Ten pravdepodobne odsunul otca na bočnú koľaj a ujal sa vlády a nastoľovania poriadku v dome sám. Len si všimnime, ako sa zachoval k svojmu otcovi na konci evanjelia, keď zistil, že jeho mladšiemu bratovi, ktorý sa vrátil zo sveta usporiadal uvítaciu hostinu: „Už toľko rokov ti slúžim, nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani...”, vyčíta svojmu otcovi, po návrate svojho mladšieho brata. Suchý namyslenec, hrdý na svoj mravne a poctivo žitý život. On žil otcove prikázania do bodky. Lenže nie z lásky k nemu. Jeho pravý motív sa ukázal po návrate jeho brata domov. Otcovi to všetko spočítal a šmaril mu to rovno medzi oči, nech vie, čo si on o tom všetkom myslí.

Aké by mohlo byť posolstvo tohto podobenstva pre nás ľudí dneška? Možno chce našu pozornosť upriamiť na životy v našich domoch, kláštoroch a komunitách. Aká atmosféra v nich vládne? Nevytvárame v nich dusno, ktoré spôsobuje, že nám odchádzajú z nich ich obyvatelia a ako dôsledok že títo ľudia končia v hriechu a pri – obrazne povedané – prascoch?

Možno nám to ale pripomína aj cirkev v niektorých jej obdobiach? Pokušenie stať sa starším bratom malo v priebehu jej dejín veľa ľudí. Je to pokušenie, kde je vláda Otca vytlačená vládou starších synov, ktorí sú presvedčení, že oni sú svätejší a že oni tomu rozumia lepšie, ako Otec? A oni musia ukázať, ako sa treba v cirkvi správať? A poukazom na seba, ukazujú aj na vzor. „Odtiaľto potiaľto to ešte nie je hriech. A tam je to už ťažký hriech. Tu nemôžeš. Tam sú parkety navoskované...”
A mladším synom začína byť dusno. A odchádzajú. Nie, nemyslime si, že ich láka ďaleká krajina, alebo neviestky, alebo krčmy... Nemyslime si, že ich láka hriech. Nie, oni chcú dýchať čerstvý vzduch. Preto odchádzajú. Toto postrehol pred 50 rokmi pápež Ján XXIII. a preto zvolal II. vatikánsky koncil, aby sa spolu s celou cirkvou zamýšľal, kto je vlastne hlavou otcovského domu. Kto v tomto dome skutočne vládne. Koho vôľa a tu vlastne plní. Kto je v popredí. Či to je Otec lebo starší synovia. Či Boh - Otec nebol náhodou odsunutý na bočnú koľaj. Či jeho láska nebola podceňovaná a zabudnutá. A ako dôsledok mladší synovia nám začali odchádzať.

V dome otcovom je veľa príležitostí na radosť. Centrom Ježišovho kázania bolo ohlasovanie príchodu Božieho kráľovstva. Toto kráľovstvo Ježiš popisoval ako spoločenstvo ľudí okolo stola, ako svadbu, kde sa ľudia veselili a tancovali... Dom jeho otca, to je dom radosti. Radosti, ktorú je možné prežívať a vlastniť bez toho, že by sme páchali hriech.
Ako hovorí Bernanos, je to dom, v ktorom je vždy trocha neporiadku, kde stoličkám občas chýbajú nohy, stoly sú poliate atramentom a poháre s lekvárom sa v komore vyprázdňujú samy. Jeho stredobodom je však Otcovo srdce. Prosme Boha, aby sme sa nikdy v tomto otcovom dome nesprávali ako starší bratia z podobenstva.







All the contents on this site are copyrighted ©.