Laik Apoštol

23. časť rubriky Jaroslava Mudroňa o Druhom vatikánskom koncile.

„S radosťou pozdravujeme nami milované dcéry v Kristovi, takzvané ženy poslucháčky, ktoré po prvýkrát dostali možnosť zúčastniť sa na niektorých zasadaniach koncilu. Všetci títo, poslucháči ako aj poslucháčky, môžu pri tejto príležitosti pochopiť, s akým otcovským duchom hľadíme na všetky triedy Božieho ľudu a ako veľmi si prajeme dať kresťanskému spoločenstvu stále väčší súlad v láske, vo vzájomnej harmónii a v spolupráci.“
Pápež Pavol VI. na úvod tretieho obdobia koncilu v septembri 1964 potvrdil svoje rozhodnutie posilniť zastúpenie laikov a pozvať na koncil po prvýkrát v histórií Cirkvi aj ženské pokolenie. Odpovedal tým na prosbu samotných laikov, ktorí v počte trinásť boli prítomní na koncile už v roku 1963. Známou sa stala aj ironická otázka belgického kardinála Suenensa: „Prečo vlastne diskutujeme nad skutočnosťou Cirkvi, keď dobrá jej polovica nie je vôbec zastúpená na koncile?“ Pavol VI. koncom septembra 1964 rozšíril skupinku laických účastníkov na tridsaťšesť: dvadsaťjeden mužov a pätnásť žien – vrátane ôsmich rehoľných sestier. Pápež odôvodnil tento krok slovami: „Len spoločným úsilím všetkých pokrstených prinesie koncil svoje ovocie; preto som chcel, aby taktiež laici boli prítomní na koncile a vybral som mužov a ženy celkom oddaných apoštolskej práci.“

Pod výrazom „muži a ženy celkom oddaní apoštolskej práci“ myslel pápež na fakt, že všetci vybraní laickí poslucháči koncilu zastávali vedúce miesta v kresťanských hnutiach a organizáciách. Ako prvá žena laička vstúpila na pôdu koncilových zasadaní slečna Marie Louise Monnetová, predsedníčka Medzinárodného hnutia apoštolátu v nezávislých sociálnych kruhoch (MIAMSI). Ďalej to boli predsedníčky a predsedovia rôznych organizácií ako: Medzinárodná federácia ženskej katolíckej mládeže, Asociácia ženskej katolíckej akcie, Medzinárodná jednota katolíckych robotníkov, Medzinárodná federácia katolíckych lekárov atď.

Rôznorodosť týchto hnutí laického apoštolátu bola svedectvom nových foriem aktívneho prežívania kresťanského povolania. Už od stredoveku sa síce rozmáhali tzv. tretie rády a laické spolky či bratstva, no v devätnástom storočí sa zrodili nové združenia. Aktívni laici chceli byť nápomocní pre apoštolské pôsobenie Cirkvi v rýchlo sa meniacich podmienkach. Biskupom a kňazom ponúkali svoju odbornosť a zbehlosť v novej spoločenskej situácii. Cirkev strácala vplyv v oblasti kultúry, umenia, vedy či robotníckych fabrík a na týchto špecifických pracoviskách mohli byť účinnými šíriteľmi Dobrej zvesti prakticky iba laici.Nakoľko však laik musí vykonávať svoje apoštolské poslanie v nejakej organizovanej inštitúcií, to bola otázka, ktorá viackrát odznela na zasadaniach Druhého vatikánskeho koncilu a vyvolala značné rozdiely. Dňa 6. októbra 1964 bola na koncile predstavená schéma dokumentu O laickom apoštoláte. V tejto schéme sa hovorilo o nutnosti združovať jednotlivé činnosti laikov v ich apoštoláte a osobitná zmienka bola venovaná asociácii Katolícka akcia, ktorá bola predstavená ako vrcholná organizácia laického apoštolátu. Katolícka akcia bola veľmi cenená v Taliansku a v krajinách Latinskej Ameriky. Podporovali ju najmä pápeži ako Pius X. a Pius XII., ktorí chceli pod ňu zaradiť všetky iné združenia, spĺňajúce štyri charakteristiky: poslušnosť pápežovi, štúdium náboženstva, život podľa kresťanských zásad a prejavovanie lásky voči slabým a chorým.

Takýto formát organizovaného apoštolátu bol s obľubou prijímaný talianskymi a španielskymi biskupmi prítomnými na koncile. Vojenský ordinár Mons. Alonso zo Španielska sa vyjadril, že jedine Katolíckej akcii prislúcha povaha „apoštolského združenia“ a taliansky biskup Ruotolo žiadal koncil, aby každého laika zaviazal povinnosťou vstúpiť do nejakého apoštolského spolku. Tieto návrhy sa však vôbec nepozdávali biskupom z ostatných európskych, severoamerických a misijných krajín. Indický biskup D´Souza vyčítal navrhovanej schéme klerikalizmus a tzv. paternalizmus voči laikom. Veď Cirkev podľa neho nie je totalitárny štát, v ktorom je všetko rozhodnuté vo vysokých sférach. „Kde sa podela sloboda Božích detí?“ - pýtal sa biskup D´Souza: „Prečo sa hierarchia díva s nedôverou na laikov, ktorí jej ponúkajú svoju spoluprácu v slobode?“ Podobne Mons. Leven zo San Antonia v USA upozornil koncilových otcov, že biskupi nemajú len dávať laikom pokyny z hora, ale skôr majú počúvať ich návrhy, pretože oni dokážu častokrát podať lepšie riešenia konkrétnych situácií.

Viacerí biskupi konštatovali, že úloha laikov v Cirkvi nespočíva v jednoduchom pomáhaní kňazom. Laik má v rámci Cirkvi svoje vlastné povolanie a poslanie. Duchovný život laických veriacich bol v minulosti vytváraný podľa vzoru spirituality kňazov a rehoľníkov, ktorá sa stavala neraz negatívne voči vonkajšiemu svetu. Avšak život laikov je charakterizovaný ponorením sa do vecí tohto sveta, v ktorom majú nájsť Boží obraz, Božiu vôľu a Božiu lásku. Ako uviedol kardinál Brown: „Apoštolské schopnosti sú darom Ducha Svätého a tieto dary Duch Svätý nedáva každému; lebo keď Duch Svätý buduje z členov Cirkvi tajomné telo Kristovo, každému údu dáva iné funkcie a schopnosti.“ Kresťan dostáva pri krste a pri birmovaní pečať Ducha Svätého a to z neho robí apoštola v jeho vlastnom prostredí.

Na stranu týchto biskupov sa postavil Mons. Betazzi z Florencie. Hlavnou úlohou laika je podľa neho posväcovanie rodiny a sociálneho prostredia, v ktorom žije a pracuje. Pri popise laického apoštolátu sa treba vyvarovať nebezpečenstva stanoviť príliš konkrétne jeho štruktúry, pretože spôsoby apoštolátu sa neustále musia prispôsobovať dobe a ľuďom. Laik dostáva vlastnú pomáhajúcu milosť a má svoju zvláštnu cestu k svätosti.

K tomu, aby sa laikom dali v Katolíckej cirkvi väčšie kompetencie, povzbudzovali svojich kolegov aj predstavitelia východných obradov. Maronitský arcibiskup z Bejrútu Zaidé a generálny predstavený alepských baziliánov melchitského obradu vyzvali západnú latinskú Cirkev, aby odstránila hrádzu medzi kňazmi a laikmi. Vo východnej Cirkvi zastávajú laici zodpovednejšie úlohy, ako je napr. účasť na voľbe biskupa a na patriarchálnej synode. Účinnú spoluprácu s laikmi pri spravovaní cirkevných majetkov ilustroval nakoniec príkladom z káhirského a alexandrijského prostredia vikár egyptského melchického patriarchu.

Po celkovej diskusii nad schémou O laickom apoštoláte sa ujal slova laicky poslucháč Patrik Keegan, Angličan a predseda Svetového združenia katolíckych robotníkov. „Chcem vás uistiť, vážení otcovia,“ predniesol na zasadaní koncilu 13. októbra 1964: „že sme si plne vedomí našej zodpovednosti v tomto historickom momente... Všetci tí, čo pracujú v rozličných oblastiach apoštolátu uvítajú súčasnú debatu ako silné rozpoznanie ich snahy... Táto schéma necháva otvorené pole pôsobností pre ďalší vývoj a zároveň ukazuje spoločný základ v apoštolskom snažení.“