Komentár Jozefa Kováčika: Objatie pre pontifexa

Komentár Jozefa Kováčika, hovorcu KBS s názvom Objatie pre pontifexa

V pondelok 11. februára som sa prebudil do krásneho zasneženého rána. Pri rannom čaji som sa pozeral z okna a v mysli mi prebiehal program týždňa. Vyzeral príjemne. Aj preto, že v stredu začínal pôst, teda obdobie, ktoré mám rád. Čas stíšenia, uvažovania, hodnotenia, dobrej knihy s náročnejším obsahom... Ako sa však hovorí, „Ak chceš pobaviť Pána Boha, porozprávaj mu svoje plány“. 11. 40 som to pochopil. Bol to prvý telefonát novinára, v ktorom sa ma pýtal, či je pravda, že Svätý Otec oznámil, že odstúpi.

Začal sa kolotoč telefonátov, návštev televíznych a rozhlasových štúdií, záujem verejnosti. Po niekoľkých dňoch som sa nad tým spätne zamýšľal. Spomínam si na časy, keď som študoval v Ríme a prichádzalo k veľkému zlomu v oblasti komunikácie. Dôvodom bol internet. Kým do konca deväťdesiatych rokov bola komunita tzv. „Vatikanistov“, teda novinárov špecializujúcich sa na aktivity Vatikánu a Svätého Otca pomerne jednoliata, to všetko sa malo zmeniť. Novinári chodili vždy ráno do tlačového centra Svätej Stolice, čakali na bulletin so správami, ktorý vychádzal o dvanástej na obed stredoeurópskeho času a medzi sebou živo diskutovali. Vymieňali si názory, klebety, popíjali kávu. To všetko im umožňovalo nielen vyhnúť sa neovereným informáciám, či zámerným dezinformáciám, ale i hlbšie štúdium konkrétneho problému. Dnes, hoci pravidlo o nutnosti rezidencie takéhoto novinára v Ríme sa nezmenilo, mnohí sedia na hotelových izbách a
čakajú na správy pri počítačoch. A to sa mnohým z nich stalo v pondelok 11. februára osudným. Jednoducho „neboli pri tom“, ako sa hovorí. Konzistórium ku svätorečeniu považovali za „povinnú jazdu“. „Aj tak všetko odsúhlasia, my dostaneme materiál v e-maily, kto by sa tak skoro o jedenástej hnal do Vatikánu“... A predsa. Prenos z konzistória bol vysielaný na internom okruhu. Po jeho skončení sa dokonca i väčšina zamestnancov Vatikánskeho rozhlasu rozhodla odísť hneď za svoje počítače, aby spracovali materiál. A potom to prišlo. Pokojné ohlásenie abdikácie, ktoré vyvolalo mediálny revolúciu. Okrem skúsenej novinárky talianskej agentúry z novinárov nevedel zareagovať nik. A tak sa Giovanna Chirri stala z minúty na minútu hviezdou. Ani ona nemohla uveriť. No po overení informácie zareagovala okamžite. Stačila jedna veta, ktorá rozbehla mediálny ošiaľ.

Jednou vecou je samotná informácia, ďalšou jej interpretácia. Bolo výborným krokom tlačového centra, že už o pár minút po oznámení abdikácie Benedikta XVI. bol hovorca páter Lombardi medzi novinármi a v priamom prenose bežala tlačová konferencia. Predišiel tak mnohým špekuláciám, ktoré sa v istej miere síce rozbehli, no nik z novinárov nemohol tvrdiť, že nedostal podložené informácie. Odborník na žuranlistiku Bernard Goldberg to vystihol veľmi zreteľne. „Problém je v tom, že mnoho televíznych reportérov často nevie, čo si o tej či onej otázke má myslieť, kým si to neprečítajú v novinách ako New York Times alebo Washington Post“. Po oznámení správy sa totiž vyrojilo také množstvo cirkevných analytikov a odborníkov na dejiny pápežstva, že človek zostával s otvorenými ústami. Väčšinu z nich však žiaľ spájalo to, že v živote neprečítali súvisle a do konca ani jeden z pápežových prejavov alebo encyklík. Práve preto bolo dobré, že páter Lombardi bol a je novinárom neustále k dispozícii. Doba do konkláve je pomerne dlhá. Preto je potrebná cesta trpezlivého vysvetľovania. Aj keď zoči voči zjavnému záujmu prinášať len negatívne informácie je to niekedy nadľudský výkon.
To, čoho sme boli svedkami 11. februára je historický okamih. Je to prejav úplnej vnútornej slobody v zhode s počúvaním Božieho hlasu vo svedomí. Jeden z mojich známych, vzdelaný pán z univerzity mi po niekoľkých dňoch povedal: „Pre mňa je to veľké gesto. Keď si uvedomím, že tento človek sa dobrovoľne zriekol majestátneho pohrebu, ktorý by ho po smrti čakal, zostal som užasnutý“. Bol to pre mňa nový rozmer celej udalosti. Zvyčajne si dnes naozaj ľudia potrpia na to, aby odpočívali v honosných hrobkách, prípadne dopredu naplánujú každý detail svojho pohrebu. A zostať slobodný aj od tohoto posledného pokušenia je naozaj znakom zrelosti a veľkosti človeka. Osobitne sa mi páčil titulok jedného z vatikanistov, Andrea Tornielliho. Napísal: „Veľké objatie pápežovi, ktorý abdikuje.“ Niekedy sa naozaj veci a skutočnosti nedajú vyjadriť slovom. Veľkým a úprimným objatím však áno.