Homília kardinála Jozefa Tomka v Bazilike sv. Petra

Vážený pán prezident Slovenskej republiky
drahí bratia v biskupskej a kňazskej službe
vážení členovia diplomatického zboru
milí seminaristi a rehoľné sestry
drahí veriaci!

Prišli ste z celého Slovenska v tomto jubilejnom Roku sv. Cyrila a Metoda, keď slávime 1150 rokov od ich príchodu k našim otcom. Toto výročie šťastlivo zapadá do Roka viery, ktorý vyhlásil pre celú Katolícku Cirkev náš Svätý Otec Benedikt XVI., lebo Cyril a Metod sú „apoštoli Slovanov“ práve pre vieru, ktorú hlásali a upevnili aj u našich predkov. Ich liturgický sviatok slávi Katolícka Cirkev po svete dňa 14. februára, len v našich krajoch ho svätíme začiatkom júla. V tomto cyrilo-metodskom roku viery aj vy, drahí bratia a sestry, ste prišli do Ríma po stopách našich vierozvestov. Prišli ste posilniť si vieru pri hrobe apoštola Petra –Skaly, na ktorej Ježiš Kristus postavil svoju Cirkev.

Prichádzate za zvláštnej situácie, keď jeden nástupca sv. Petra odchádza zo svojho úradu a čakáme na voľbu budúceho. Jednému ďakujeme a za druhého sa modlíme. Teraz je vrcholný čas, aby sme s veľkou vrúcnosťou prosili o zvláštnu Božiu pomoc a svetlo Svätého Ducha pri jeho voľbe. Robíme to s vierou, v ktorej našich predkov utvrdili sv. Cyril a Metod a ktorú považujeme za vzácne „dedičstvo otcov“.
Navštívili ste baziliku sv. Klimenta, štvrtého pápeža, ktorého telesné pozostatky priniesli naši apoštoli z predošlej misie na Kryme, polostrove v Čiernom mori. V tej bazilike ste sa pomodlili pri pozostatkoch sv. Cyrila, ktoré roku 1963 pápež Pavol VI. uložil do oltára v kaplnke zasvätenej solúnskym bratom.

Čo je „dedičstvo otcov“?
Misia sv. Cyrila a Metoda medzi slovanskými národmi bola pomerne krátka. Začala sa roku 863 ich príchodom na Veľkú Moravu a skončila sa smrťou sv. Metoda roku 885 a vyhnaním Gorazda a Metodových učeníkov. Udiala sa v zložitej kultúrno-politickej a náboženskej situácii, ktorá si vyžadovala nielen pevnú vieru, ale aj jasné rozlišovanie. Medzi Východom a Západom už panovalo napätie. Obrátenie Slovanov na kresťanskú vieru nebolo ľahké už aj preto, lebo si vyžadovalo znalosť reči. Preto môže byť ešte stále aktuálne položiť si otázku, v čom pozostáva „dedičstvo otcov“, ktoré nám zanechali sv. Cyril a Metod a akého rázu bola podstatne tak zvaná „byzantská misia“: kultúrno-politická alebo náboženská.
Z historických prameňov jasne vysvitá, že išlo o náboženskú záležitosť, o šírenie viery. Podľa „Metodovho žitia“ na Veľkej Morave už pred príchodom našich apoštolov pôsobili „učitelia viery z Vlách i z Grécka a z Nemecka“, teda prví misionári. Ich misionárske pokusy sa však stretli s malým úspechom pre neznalosť reči ľudu. Chýbala im teda vlastnosť, ktorá sa dnes považuje za veľmi dôležitú pre misijnú činnosť, a to je vtelenie sa evanjelia do kultúry ľudu, to značí do jeho zvykov, reči, literatúry a kultúry vôbec. Je to metóda, ako pretvoriť pohanské mravy na kresťanské, ktorú dnes voláme inkulturáciou. Túto cestu však vedeli už pred jedenástimi storočiami výborne použiť Cyril a Metod.

Kľúčom k ich misijnému úspechu bola znalosť reči našich predkov, ale obsahom ich hlásania bola viera. Byzantský cisár Michal III. teda presne vyhovel žiadosti, ktorú mu predostrel knieža Rastislav, keď od neho prosil doslova „učiteľa, ktorý by bol schopný vysvetliť nám vieru v našej reči“, teda nie nejakého politického vyslanca, ani diplomata, ani vojaka, ani obchodníka, ale učiteľa viery. Solúnski bratia mali už misionársku skúsenosť a pripravili sa na svoje poslanie prekladom z Biblie a hlavných bohoslužobných kníh. Teda „dedičstvo otcov“ a „odkaz“, ktorý nám oni zanechali je predovšetkým pevná viera, dar viery.

Čo vlastne viera je?
Prečo považujeme vieru za taký cenný poklad, za vzácne dedičstvo? Viacerí z vás sa ešte pamätajú na reči o viere ako o tmárstve a povere, ktorú veda a vzdelanosť pomaly vytlačia zo spoločnosti. Prinajlepšom je to vraj akýsi cit, ktorý sa protiví rozumu, vede a pokroku. Ale viera je o pravde a o veciach, ktoré si osobne nemôžeme overiť zmyslami, očami, hmatom, prístrojmi. Veriť znamená prijať za pravdu niečo, čo mi tvrdí niekto, kto to môže vedieť a poznať. Jestvuje prirodzená viera, s ktorou pracujeme každý deň: veríme učiteľom, knihám, médiám a prijímame ako pravdivé ich tvrdenia, lebo ich osobne overil niekto, komu dôverujeme.

Náboženská viera je o Bohu a o Božích veciach. My veríme Bohu, ktorý k nám prehovoril. Ako čítame v Liste k Hebrejom: „Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch (to je: v našej dobe) prehovoril k nám v Synovi, ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet“ (Hebr 1, 1-2): v Ježišovi Kristovi. Ježiš z Nazaretu nám poodkryl tvár neviditeľného Boha, ukázal nám ho ako Otca, ako Lásku, zomrel za všetkých a na tretí deň vstal z mŕtvych, ako to iní aj on sám predpovedal. Jemu teda a ním vybraným svedkom jeho vzkriesenia my veríme. Prijímame za pravdu to, čo on tvrdí o Bohu a o veciach, ktoré ani veda nemôže dokázať alebo vážne vedecky poprieť. Viera nás učí, odkiaľ pochádzame, kam ideme, čo nás čaká po smrti. Viera teda rozširuje hranice nášho rozumového poznania. Kto odmieta vieru zbavuje sa možnosti rozšíriť svoje rozumové horizonty aj poza hranice vedy, ktorá nás napríklad nemôže poučiť o posmrtnom živote. Preto prijať vieru je veľmi rozumné. Ona dáva zmysel životu, ona nám dáva pevnú nádej na večný život.

Viera nám dáva svetlo, ale aj silu. Viera je teda aj o človeku a pre človeka. Rozširuje a prehlbuje pohľad na život a na základné ľudské problémy. Je osožná najmä keď sa treba vyrovnať s utrpením, nešťastím a krížom. Koľko sily môže dodať pohľad na trpiaceho Krista! A koľko vnútornej istoty a ozajstného pokoja srdca dodáva vzkriesený Kristus! Takú vieru sme zakúsili u našich otcov a matiek a takú radosť z viery šíri okolo seba veriaca mládež. Táto viera pretvára a zošľachťuje mravy, pomáha človeku k vyššej dôstojnosti a tak dvíha jednotlivcov i národ.
My sme tú vieru dostali ako vzácny dar, ako „dedičstvo“, ktoré sv. Cyril a Metod zanechali našim otcom aj nám a ako „odkaz“ aj nám. Za toto duchovné bohatstvo chceme dnes spoločne ďakovať všemohúcemu Bohu.

Mravná kultúra ako cyrilo-metodské dedičstvo
Kresťanská viera je svojim obsahom a účinkami kultúrou a civilizáciou ducha. Ona prenikne každú kultúru a povznesie ju. Aj keď je podstatne Božím slovom, ktorým nás Najvyšší oslovuje, musí ona sa vteliť, vrásť do života. Vrásť do konkrétneho života jednotlivcov, rodín a samého národa. Musí sa stať dušou ľudí a ich kultúry, vteliť sa do životného štýlu človeka, do jeho každodenných rozhodnutí, do jeho spôsobu myslenia. Viera nie je len sviatočný oblek, ktorý si v nedeľu oblečieme do kostola alebo inokedy na mimoriadnu slávnosť. Vieru nám treba používať a žiť každý deň a v každej chvíli. Nemožno veriť občas v Boha, a v iných, všedných, každodenných ťažkostiach a momentoch zabudnúť na Boha. Nemožno strčiť ho do sakristie a v oblasti práce, rodiny, lásky, manželstva, ekonomiky, politiky, mass médií, verejného života chovať sa „tamquam si Deus non esset“ – „ako keby Boha nebolo“. Naši apoštoli učili našich praotcov takej činorodej viere, ktorá pretvára mravy a zvyky, inšpiruje zákony, vlieva životný optimizmus a vnáša pokojné spolunažívanie medzi ľudí a národy. Kresťanstvo je naozaj súhrn vzácnych ľudských hodnôt, ktoré dvíhajú človeka a sú potrebné aj pre spoločnosť. Kresťanstvo včera i dnes prináša jednotlivcom i spoločnosti spoľahlivú oporu v mravnosti a etike založenej na Desatore a na príkaze lásky. Najvyššou oporou našej cyrilometodskej viery je Ježiš Kristus, ktorý za nás zomrel, ale na tretí deň vstal z mŕtvych a viac neumiera – vzkriesený Ježiš Kristus.
Naša budúcnosť je v tom, že si budeme hájiť túto mravnú, etickú kultúru ako cyrilo-metodské dedičstvo, ako kresťanský humanizmus. Hájiť si ho a do hĺbky žiť aj v európskom spoločenstve národov. Sv. Cyril a Metod nám ukázali smer, ktorým máme bezpečne kráčať, a to v súkromnom aj verejnom živote. Ako oni, aj vy ste prišli do Ríma, aby ste sa stretli s nástupcom Sv. Petra a s bratmi vo viere, ktorí sem tiež prišli z rôznych strán sveta. Prežívate v Ríme historickú chvíľu, keď je výmena na stolci sv. Petra. Pred našimi očami Cirkev pokračuje a neustále sa omladzuje. Nech je to aj pre nás všetkých povzbudenie, aby sme sa obnovili vo viere a s novou odvahou a elánom sa vrátili do každodenného života a prejavovali svoju vieru ako naše cyrilo-metodské dedičstvo. Za toto duchovné dedičstvo, ako hovorí Písmo, „chváliť nám treba slávnych mužov,...o ich múdrosti rozprávajú národy“ (Sir 44, 1.15). Nech teda v živote našich rodín a nášho národa a uskutoční a ešte mohutnejšie zaznie cyrilo-metodská hymnická pieseň: „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane“. Amen