2013-02-25 19:29:48

Zjavenie a mladý teológ Ratzinger


RealAudioMP3 22. časť rubriky Jaroslava Mudroňa o Druhom vatikánskom koncile má názov Zjavenie a mladý teológ Ratzinger.

V deň otvorenia tretej fázy koncilu, 14. septembra 1964, dostali tzv. „odborníci“ na koncile nótu, ktorá im pripomínala ich práva a povinnosti. Išlo o určité obmedzenia pre ich činnosť: mali odpovedať na otázky, ktoré im položia biskupi, ale nič navyše. Nemali vnucovať koncilovým otcom svoje názory ani verejne šíriť svoje náhľady na koncilové témy, nemali poskytovať interview ani publikovať interné veci, o ktorých sa hovorilo na koncile a neboli zverejnené tlačovou konferenciou.

Za touto nótou pre odborníkov stál pápež Pavol VI, ktorý takouto cestou odpovedal na početné sťažnosti koncilových otcov na nediskrétnosť niektorých svojich poradcov. Pripomeňme, že každý biskup mohol prísť na koncil v sprievode jedného sekretára a jedného odborníka, t.j. teológa, s ktorým mohol konzultovať témy, o ktorých sa rokovalo na zasadaniach.
Medzi početnou skupinou vyše dvetisíc odborníkov mal svoje miesto aj mladý, 37-ročný profesor z Münstera Jozef Ratzinger, ktorý prišiel na koncil ako odborník kolínskeho kardinála Jozefa Fringsa.
Samozrejme, spočiatku meno Jozefa Ratzingera väčšine z koncilových otcov nič nehovorilo, hoci jeho myšlienky sa prostredníctvom kardinála Fringsa stali smerodajnými pre koncil ešte pred jeho samotným začiatkom.

Rok pred otvorením koncilu bol kardinál Frings požiadaný o to, aby vystúpil v talianskom Janove s verejnou prednáškou o pripravovanom koncile. Kardinál Frings poveril svojho odborného asistenta, 34-ročného Ratzingera, úlohou napísať preňho text tejto prednášky, ktorá mala veľký úspech. Jej nemecká verzia bola vydaná v dvoch nemeckých časopisoch a čoskoro bola preložená aj do francúzskeho jazyka. Jej talianske znenie sa dostalo aj do rúk pápeža Jána XXIII., ktorý začiatkom roku 1962 pozval kardinála Fringsa na osobitnú audienciu a poďakoval mu za podnetné myšlienky pre pripravovaný koncil.
V texte prednášky kardinál Frings – či lepšie povedané jeho poradca Jozef Ratzinger – podal výstižný opis spoločenských zmien a kultúrnych reálií, ktoré predstavujú nové výzvy pre Cirkev. „Niekomu by sa mohlo zdať,“ píše autor prednášky: „že prevaha tejto novej civilizácie je víťazstvom európskeho životného štýlu. Avšak skúsenosť dvoch svetových vojen ukázala temnú a násilnú stránku európskej kultúry a nechala ostatné národy v pochybnosti nad kresťanstvom a jeho schopnosťou meniť svet. Ázijčania si všímajú kresťanskú históriu krviprelievania a prenasledovania a pýtajú sa seba samých, či trpezlivý duch Indie alebo umiernený a odpúšťajúci úsmev Budhu neponúka vierohodnejší prísľub pokoja než kresťanstvo.“ Koncil je preto podľa münsterského teológa veľkou príležitosťou pre sebareflexiu a otvorenie sa pre nové horizonty. Slovo „katolícky“ – všeobecný – stráca svoj význam, ak Cirkev neprijíma so záujmom rôznorodosť ľudskej kultúry. Aby sa posilnila táto stránka Cirkvi, je potrebné dať väčšiu právomoc miestnym biskupom, ktorý najlepšie poznajú lokálne pomery. Až potom možno budovať jednotu biskupského zboru okolo jeho pevného stredobodu, ktorým je Petrov stolec.

Profesor Ratzinger sa na koncil díval nádejne, ale tiež kriticky. Zo siedmych predlôh, ktoré dostali konciloví otcovia v predstihu pred začiatkom koncilu, sa mu pozdávali len dve: O liturgickej obnove a O jednote s Pravoslávnou cirkvou. Obzvlášť vyhradený postoj zaujal voči schéme s názvom O prameňoch zjavenia. Spolu s inými nemeckými a francúzskymi teológmi začal priam agitačnú činnosť proti tejto predlohe, ktorá odsudzovala akýkoľvek vedecký a historicko-kritický prístup k
výkladu Svätého písma. V spolupráci so svojím niekdajším učiteľom Karlom Rahnerom pripravil novú verziu dokumentu, ktorá sa stala známou pod názvom Rahner-Ratzingerova predloha a vo veľkom počte výtlačkov bola rozposlaná všetkým koncilovým otcom. Kardinál Ottaviani sa počas jedného prejavu na koncile dokonca otvorene sťažoval na takéto spôsoby teologického bojkotu.

Deň pre otvorením koncilu, 10. októbra 1962, bol odborný asistent Jozef Ratzinger požiadaný, aby predstavil svoje postoje a myšlienky pred biskupmi Nemecka, Rakúska a Švajčiarska. „Už len sám názov O prameňoch zjavenia hneď spôsobuje problémy,“ začal svoj príhovor Ratzinger pred zhromaždenými šesťdesiatimi piatimi biskupmi: „Sväté písmo a Tradícia nie sú prameňom Zjavenia, ale naopak samo Zjavenie, to Božie hovorenie a vyjavenie sa, je jediným prameňom, z ktorého plynú dva potoky Svätého písma a Tradície.“ Prvým návrhom profesora Ratzingera bola preto zmena samotného názvu. Namiesto O prameňoch Zjavenia by mal znieť O Zjavení alebo O Božom slove. Hlavnú chybu videl v striktnom oddeľovaní Písma od Cirkevnej tradície. Božie zjavenie bolo dané ľuďom vo vzájomnom dialógu a tento dialóg bol zachytený na stránkach Svätého písma, ktoré predstavuje jediné a konečné zjavenie. No toto Zjavenie pokračuje – rastie a prehlbuje sa – v tradícií Cirkvi. Takýto postoj k Božiemu zjaveniu vylučuje strach z vedeckého a kritického štúdia biblických kníh, ktoré nachádza nepresnosti a historické omyly v texte Svätého písma, ba dokonca robí z tohto štúdia vhodný nástroj pre hlbšie poznanie Božej pravdy, vyjavenej v našom ľudskom svete.

Ratzingerovu prednášku o týchto veciach si vypočul koncom októbra 1962 aj kardinál Montini, budúci pápež Pavol VI. Ten síce ocenil postrehy mladého teológa, ale nezdalo sa mu vhodné písať alternatívny dokument. Lepšie by podľa neho bolo prepracovať už existujúci návrh dokumentu.
O dva roky neskôr, v októbri 1964, bola na koncile predstavená upravená verzia spomínaného dokumentu. Jej názov neznel viac O prameňoch zjavenia, ale O Božom zjavení, presne ako navrhoval Ratzinger. Celý text bol prepracovaný a hoci Ratzinger nemal priamy vplyv na jeho pretvorení, viaceré úpravy išli v duchu jeho prednášky. Tradícia a Písmo predstavujú jeden prameň Božieho zjavenia a obidve sú medzi sebou úzko prepojené.
V tretej fáze koncilu bol Jozef Ratzinger ako odborník napomenutý, aby nevnucoval svoje názory ostatným biskupom... No súčasne v tomto období mu bola prejavená veľká dôvera, keď ho vedenie koncilu poverilo úlohou zapojiť sa do priamej prípravy ďalšieho koncilového dokumentu. V novembri 1964 sa ukázali nezhody medzi koncilovými otcami na tému misijnej povahy Cirkvi. Vytvorila sa preto nová komisia, ktorá mala prepracovať návrh dokumentu Ad gentes – K národom. Teológ Jozef Ratzinger bol vymenovaný za člena tejto komisie, a tak v rokoch 1964 a 1965, na záver Druhého vatikánskeho koncilu, mohol naplno a otvorene prejaviť svoje schopnosti, rozvážnosť a teologickú odbornosť.







All the contents on this site are copyrighted ©.