22. časť rubriky Jaroslava
Mudroňa o Druhom vatikánskom koncile má názov Zjavenie a mladý teológ Ratzinger.
V deň otvorenia tretej fázy koncilu, 14. septembra 1964, dostali tzv. „odborníci“
na koncile nótu, ktorá im pripomínala ich práva a povinnosti. Išlo o určité obmedzenia
pre ich činnosť: mali odpovedať na otázky, ktoré im položia biskupi, ale nič navyše.
Nemali vnucovať koncilovým otcom svoje názory ani verejne šíriť svoje náhľady na koncilové
témy, nemali poskytovať interview ani publikovať interné veci, o ktorých sa hovorilo
na koncile a neboli zverejnené tlačovou konferenciou.
Za touto nótou pre odborníkov
stál pápež Pavol VI, ktorý takouto cestou odpovedal na početné sťažnosti koncilových
otcov na nediskrétnosť niektorých svojich poradcov. Pripomeňme, že každý biskup mohol
prísť na koncil v sprievode jedného sekretára a jedného odborníka, t.j. teológa, s
ktorým mohol konzultovať témy, o ktorých sa rokovalo na zasadaniach. Medzi početnou
skupinou vyše dvetisíc odborníkov mal svoje miesto aj mladý, 37-ročný profesor z Münstera
Jozef Ratzinger, ktorý prišiel na koncil ako odborník kolínskeho kardinála Jozefa
Fringsa. Samozrejme, spočiatku meno Jozefa Ratzingera väčšine z koncilových otcov
nič nehovorilo, hoci jeho myšlienky sa prostredníctvom kardinála Fringsa stali smerodajnými
pre koncil ešte pred jeho samotným začiatkom.
Rok pred otvorením koncilu bol
kardinál Frings požiadaný o to, aby vystúpil v talianskom Janove s verejnou prednáškou
o pripravovanom koncile. Kardinál Frings poveril svojho odborného asistenta, 34-ročného
Ratzingera, úlohou napísať preňho text tejto prednášky, ktorá mala veľký úspech. Jej
nemecká verzia bola vydaná v dvoch nemeckých časopisoch a čoskoro bola preložená aj
do francúzskeho jazyka. Jej talianske znenie sa dostalo aj do rúk pápeža Jána XXIII.,
ktorý začiatkom roku 1962 pozval kardinála Fringsa na osobitnú audienciu a poďakoval
mu za podnetné myšlienky pre pripravovaný koncil. V texte prednášky kardinál Frings
– či lepšie povedané jeho poradca Jozef Ratzinger – podal výstižný opis spoločenských
zmien a kultúrnych reálií, ktoré predstavujú nové výzvy pre Cirkev. „Niekomu by
sa mohlo zdať,“ píše autor prednášky: „že prevaha tejto novej civilizácie je
víťazstvom európskeho životného štýlu. Avšak skúsenosť dvoch svetových vojen ukázala
temnú a násilnú stránku európskej kultúry a nechala ostatné národy v pochybnosti nad
kresťanstvom a jeho schopnosťoumeniť svet. Ázijčania si všímajú kresťanskú
históriu krviprelievania a prenasledovania a pýtajú sa seba samých,
či trpezlivý duch Indie alebo umiernený a odpúšťajúci úsmev Budhu neponúka vierohodnejší
prísľub pokoja než kresťanstvo.“ Koncil je preto podľa münsterského teológa veľkou
príležitosťou pre sebareflexiu a otvorenie sa pre nové horizonty. Slovo „katolícky“
– všeobecný – stráca svoj význam, ak Cirkev neprijíma so záujmom rôznorodosť ľudskej
kultúry. Aby sa posilnila táto stránka Cirkvi, je potrebné dať väčšiu právomoc miestnym
biskupom, ktorý najlepšie poznajú lokálne pomery. Až potom možno budovať jednotu biskupského
zboru okolo jeho pevného stredobodu, ktorým je Petrov stolec.
Profesor Ratzinger
sa na koncil díval nádejne, ale tiež kriticky. Zo siedmych predlôh, ktoré dostali
konciloví otcovia v predstihu pred začiatkom koncilu, sa mu pozdávali len dve: O
liturgickej obnove a O jednote s Pravoslávnou cirkvou. Obzvlášť vyhradený
postoj zaujal voči schéme s názvom O prameňoch zjavenia. Spolu s inými nemeckými
a francúzskymi teológmi začal priam agitačnú činnosť proti tejto predlohe, ktorá odsudzovala
akýkoľvek vedecký a historicko-kritický prístup k výkladu Svätého písma. V spolupráci
so svojím niekdajším učiteľom Karlom Rahnerom pripravil novú verziu dokumentu, ktorá
sa stala známou pod názvom Rahner-Ratzingerova predloha a vo veľkom počte výtlačkov
bola rozposlaná všetkým koncilovým otcom. Kardinál Ottaviani sa počas jedného prejavu
na koncile dokonca otvorene sťažoval na takéto spôsoby teologického bojkotu.
Deň
pre otvorením koncilu, 10. októbra 1962, bol odborný asistent Jozef Ratzinger požiadaný,
aby predstavil svoje postoje a myšlienky pred biskupmi Nemecka, Rakúska a Švajčiarska.
„Už len sám názov O prameňoch zjavenia hneď spôsobuje problémy,“ začal svoj
príhovor Ratzinger pred zhromaždenými šesťdesiatimi piatimi biskupmi: „Sväté písmo
a Tradícia nie sú prameňom Zjavenia, ale naopak samo Zjavenie, to Božie hovorenie
a vyjavenie sa, je jediným prameňom, z ktorého plynú dva potoky Svätého
písma a Tradície.“ Prvým návrhom profesora Ratzingera bola preto zmena samotného
názvu. Namiesto O prameňoch Zjavenia by mal znieť O Zjavení alebo
O Božom slove. Hlavnú chybu videl v striktnom oddeľovaní Písma od Cirkevnej
tradície. Božie zjavenie bolo dané ľuďom vo vzájomnom dialógu a tento dialóg bol zachytený
na stránkach Svätého písma, ktoré predstavuje jediné a konečné zjavenie. No toto Zjavenie
pokračuje – rastie a prehlbuje sa – v tradícií Cirkvi. Takýto postoj k Božiemu zjaveniu
vylučuje strach z vedeckého a kritického štúdia biblických kníh, ktoré nachádza nepresnosti
a historické omyly v texte Svätého písma, ba dokonca robí z tohto štúdia vhodný nástroj
pre hlbšie poznanie Božej pravdy, vyjavenej v našom ľudskom svete.
Ratzingerovu
prednášku o týchto veciach si vypočul koncom októbra 1962 aj kardinál Montini, budúci
pápež Pavol VI. Ten síce ocenil postrehy mladého teológa, ale nezdalo sa mu vhodné
písať alternatívny dokument. Lepšie by podľa neho bolo prepracovať už existujúci návrh
dokumentu. O dva roky neskôr, v októbri 1964, bola na koncile predstavená upravená
verzia spomínaného dokumentu. Jej názov neznel viac O prameňoch zjavenia, ale
O Božom zjavení, presne ako navrhoval Ratzinger. Celý text bol prepracovaný
a hoci Ratzinger nemal priamy vplyv na jeho pretvorení, viaceré úpravy išli v duchu
jeho prednášky. Tradícia a Písmo predstavujú jeden prameň Božieho zjavenia a obidve
sú medzi sebou úzko prepojené. V tretej fáze koncilu bol Jozef Ratzinger ako odborník
napomenutý, aby nevnucoval svoje názory ostatným biskupom... No súčasne v tomto období
mu bola prejavená veľká dôvera, keď ho vedenie koncilu poverilo úlohou zapojiť sa
do priamej prípravy ďalšieho koncilového dokumentu. V novembri 1964 sa ukázali nezhody
medzi koncilovými otcami na tému misijnej povahy Cirkvi. Vytvorila sa preto nová komisia,
ktorá mala prepracovať návrh dokumentu Ad gentes – K národom. Teológ Jozef
Ratzinger bol vymenovaný za člena tejto komisie, a tak v rokoch 1964 a 1965, na záver
Druhého vatikánskeho koncilu, mohol naplno a otvorene prejaviť svoje schopnosti, rozvážnosť
a teologickú odbornosť.