Piaty a šiesty deň duchovných cvičení vo Vatikáne: Múdrosť a krása ako cesty k Bohu

„Múdrosť je veľkým darom Ducha Svätého, krása je štrbina, ktorou smieme nahliadnuť do transcendentna“. Týmito slovami pomenoval predseda Pápežskej rady pre kultúru kardinál Ravasi konkrétne cesty k Bohu počas včerajšieho popoludňajšieho rozjímania v
piaty deň duchovných cvičení pre Svätého Otca a Rímsku kúriu. Po ranných meditáciách venovaných téme „noci hriechu“ a „zdanlivej Božej neprítomnosti“ sa kardinál Ravasi, prostredníctvom dvoch dôležitých filozofických a teologických termínov, múdrosti a krásy, zastavil pri „svetle brieždenia“, ktoré so sebou prináša „príchuť blaženosti“. Múdrosť nie je iba akási jednoduchá inteligencia. Je hľadaním, ktoré dáva zmysel ľudskému životu. Latinské sloveso sápere vo svojom prvotnom význame značí „mať chuť“. Sloveso má i ďalší význam „poznať“, ktorý je neskorší. I preto sa pochabý človek v žalmoch označuje ako nevedomý a v niektorých veršoch aj ako mdlý, pretože naozaj múdry je ten, kto svojmu životu dáva zmysel. V 1. žalme sa hovorí, že múdry človek nachádza svoju radosť v Pánovom zákone. „Je ako strom zasadený pri vode, čo prináša ovocie v pravý čas“. „Strom, ktorý nám umožňuje prinášať bohaté ovocie, je Kríž. Múdrosťou, ktorá na ňom prebýva, je sám Kristus. Vďaka nemu, prostredníctvom vôd krstu, máme účasť na Kristovej múdrosti i na múdrosti Kríža“.
Ďalšou cestou k Bohu, ktorú vo svojom príhovore opísal kardinál Ravasi, je nádhera neustále sa obmieňajúca vo svojich najvznešenejších podobách. Žalmy majú v tejto súvislosti osobitný význam: sú poéziou, spevom, hudbou, jedným slovom krásou, ktorou sa človek prihovára Bohu. „Táto cesta však prináša so sebou i isté rozochvenie. Krása nás nenecháva ľahostajnými“. Slovami kardinála Josepha Ratzingera, ktoré vyslovil v roku 2002, kardinál Ravasi zdôraznil poslanie krásy: „Krása zraňuje, avšak práve tým pripomína človeku jeho definitívne smerovanie“.

Dnešné predpoludňajšie meditácie kardinála Ravasiho vychádzali z dvoch kňazských žalmov: 16. a 73., ktorých záver je vlastne pôstnym posolstvom. Po zdôraznení základných charakteristík kňaza podľa Tóry sa kardinál zameral na najdôležitejší bod: „Kňaz musí byť prítomný v spoločnosti a
pretože je akoby sprostredkovateľom medzi Bohom a ľuďmi, musí byť slobodný od každého záväzku, konkrétnych záujmov, nemá sa zúčastňovať a nemá sa nechať zatiahnuť do politických otázok, ale má vydávať svedectvo svojou prítomnosťou“. Má vydávať svedectvo o viere v nesmrteľnosť, ktorá je plným, mystickým zjednotením sa s Bohom. Táto nesmrteľnosť je iná ako tá, po ktorej túži dnešná spoločnosť: „Nesmrteľnosť podľa súčasnej spoločnosti znamená hľadať spôsoby dlhého života. Hľadať spôsob ako zachrániť vnútorné orgány, prípadne ich vymeniť ako v stroji a môcť tak ďalej žiť. Takýto pojem nesmrteľnosti je veľmi úbohý. Benedikt XVI. v encyklike Spe salvi nám pripomína, že večnosť nie je pokračovaním času bez konca. Pokračovať bez konečného cieľa by v skutočnosti mohlo byť prekliatím.“
Centrom druhej predpoludňajšej meditácie predsedu Pápežskej rady pre kultúru bola rodina, ktorú, podľa sociológa Leviho-Straussa, definoval ako „jednotu viac-menej trvalú, ktorá je prítomná v každej spoločnosti“. Napriek všetkým snahám zmeniť význam alebo obraz pravej rodiny, ostáva centrom, v ktorom sa stretávajú a obohacujú všetky generácie. – aj, js –