Benedikt XVI. v katechéze o prekonávaní pokušenia podriaďovať Boha vlastnému egu
V dnešnej katechéze, ktorú Benedikt XVI. predniesol pred zaplnenou Aulou Pavla VI.,
sa venoval téme práve začatého pôstneho obdobia. Jej text prinášame v plnom znení:
Drahí bratia a sestry, dnes, na Popolcovú stredu, začíname liturgické obdobie
Pôstu, štyridsať dní, ktoré sú prípravou na slávenie Veľkej noci; je to čas, v ktorom
sa intenzívne snažíme o duchovné napredovanie. Číslo štyridsať sa vo Svätom písme
nachádza niekoľko krát. Predovšetkým, ako vieme, štyridsať bolo rokov, ktoré Izraelský
národ strávil na púšti: bolo to dlhé obdobie prípravy na to, aby sa mohol stať Božím
ľudom, ale aj dlhé obdobie, počas ktorého tento národ musel neustále čeliť pokušeniam
porušiť zmluvu s Pánom. Štyridsať je tiež dní, počas ktorých Eliáš kráčal na Boží
vrch Horeb; rovnako dlhé bolo aj obdobie, ktoré Ježiš strávil na púšti skôr, než začal
svoje verejné účinkovanie – na púšti, kde bol – ako sme o tom práve počuli – pokúšaný
diablom. V tejto katechéze by som sa rád zastavil práve pri tomto okamihu pozemského
života Ježiša, Božieho Syna: je opísaný v stati evanjelia, ktoré budeme túto nedeľu
počúvať v liturgii.
Púšť, kam sa Ježiš utiahol, je miestom ticha a chudoby,
kde človek nedisponuje materiálnymi prostriedkami, na ktoré je zvyknutý, ale stojí
tvárou v tvár základným otázkam o vlastnom živote – je donútený vrátiť sa k tomu,
čo je podstatné – a práve preto je mu ľahšie stretnúť sa s Bohom. Púšť je však zároveň
aj miestom smrti, pretože tam, kde niet vody, nemôže byť ani život – je to miesto
samoty, na ktorom človek intenzívne cíti pokušenie. Ježiš vychádza na púšť a tam zažíva
pokušenie opustiť cestu, ktorú mu naznačil Otec, a vydať sa ľahšími, svetskejšími
cestami (porov. Lk 4,1-13). Berie tu na seba naše pokušenia, dvíha na plecia našu
biedu, aby zvíťazil nad diablom a otvoril nás pre putovanie smerujúce k Bohu, pre
putovanie, ktoré vedie k obráteniu.
Premýšľanie nad pokušeniami, ktoré zažil
Ježiš na púšti je pozvaním pre každého z nás, aby si dal odpoveď na základnú otázku:
čo je naozaj dôležité pre môj život? V prvom pokušení diabol navrhuje Ježišovi, aby
premenil kamene na chlieb, a tak utíšil svoj hlad. Ježiš odpovedá, že človek síce
žije z chleba, ale nielen z chleba: bez odpovede na hlad po pravde, na hlad po Bohu,
niet pre človeka spásy (porov. v. 3-4). V druhom pokušení diabol navrhuje Ježišovi
vybrať sa po ceste moci: vynesie ho do výšky, aby mu ponúkol vládu nad svetom – ale
toto nie je Božia cesta: Ježiš dobre vie, že svet nezachráni ľudská moc, ale len sila
kríža, pokory a lásky (porov. v. 5-8). V treťom pokušení mu diabol navrhuje, aby sa
hodil z jeruzalemskej chrámovej veže a dovolil, nech ho Boh zachráni prostredníctvom
svojich anjelov – aby urobil niečo senzačné, čo by otestovalo aj samotného Boha: odpoveďou
však je, že Bohu nemožno vnucovať naše podmienky: On je Pánom všetkého (porov. v.
9-12). Čo je jadrom všetkých troch pokušení, ktoré Ježiš zažíva? Je to snaha štrumentalizovať
Boha, urobiť z neho nástroj, použiť ho pre vlastné potreby, pre vlastnú slávu, pre
vlastný úspech. A teda – v podstate – je to snaha postaviť seba samého na miesto Boha,
a potom ho celkom odstrániť zo života, akoby bol nadbytočný. Každý z nás by sa mal
pýtať: aké miesto má Boh v mojom živote? Je Pánom on, alebo som pánom ja? Prekonať
pokušenie podriaďovať Boha vlastnému egu a vlastným záujmom a potom ho odstaviť kamsi
do kúta, znamená dať veci na správnu mieru, dať Boha na prvé miesto – a to je cesta,
na ktorú sa každý kresťan musí vydávať vždy znovu a znovu. „Obrátiť sa“ – to je pozvanie,
ktoré budeme mnohokrát počuť počas Pôstneho obdobia, a znamená to nasledovať Ježiša
takým spôsobom, aby jeho evanjelium konkrétne viedlo náš život; znamená to dovoliť,
aby nás Boh premenil, prestať si namýšľať, že sme jedinými pánmi bytia; znamená to
priznať si, že sme stvorenia, že závisíme na Bohu, na jeho láske a že len vtedy, keď
„stratíme“ svoj život, môžeme ho v ňom znovu získať. Toto si vyžaduje, aby sme svoje
rozhodnutia robili vo svetle Božieho Slova. Dnes už nie je možné byť kresťanmi len
v dôsledku toho, že žijeme v spoločnosti, ktorá má kresťanské korene; aj ten, kto
sa narodil v kresťanskej rodine, musí v sebe každodenne obnovovať rozhodnutie byť
kresťanom, čiže dať Bohu prvé miesto, a to zoči-voči neustálym pokušeniam sekularizovanej
kultúry, zoči-voči kritike mnohých našich súčasníkov.
Skúšky, ktorým súčasná
spoločnosť podrobuje kresťana, sú naozaj mnohé a dotýkajú sa tak osobného ako aj spoločenského
života. Nie je ľahké zostať vernými kresťanskému manželstvu, snažiť sa v každodennom
živote o milosrdenstvo, dať priestor modlitbe a vnútornému tichu; nie je ľahké verejne
sa postaviť proti rozhodnutiam, ktoré iní pokladajú za samozrejmé – ako napríklad
potrat v prípade nechceného tehotenstva, eutanázia v prípade ťažkých chorôb alebo
selekcia embryí kvôli predchádzaniu dedičným chorobám. Pokušenie odložiť vieru je
stále prítomné a obrátenie je potom našou odpoveďou danou Bohu – odpoveďou, ktorú
treba v živote viackrát potvrdiť a zopakovať.
Poznáme veľké obrátenia, ktoré
sú pre nás príkladom aj povzbudením – ako obrátenie svätého Pavla na ceste do Damasku,
alebo obrátenie svätého Augustína; ale aj v súčasnosti, keď sa zo spoločnosti vytráca
zmysel pre posvätno, Božia milosť neprestáva účinkovať a koná divy v živote mnohých
ľudí. Pán neúnavne klope na dvere človeka – v spoločenských aj kultúrnych kontextoch,
ktoré sa zdajú vyplnené sekularizmom – ako o tom svedčí napríklad pravoslávny Rus
Pavel Florenskij. Potom, čo sa mu dostalo celkom agnostickej výchovy – a to až do
tej miery, že pociťoval priam nenávisť k náboženskému vyučovaniu, ktoré absolvoval
v škole, vedec Florenskij musel jedného dňa vykríknuť: „Nie je možné žiť bez Boha!
– a zmenil svoj život až na toľko, že sa stal mníchom.
Myslím aj na Etty
Hillesumovú, mladú Holanďanku židovského pôvodu, ktorá zomrela v Osvienčime. Najskôr
bola od Boha vzdialená, no potom ho našla, nazerajúc do hĺbky seba samej. Píše: „Mám
v sebe hlbokú studňu. A v tejto studni je Boh. Niekedy sa mi podarí k nemu dostať,
oveľa častejšie je však zasypaný kameňmi, či pieskom: Boh je tam pochovaný. Je treba
dostať ho spod zeme von“ (Denník, 97). Vo svojom pohnutom živote Etty nachádza Boha
uprostred veľkej tragédie dvadsiateho storočia – Shoah. Táto mladá, krehká, nespokojná
dievčina sa prostredníctvom viery mení na ženu plnú lásky a vnútorného pokoja, ženu
schopnú povedať: „Žijem v neustálom, hlbokom vzťahu s Bohom“.
Schopnosť postaviť
sa na odpor ideológiám, zvoliť si hľadanie pravdy a otvoriť sa pre vieru nachádzame
aj u ďalšej ženy našich čias – u Američanky Dorothy Dayovú. Vo svojej autobiografii
otvorene hovorí, že podľahla pokušeniu chcieť všetko vyriešiť prostredníctvom politiky
a stotožnila sa s ideami marxizmu. Píše: „Chcela som ísť s manifestantmi, ísť do väzenia,
písať, ovplyvňovať druhých a zanechať tomuto svetu svoj sen. Koľko ambicióznosti a
koľko hľadania seba samej bolo v tom všetkom!“ Cesta k viere v tak sekularizovanom
prostredí bola veľmi náročná, ale Milosť pôsobí všade, ako to aj sama Dorothy zdôraznila:
„Čoraz častejšie som cítila potrebu ísť do kostola, kľaknúť si, zohnúť hlavu v modlitbe.
Bol to len slepý inštinkt, mohlo by sa povedať, lebo som sa nevedela modliť. Ale šla
som, vošla som aspoň do atmosféry modlitby...“ A Boh ju priviedol k vedomému vstupu
do Cirkvi, k životu zasvätenému vydedencom na okraji spoločnosti.
V našich
časoch nie sú zriedkavé obrátenia ľudí, ktorí po tom, čo dostali povrchnú kresťanskú
výchovu a na celé roky sa vzdialili od viery znovu objavili Krista a jeho evanjelium.
V knihe Zjavenia sv. Apoštola Jána čítame: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto
počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“
(3,20). Náš vnútorný človek sa musí pripraviť na to, že ho Boh navštívi, a práve preto
sa nesmie oddávať ilúziám, prázdnym predstavám, či materiálnym veciam. V tomto čase
Pôstu, prežívajúc Rok viery, obnovme našu snahu zažiť obrátenie, prekonajme tendenciu
uzavrieť sa dovnútra nás samých, a dajme radšej priestor Bohu, vnímajúc jeho pohľadom
náš každodenný život. Výber medzi uzavretím sa do egoizmu a otvorením sa pre lásku
k Bohu a k blížnym, je podobný rozhodovaniu, cez ktoré prešiel Ježiš pokúšaný diablom:
mal na výber medzi ľudskou mocou a láskou Kríža, medzi spásou chápanou v zmysle materiálneho
blahobytu a spásou v zmysle činnosti Všemohúceho Boha, ktorému v živote treba dať
prvé miesto. Obrátiť sa znamená nezatvoriť sa do hľadania vlastného úspechu, vlastnej
prestíže, vlastnej pozície, ale snažiť sa o to, aby sa každý deň, aj v malých veciach
viera v Boha a láska stávali pre nás tým najdôležitejším. Ďakujem. Preklad: Martin
Kramara